znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   K.,   M.   C.,   D.,   H.   L.,   K.,   a A.   F.,   K.,   zastúpených advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 170/2006 z 23. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť O. K., M. C. a A. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť H. L. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. marca 2007 doručené podanie O. K., M. C., D., H. L., K., a A. F., K. (ďalej spolu aj „sťažovateľky“), ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   upraveného   v článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľky   namietajú   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 170/2006 z 23. januára 2007.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú, že v konaní,   v ktorom   vystupujú   ako žalobkyne proti žalovanému v 1. rade - Ing. J. K. a žalovanej v 2. rade – H. K. o určenie neplatnosti   kúpnej   zmluvy   č.   V   200/96   z   29.   marca   1996,   vedenom   Okresným   súdom Svidník (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 320/99 okresný súd rozsudkom zo 16. júla 2004 určil, že kúpna zmluva uzavretá v B. 29. marca 1996 medzi M. G. ako predávajúcim a Ing. J. K. a H. K., ako kupujúcimi, vklad ktorej bol povolený na bývalom Katastrálnom úrade v K., Správa katastra S., 6. mája 1966 pod č. V 200/96, je v časti, ktorá sa týka nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území obce K., zapísaných na LV č. 238 (predtým LV č. 123) parcely č. 216 - orná pôda o výmere 18 674 m2, 217 - orná pôda o výmere 7 871 m2, 352 - orná pôda o výmere 16 232 m2, 651/2 - lesné pozemky o výmere 790 609 m2 pod BI v podiele Vi neplatná. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľky, ako aj žalovaný podali odvolanie.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súd   odvolací   rozhodol o odvolaniach uznesením z 26. októbra 2005 sp. zn. 1 Co 225/2004, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   a   uložil   súdu   prvého   stupňa pokračovať v konaní až po právoplatnom skončení konania o určenie rozsahu dedičstva po poručiteľovi.   Uznesenie   odvolacieho   súdu   sa   sťažovateľkám   javí   ako   zmätočné,   lebo v súčasnej dobe na žiadnom slovenskom ani európskom súde neprebieha žiadne konanie v dedičskej veci po uvedenom poručiteľovi a navyše je tu prekážka právoplatne rozhodnutej dedičskej veci Okresným súdom Bratislava II sp. zn. D 1115/97, D not. 191/97 zo 6. marca 1998.   Proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľky   podali   3.   januára   2006 dovolanie,   v   ktorom   žiadali   toto   uznesenie   zrušiť   a   vec   vrátiť   tomuto   súdu   na   ďalšie konanie.

Najvyšší súd dovolanie odmietol napadnutým uznesením sp. zn. 1 Cdo 170/2006 z dôvodu,   že   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nemá   znaky   uznesení   uvedených v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Týmto spôsobom najvyšší súd odmietol sťažovateľkám základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd pochybil pri uplatňovaní ustanovenia § 239 ods. 1 OSP, ktoré hovorí, že dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. V § 239 ods. 2 OSP zákon počíta s uznesením odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Zákon však nikde nehovorí o uznesení odvolacieho súdu, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa zrušené. Vzhľadom na to, že zákon tu samostatne nehovorí o zrušenom uznesení súdu prvého stupňa, ale hovorí len o zmenenom uznesení, najvyšší súd mal vychádzať z ustanovenia § 239 ods. 1   OSP,   lebo   zrušením   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   došlo   k   jeho   zmene   nie k potvrdeniu existujúceho stavu. V dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 239 ods. 1 OSP   došlo   voči   sťažovateľkám   k   odňatiu   ich   základného   práva   na   spravodlivý   proces a k porušeniu zákona v ich neprospech, ktoré navrhujú posúdiť ako inú vadu postihujúcu konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateliek 1. o. K., v zastúpení starostky M. F. 2. M. C., 3. H. L. a 4. A. F. upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 1. 2006 sp. zn. 1 Cdo 170/2006 bolo porušené.

2.   Uznesenie Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky zo   dňa   23.   1.   2007,   sp.   zn. 1 Cdo 170/2006 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní základného práva a prikazuje sa obnoviť stav pred porušením základného práva.

4. Sťažovateľkám v 1. - 4. rade priznáva finančné zadosťučinenie každej po 20 315 Sk (81 258:2=20 315) slovom dvadsaťtisíctristopätnásť slovenských korún,   ktoré je súd povinný sťažovateľkám vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohoto nálezu.

5. Sťažovateľkám priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 19 040 Sk, ktoré je súd   povinný   zaplatiť   na   účet   ustanoveného   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľky namietajú porušenie svojho práva na súdnu ochranu, konkrétne jeho komponentu - práva na prístup k súdu tým, že najvyšší súd mal za zmeňujúce uznesenie považovať aj uznesenie, ktorým bolo zrušený rozsudok súdu prvého stupňa.

Ústavný súd zistil, že v predmetnej veci bol uznesením odvolacieho súdu zrušený rozsudok. Podľa § 239 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že dovolaním možno napadnúť len uznesenie, ktorým bolo zmenené uznesenie, a nie zrušený rozsudok súdu prvého stupňa. Najvyšší súd teda nepochybil, ak uviedol, že dovolaním napadnuté uznesenie   nemá   znaky   uznesenia   podľa   §   239   ods.   1   OSP,   hoci   na   skutočnosť,   že prvostupňové   rozhodnutie   malo   formu   rozsudku,   upozornil   len   odkazom   na   judikát R 34/1995 (sp. zn. 4 Cdo 71/94).

Ústavnému   súdu   je   však   známe,   že   napríklad   Najvyšší   súd   Českej   republiky v niektorých   prípadoch   považoval   za   prípustné   dovolanie   proti   uzneseniu,   ktorým   bol zrušený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Ide   však   o špecifické   prípady   rozsudkov   pre zmeškanie (sp. zn. 2 Cdon 877/96 - Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek č. 38, ročník 1998,   sp.   zn.   21 Cdo 1757/2001   www.nsoud.cz),   resp.   pre   uznanie   (sp.   zn. 33 Odo 566/2005, www.nsoud.cz). Prvostupňové rozsudky sa v týchto prípadoch vyznačujú istou jednorázovosťou, neopakovateľnosťou, pričom ich zrušením odvolacím súdom stráca žalobca   možnosť   vyhrať   spor   práve   týmto   typom   rozhodnutí,   preto   je   tu   prípustnosť dovolania pochopiteľná. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyjadruje odlišný (zmeňujúci) názor na splnenie „formálnych“ podmienok vydania týchto rozsudkov. V preskumávanom prípade však nešlo o takéto typy rozhodnutí, takže z tohto hľadiska nemožno ani pristúpiť k úvahám, či opačný postup, ako postup Najvyššieho súdu Českej republiky, by mohol byť protiústavný.

Ústavnému súdu boli 24. januára 2008 a 28. januára 2008 na jeho výzvu doručené ďalšie relevantné rozhodnutia v danej veci. Ústavný súd zistil, že rešpektujúc (namietaným dovolaním   napadnuté)   rozhodnutie   krajského   súdu,   okresný   súd   uznesením   č.   k. 8 C 320/99-223   z 2.   mája   2007   prerušil   konanie.   Na   základe   odvolania   sťažovateliek krajský súd uznal, že prerušenie nebolo dôvodné a uznesenie okresného súdu zmenil svojím uznesením   sp.   zn.   7   Co   132/07   z 10.   septembra   2007   tak,   že   konanie   sa   neprerušuje. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd napokon dal z hľadiska neodôvodnenosti prerušenia konania, hlavnej námietky uplatnenej v dovolaní, za pravdu sťažovateľkám. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 320/1999-273 z 22. novembra 2007 žalobu sťažovateliek zamietol. Tie sa proti uvedenému rozsudku odvolali. Znamená to, že konanie nie je ešte právoplatne skončené.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným rozhodnutím a označeným   základným   právom   nie   je   priama   súvislosť,   čo   je   dôvodom   odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (bod 1 výroku uznesenia).

Ústavný súd napokon uvádza, že ústavnú sťažnosť podala aj H. L., K. Na dovolaní sú ako dovolateľky uvedené O. K., M. C. a H. L. V záhlaví uznesenia o odmietnutí dovolania sú však ako dovolateľky uvedené O. K., M. C. a A. F. Ústavný súd vyzval najvyšší súd na objasnenie uvedenej nezrovnalosti, ktorý v liste z 11. februára 2008 uviedol, že vec preveril a zistil,   že   záhlavie   uznesenia   o dovolaní   je   správne.   Z príloh   listu   najvyššieho   súdu vyplýva, že okresný súd vyzval právneho zástupcu dovolateliek, aby oznámil, či dovolanie z 3. januára 2006 podala aj H. L., keďže v dovolaní sú pripojené plnomocenstvá od O. K., M.   C.   a A.   F.   Právny   zástupca   dovolateliek v liste   z 31.   januára 2006   okresnému   súdu odpovedal, že H. L. ho nesplnomocnila k podaniu dovolania. Z uvedeného vyplýva, že H. L. nepodala napadnuté dovolanie.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že H. L. nepodala dovolanie, nedomáhala sa súdnej ochrany, nemohol najvyšší súd svojím nemeritórnym rozhodnutím, ktoré napadla ústavnou sťažnosťou zasiahnuť do jej práva na prístup k súdu. Iná situácia by mohla   nastať,   ak   by   najvyšší   súd   rozhodol   meritórne   -   rozsudkom,   a tento   by   reálne zasahoval do práv účastníka konania, ktorý by však dovolanie nepodal. Z tohto dôvodu musel   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou osobou (bod 2 výroku uznesenia).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. marca 2008