znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., C., vo veci namietaného porušenia základného práva na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v starobe   podľa   čl.   39   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky rozhodnutím S. p. č. 540 305 4118 0 zo 7. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2010   doručená   sťažnosť M.   C. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím S. p. (ďalej len „S. p.“) č. 540 305 4118 0 zo 7. júla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím S. p. č. 540 305 4118 0 zo 7. júla 2008 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o opätovné priznanie invalidného dôchodku.

Podľa názoru sťažovateľa je jeho zdravotné poškodenie určite vyššie ako len 30 %, a z tohto   dôvodu   nesúhlasí   s rozhodnutiami   súdov   a   žiada   o   opätovné   preskúmanie zdravotného stavu inými nezávislými súdnymi lekármi. Skutkový stav zistený Krajským súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   totiž „(...)   obsahuje   fakty,   ktoré poukazujú,   že   neboli   vyčerpané   všetky   diagnostické   metódy   dostupné   a   potrebné   pre správne určenie konečnej diagnózy(...)“. Týmto doplnením ďalších odborných vyšetrení podporného   a pohybového   aparátu   by   sa   oprávnenosť   žiadosti   o invalidný   dôchodok potvrdila.

Keďže sťažovateľ už využil všetky právne prostriedky „(...) a niet už iného súdu, ktorý by chránil moje základné právo(...)“, týmto sa obracia na ústavný súd.

Podľa zistení ústavného súdu rozhodnutie S. p. bolo potvrdené rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Sd 340/2008-13 z 10. decembra 2008. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 So 35/2009   z 9.   septembra   2009   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu.   Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti priamo napáda rozhodnutie S. p. č. 540 305 4118 0 zo 7. júla 2008 z dôvodu porušenia základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrana základného práva alebo slobody môže byť, alebo bola poskytnutá   iným   orgánom   verejnej   moci,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 6/04, IV. ÚS 243/05 a iné).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ využil všetky dostupné opravné prostriedky, nebol však úspešný podľa svojej   predstavy.   V danom   prípade   mal   možnosť   postupovať   podľa   §   250l   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorú aj využil.

Ústavný súd nemá teda právomoc preskúmavať rozhodnutia S. p., takáto právomoc prináležala   príslušnému   krajskému   súdu,   ktorý   vo   veci   konal   a rozhodol,   pričom predmetnou ústavnou sťažnosťou sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu nenapadol.

Z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu S. p. pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Aj keď sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadril nespokojnosť len s rozhodnutím S. p., ústavný súd, berúc do úvahy judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. Garcia   Manibardo   proti   Španielsku   (rozsudok   Komory   z   15.   februára   2000, sťažnosť č. 38695/97, ods. 36, ECHR 2000-II); Zvolský a Zvolská proti Českej republike (rozsudok Komory   z 12.   novembra 2002,   sťažnosť č.   46129/99,   ods.   47, 55,   ECHR   2002-IX)]   a vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   preskúmal   a   prihliadol   aj   na   sťažovateľom   uvádzané rozsudky všeobecných súdov.

Na tento účel si ústavný súd vyžiadal rozsudok krajského súdu č. k. 21 Sd 340/2008-13 z 10. decembra 2002 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 35/2009 z 9. septembra 2009.

Vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd nezistil žiaden taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť závery tohto rozhodnutia, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   súdov.   Preto pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010