znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária,   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   20   Cob   45/2006   z 9.   marca   2006,   ako   aj postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obo   92/2006 z 29. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2006   doručená   sťažnosť   R.   H.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cob 45/2006 z 9. marca 2006, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 92/2006 z 29. júna 2006.

Zo   sťažnosti   a ústavným   súdom   vyžiadaných   listín   vyplýva,   že   rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Cb 37/2004 z 11. októbra 2005 bola sťažovateľke, v procesnom postavení žalovanej, uložená povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 19 125,46 Sk s prísl. O odvolaní sťažovateľky proti uvedenému rozsudku okresného súdu konal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 45/2006, pričom z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie   krajský   súd   9.   februára   2006   vyzval sťažovateľku na jeho úhradu v lehote 10 dní od doručenia výzvy (doručená 13. februára 2006)   s poučením   o následkoch   nezaplatenia   súdneho   poplatku.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľka v krajským súdom určenej lehote súdny poplatok za odvolanie nezaplatila, krajský   súd   napádaným   uznesením   sp.   zn.   20   Cob   45/2006   z 9.   marca   2006   konanie o odvolaní zastavil s poučením, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľka   v zastúpení   právnym   zástupcom,   napriek   poučeniu   krajského   súdu o neprípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   o zastavení   odvolacieho   konania   pre nezaplatenie   súdneho   poplatku,   považujúc   toto   poučenie   za   nesprávne,   v lehote   na odvolanie proti uvedenému uzneseniu krajského súdu z 9. marca 2006 dodatočne zaplatila súdny   poplatok   za   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   a súčasne   podala   proti uzneseniu krajského súdu z 9. marca 2006 odvolanie s tým, že žiadala, aby podľa § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“)   bolo   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   20   Cob   45/2006   z 9.   marca   2006 zrušené   a aby   krajský   súd   meritórne   prejednal   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku okresného súdu.

Krajský súd v rozpore so želaním sťažovateľky svoje rozhodnutie z 9. marca 2006 podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch nezrušil a spolu s odvolaním sťažovateľky ho postúpil najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 5 Obo 92/2006 z 29. júna 2006 odvolanie sťažovateľky odmietol, pretože podľa názoru najvyššieho súdu smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné, pretože krajský súd konal ako súd druhého stupňa.

Podľa   sťažovateľky: „Krajský   súd   v   Žiline   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky svojím postupom v konaní odňali účastníkom možnosť konať pred súdom tým, že porušili práva   účastníkov   na   spravodlivý   proces   tým,   že   ich   vec   mala   byť   prejednaná   pred nezávislým a spravodlivým súdom. Nazdávame sa, že postup Krajského súdu v Žiline ako súdu   odvolacieho,   teda   rozhodnutie   o   zastavení   odvolacieho   konania,   jeho   dôvody a skutočnosť, že proti svojmu rozhodnutiu nepripustil odvolanie je nesprávny a nezákonný. Taktiež sa nazdávame, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline, teda dôvody na základe ktorých takto rozhodol sú nesprávne a nezákonné. (...)

(...) zákon o súdnych poplatkoch predpokladá, že proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie, pretože ustanovuje možnosť zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak súdny poplatok bude zaplatený do konca lehoty na podanie   odvolania.   V   tomto   prípade   súdny   poplatok   bol   zaplatený   síce   po   stanovenej 10 dňovej lehote, avšak ešte v rámci lehoty odvolacej.

Podľa   ustanovenia   §   211   ods.   2   OSP   odvolací   súd   odstraňuje   vady   odvolania vrátane výzvy na zaplatenie súdneho poplatku. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že vadu odvolania spočívajúcu v nezaplatení súdneho poplatku za odvolanie (ktorý sa stal splatným   podaním   odvolania)   odstraňuje   odvolací   súd   tým,   že   odvolateľa   vyzve   na zaplatenie   súdneho   poplatku.   To   znamená,   že   jediným   úkonom   odvolacieho   súdu smerujúcim k odstráneniu tejto vady odvolania je len predmetná výzva. Nemožno súčastne vyvodiť, že odvolací súd je oprávnený aj zastaviť odvolacie konanie v prípade, ak súdny poplatok za odvolanie zaplatený nebol. (...)

(...) znenie ustanovenia § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré príslušnému súdu umožňuje zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ak ho   poplatník   zaplatí   do   konca   lehoty   na   podanie   odvolania.   Z   tohoto   zákonného ustanovenia   celkom   jednoznačne   vyplýva,   že proti   uzneseniu o zastavení   konania   môže účastník   konania   -   poplatník   podať   odvolanie   alebo   zaplatiť   súdny   poplatok.   Súdom príslušným na zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je teda súd prvého stupňa z čoho ďalej vyplýva, že ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch výslovne odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku pripúšťa a ustanovenie § 202 ods. 3 OSP prípustnosť takéhoto odvolanie nevylučuje. Poučenie I.   stupňového súdu,   v tomto prípade Krajského súdu v Žiline,   že proti uzneseniu o zastavení   konania   nie   je prípustné odvolanie   podľa   § 201 veta prvá   OSP považujem   za   nesprávne,   pretože   uvedené   ustanovenie   umožňuje   napadnúť   rozhodnutie súdu prvého stupňa. (...) Konanie vo veciach poplatkov je osobitným konaním podľa § 14 zákona   o   súdnych   poplatkoch,   ktoré   sa   primerane   riadi   občianskym   súdnym   konaním. V konaní o zaplatenie súdneho poplatku je krajský súd súdom prvého stupňa a preto proti uzneseniu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   je   možné   podať odvolanie.

Ďalším   dôvodom,   prečo   voči   uzneseniu   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku je prípustné odvolanie je tá skutočnosť, že lehota na zaplatenie súdneho poplatku je lehota poriadková a súd po zaplatení súdneho poplatku v lehote na podanie odvolania zruší svoje vlastné rozhodnutie a v konaní o odvolaní pokračuje, čo sa v tomto prípade nestalo.

Výklad   právnych   predpisov   je   potrebné   zabezpečovať   v   súlade   s   Ústavou   SR v nadväznosti na medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Zároveň je zrejmé, že ak sťažovateľ zaplatil súdny poplatok mal právo na prejednanie veci, čo sa v tomto prípade nestalo. Nepripustením odvolania proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku Krajský súd v Žiline účastníkov konania zbavil práva na podanie opravného prostriedku, čo je v rozpore so zásadou dvojstupňového konania pred súdmi   (§§   9,   10,   201   OSP).   V   konečnom   dôsledku   tento   postup   znamená   odmietnutie spravodlivosti,   lebo   účastník   konania   sa   nemôže   proti   takémuto   postupu   súdu   brániť. Postupom Krajského súdu v Žiline a zároveň aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý   tento   stav   svojím   rozhodnutím   potvrdil,   bolo   upreté   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   súdny   proces   zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   medzinárodnými dokumentmi.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Žiline svojím postupom a uznesením 20 Cob/45/2006 zo dňa 9. 3. 2006   a   zároveň   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   a   uznesením 5 Obo 92/2006 zo dňa 29. 6. 2006 porušili základné práva R. H. (...) zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline 20 Cob/45/2006 zo dňa 9. 3. 2006 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Obo 92/2006 zo dňa 29. 6. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

R. H. (...) priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.825,50 Sk (2 úkony po 2.730,- Sk - prevzatie a príprava, sťažnosť; 2 x režijný paušál po 164,- Sk, DPH 19 % t. j. 1.037,50 Sk), ktorú náhradu je povinný Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom Slovenskej republiky uhradiť jej advokátovi JUDr. M. S. v prospech účtu č....   vedeného vo V., a. s. pobočka Č. a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pri   predbežnom   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Cob 45/2006 z 9. marca   2006,   ústavný   súd zisťoval,   či   ochranu   sťažovateľkou   označených   práv neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd. Inými slovami povedané, ústavná kontrola možného porušenia základných práv a slobôd nastupuje až po primárnej kontrole zo strany všeobecného súdu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   postupom   a uznesením   krajského   súdu sp. zn. 20 Cob 45/2006 z 9. marca 2006 jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd ako súd odvolací zastavil odvolacie konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku v určenej lehote, a toto rozhodnutie nezrušil aj napriek dodatočnému zaplateniu súdneho poplatku v lehote na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania (§ 10 ods. 3 zákona   o súdnych   poplatkoch),   ako   aj   tým,   že   proti   svojmu   rozhodnutiu   o zastavení odvolacieho konania krajský súd nepripustil opravný prostriedok aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky   v konaní   o zaplatení   súdneho   poplatku   mal   krajský   súd   postavenie prvostupňového súdu.

Sťažovateľka považujúc poučenie krajského súdu o neprípustnosti odvolania proti jeho   uzneseniu   o zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za nesprávne,   využila   opravný   prostriedok   (odvolanie)   dôvodiac   dodatočným   zaplatením súdneho   poplatku   za   odvolanie   v zmysle   prvej   vety   §   10   ods.   3   zákona   o súdnych poplatkoch,   avšak   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obo   92/2006   z 29.   júna   2006   jej odvolanie ako neprípustné odmietol, pretože podľa jeho právneho názoru smerovalo proti druhostupňovému rozhodnutiu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil (napr. II. ÚS 51/05, III. ÚS 321/06, III. ÚS 350/06), že jedným zo zákonných dôvodov podania dovolania proti každému   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (resp.   súdu   druhého   stupňa)   je podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) skutočnosť, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z uvedeného   je   teda   zrejmé,   že ak   podľa   sťažovateľky   krajský   súd,   ktorý   podľa právneho   názoru   najvyššieho   súdu   konal   ako   súd   druhostupňový,   jej   svojím   postupom a rozhodnutím odňal možnosť konať pred súdom tým, že právoplatne zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v stanovenej lehote, ktoré rozhodnutie nezrušil ani po jeho dodatočnom zaplatení v zmysle § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, pričom proti uzneseniu o zastavení konania nepripustil ani odvolanie, sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy   práv,   porušenie   ktorých   v   konaní   pred ústavným   súdom   namieta.   Týmto   účinným   opravným   prostriedkom   nápravy   malo   byť v danom prípade dovolanie, ktoré sťažovateľka nevyužila.

Ústavný súd   konštatuje,   že vo vzťahu k prípadnému porušeniu   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka mala účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré však podľa obsahu tejto ústavnej sťažnosti nevyčerpala, preto   bolo   potrebné jej   sťažnosť   v tejto časti   odmietnuť pre   neprípustnosť podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.   Vo   vzťahu   k postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   20   Cob   45/2006 z 9. marca 2006 sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obsahom základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je právo, aby vec účastníka konania bola prerokovaná verejne, v jeho prítomnosti a v primeranej lehote, ako aj to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Znenie toho článku ústavy zároveň limituje možnosť vylúčenia verejnosti, a to len za podmienok uvedených v zákone.

Sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   neuviedla   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by v okolnostiach prípadu mohli byť ústavným súdom posúdené z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti nie je ani zrejmé, ktoré aspekty základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka namieta.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania a sťažovateľ podľa § 20 ods. 2 tohto zákona návrh odôvodní a uvedie navrhované dôkazy.

Vzhľadom   na to,   že   z obsahu sťažnosti   nevyplýva ani len   možnosť namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom krajského   súdu,   a nápravu   prípadného   porušenia   ostatných   aspektov   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   (t. j.   verejne prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom) je možné tiež riešiť v dovolacom konaní, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 92/2006 z 29. júna 2006, ktorý odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 20 Cob 45/2006-139 z 9. marca 2006 odmietol.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. a) O. s. p. Vychádzal zo zistenia, že odvolateľ podal odvolanie voči uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ktorý zastavil odvolacie konanie pre nesplnenie poplatkovej povinnosti (§ 10 ods. 1 zák. č. 71/92 Zb.) v znení zmien. Odvolateľ (odporca) napadol odvolaním rozsudok, ktorý vydal Okresný súd v Čadci č. k. 6 Cb 37/2004-124 zo dňa 11. 10. 2005 ako súd prvého stupňa. Funkčne príslušným súdom na rozhodnutie o odvolaní je Krajský súd v Žiline (§ 10 ods. 1 O. s. p.). Keďže si odvolateľ ako poplatník poplatkového úkonu (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch) nesplnil poplatkovú povinnosť, Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v súlade s ustanovením § 211 ods 2 zák. č. 341/2005 Z. z. účinného od 1. 9. 2005, podľa   ktorého   odvolací   súd   odstraňuje   vady   odvolania,   vrátane   výzvy   na   zaplatenie súdneho poplatku, vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku z podaného odvolania. Odvolateľ napriek výzve, súdny poplatok v lehote stanovenej súdom nezaplatil, a preto súd v súlade s úst. § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch konanie zastavil. Je nesporné, že ide o rozhodnutie súdu druhej inštancie, ktoré nie je možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom   -   odvolaním.   Napadnuté   uznesenie   obsahuje   správne   poučenie   o   tom,   že odvolanie nie je prípustné, pretože účastník môže napadnúť odvolaním rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 201 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupoval   v   súlade   s   citovaným   ustanovením a odvolanie odvolateľa odmietol.“

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   uznesenia uviedol   postup,   akým   dospel   k záverom   o potvrdení   uznesenia   krajského   súdu,   jeho uznesenie obsahuje výklad právnych noriem OSP, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s postupom   a   uznesením krajského   súdu   spôsobom,   z ktorého   je   zrejmé,   že   postup   a uznesenie   krajského   súdu považuje za zodpovedajúci zákonu.

Na   tomto   závere   treba   trvať napriek   tomu,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007