znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom B., ktorou namietal porušenie jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod sp. zn. 11 C 406/00   v spojení   s   konaním   vedeným   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod sp. zn. 5 Co 131/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005 doručená sťažnosť M. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 406/00 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 131/04 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto podstatné skutočnosti a dôvody:

«Týmto podávam Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II sp. zn. 11 C 406/00   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Co 131/04.

Krajský súd sa v odvolacom konaní nezaoberal prehodnotením a prejednaním mojich námietok a listinných dôkazov vyvracajúcich rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, uvedených   a dôkazne   preukázaných   v mojom   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu (príloha   č.   1)   ktorý   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   a nevzatia   do   úvahy všetkých   aspektov   významných   na   posúdenie   veci   v podstate   prejednával   skutkový   stav, ktorý nebol právne opodstatnený, podložený a preukázaný, čím v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu posúdeniu veci, ktoré aplikoval vo svojom rozhodnutí.

Nevzal   do úvahy   moju finančnú   situáciu   a zárobkové možnosti a finančné   príjmy jednoznačne preukázané daňovými priznaniami predloženými za spätné obdobie takmer 9 rokov. (...)

Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku na strane č. 2 v odseku č. 5, tvrdí, že preskúmal vec v medziach podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k názoru, že ani jedno z odvolaní nie je dôvodné. (príloha č. 11)

S týmto výrokom odvolacieho súdu nemôžem súhlasiť nakoľko ho súd vyriekol bez riadneho   preverenia   mojich   odvolacích   podaní   a na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na posúdenie veci § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p.

Na strane č. 3 v ods. 2 odvolací Krajský súd vo svojom zdôvodnení rozsudku uvádza: Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ prejavil predpoklady pre vyššie vzdelanie, než dosiahli jeho rodičia i keď sa vzápätí jeho štúdium   skomplikovalo   rodinou   situáciou   –   chorobou   matky   a nedostatkom   finančných prostriedkov tak, že bol nútený toto prerušiť. V tomto školskom roku už znova v štúdiu na vysokej škole pokračuje a tak oživenie vyživovacej povinnosti zo strany otca je namieste. Vzhľadom   na   to,   že   ide   o vyživovaciu   povinnosť   medzi   plnoletými,   súd   prvého   stupňa správne určil jej počiatok dňom zahájenia konania (§ 98 ods. 1 Zák. o rod.).

Pokiaľ je 7-ročné neúspešné štúdium na dvoch vysokých školách a to dvojročné na Elektrotechnickej   fakulte   a päťročné   na   Stavebnej   fakulte   s trojročným   štúdiom   tretieho ročníku a s jeho 2-násobným opakovaním pri dosiahnutí žiadneho – nulového študijného výsledku pre odvolací Krajský súd korunným dôkazom o preukázaní schopnosti na výkon vysokoškolského štúdia a predpokladom dosiahnutia vyššieho vzdelania pána navrhovateľa než   dosiahli   jeho   rodičia   tak   už   nemôžem   mať   žiadny   komentár   k odbornej   úrovni, správnosti a spravodlivosti právneho posúdenia ako i k vzatiu do úvahy všetkých aspektov významných na posúdenie veci § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. odvolacím súdom. Myslím si že táto skutočnosť hovorí sama za seba a je priamym dôkazom úrovne právneho vedomia a činnosti odvolacieho senátu Krajského súdu. Tiež je toto konanie v rozpore s „Dobrými mravmi“ § 75 ods. 2 Zák. o rodine č. 36/2005 Z. z.

Ďalej   však   ale   veľmi   zaujímavo   s kontroverzným   tvrdením   odvolací   súd ospravedlňuje túto skutočnosť chorobou matky a nedostatkom finančných prostriedkov, na základe čoho bol navrhovateľ vraj údajne nútený toto štúdium prerušiť, ale v tomto roku už vraj riadne pokračuje v štúdiu. Veľmi interesantný „Fakt a skutočnosť“ ku ktorej odvolací súd dospel lebo doposiaľ som nikde nevidel žiadny doklad o jeho prerušení štúdia v celom školskom roku 2003 – 2004 a tým, že sa riadne v tomto období zamestnal zanikol aj jeho nárok   na   výživné   a aj   moja   vyživovacia   povinnosť   voči   navrhovateľovi   nakoľko   zanikli zákonné dôvody pre jej vznik, čo znamená, že za študijný rok 2003 – 2004 mu neprislúcha žiadne výživné.

Odvolací súd zrejme si vedomý tejto skutočnosti toto obdobie vo svojom rozsudku nerieši   a vôbec   k tomuto   faktu   nezaujal   žiadne   záväzné   stanovisko.   V odbornom   kruhu právnikov   sa na takéto   konanie súdu pozerá a hodnotí s tým, že súd svojím rozsudkom vytvoril tzv. „Čiernu   dieru“ a čaká sa na to či sa Pacient alias zákazník do nech chytí alebo nie – ak áno potom môže nastúpiť „Exekútor“.

Ak by som napríklad v mojom prípade urýchlene   po doručení rozsudku nezaplatil výživné nachádzajúce sa v tejto „Čiernej diere“ predstavujúce finančnú výšku 88 300,- Sk znamenalo by to, že môže nastúpiť   exekútor a exekvovať mi majetok. Aby som predišiel tomuto   zámeru,   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   som jednorázovo dňa 1. marca 2005 uhradil navrhovateľovi M. H. riadne výživné vo výške 72 300,-   Sk   a zročné   výživné   vo   výške   16   000,-   Sk.   Tiež   som   uhradil   trovy   právneho zástupcu navrhovateľa vo výške 11 166,- Sk a 4 488,- Sk čo predstavuje celkom spolu sumu 103 954,- Sk (príloha č. 5).

Nakoľko som takúto finančnú sumu nemal bol som nútený založiť „Hypotéku“ na jediný majetok čo mám na nehnuteľnosť môj malý 1 izbový dom po starých rodičoch a vziať si pôžičku vo finančnej výške 200 000,- Sk aby som pána navrhovateľa mohol vyplatiť a vyhnúť sa tak exekúcii (príloha č. 6, č. 7, č. 8). Túto pôžičku musím splácať štvrťročne po 25 000,- Sk, čo predstavuje mesačne 8 300,- Sk.

Týmto odvolacím súdom vynúteným činom som sa však dostal do takej zlej finančnej situácie, že mi na živobytie nezostávajú žiadne finančné prostriedky. Súčasne však musím vyživovať   moju   nezamestnanú   manželku   a aj   jej   neplnoletú   dcérku   s ktorými   žijem v spoločnej domácnosti a na ktorú jej otec neprispieva žiadnym finančným príspevkom – neplatí výživné.

Na strane č. 3 v ods. 4 Krajský súd vo svojom zdôvodnení rozsudku uvádza: Na druhej strane od odporcu vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a majetkové pomery sa   dá   spravodlivo   požadovať,   aby   základné   potreby   študujúceho   syna   kryl   i za   cenu vyššieho pracovného úsilia. Odvolací súd vôbec nevzal do úvahy môj vek 52 rokov a môj už dlhodobejšie   sa   zhoršujúci   zdravotný   stav   a dlhodobé   liečenie   arteriálnej   hypertenzie, hyperlipoproteinémie, poruchy glukózovej tolerancie a „Diabetes melittus“ – tzv. cukrovku, slabnúci zrak   2 dioptrie.   (príloha   č.   9)   Moje pracovné schopnosti   a možnosti   z dôvodu nielen môjho veku ale najmä zo zdravotných dôvodov sa znižujú a stále viac začínam byť odkázaný   na   pomoc   iných   ľudí,   ktorú   však   od   pána   navrhovateľa   očakávať   nemôžem. Opätovne súdom veľmi spravodlivé posúdenie potvrdených a preukázaných skutočností. (...)

1. Vynesením   kontroverzného   nespravodlivého   rozsudku   na   základe   nesprávneho právneho   posúdenia   a nevzatia   do   úvahy   všetkých   aspektov   významných   na posúdenie veci § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. 2. Súd   nerozhodoval   na   základe   riadne   a dôkladne   zisteného   a preukázaného skutočného stavu vecí a na základe riadneho preverenia všetkých dôkazov § 153 ods. 1 O. s. p. 3. Odvolací súd hoci to i sám konštatuje na strane č. 3 ods. 2 v odôvodnení svojho rozsudku nevzal do úvahy skutočnosť že navrhovateľ nenavštevoval školu v školskom roku 2003 – 2004 a i časť z obdobia školského roku 2002 – 2003 a že za toto obdobie mu neprislúcha výživné vzhľadom k jeho dlhodobému zamestnaniu v tomto období vo   firme   ZIPP   a ďalších   firmách   v tomto   období ku ktorému   sa   sám   priznáva v opakovanej žiadosti o povolenie už opakovaného 3-ieho ročníka a i napriek tejto skutočnosti   ma   nechal   vyplatiť   navrhovateľovi   výživné   za   toto   obdobie   vo   výške 88 300,- Sk čím mi spôsobil priamu majetkovú ujmu. 4. Týmto   nespravodlivým   konaním   súdu   som   bol   nútený   „Hypotékou„   založiť   môj jednoizbový dom a vziať   si pôžičku   aby som mohol   navrhovateľovi   jednorazovo vyplatiť toto neprislúchajúce a neoprávnené výživné. 5. Nerešpektovaním skutkového stavu vecí najmä mojej finančnej situácie odvolacím súdom v čase vyhlásenia rozsudku § 154 ods. 1 O. s. p. ktorý je pre rozsudok v čase jeho vynesenia rozhodujúci mi odvolací súd spôsobil majetkovú i nemajetkovú ujmu, nedostatok   prostriedkov   na   živobytie   a priviedol   ma   do   stavu   právnej   neistoty, hmotnej núdze ohrozenia životného bytia a hrozby straty príbytku čím ohrozil životné istoty   a potreby   pre   riadny   život   celej   mojej   rodiny   t. j.   dvoch   dospelých   ľudí a jedného maloletého dieťaťa. 6. Svojím nedôsledným   konaním odvolací súd umožnil navrhovateľovi neoprávnene poberať   výživné   i v čase   jeho   denného   nenavštevovania   školy   a   v   čase   výkonu zamestnania a tak sa obohacovať na úkor mojej osoby a rodiny. 7. Odvolací súd taktiež nevzal na zreteľ môj vek a najmä môj súčasne zhoršujúci sa zdravotný   stav   a z neho   vyplývajúce   existenčné,   bytostné   a finančne   zvyšujúce   sa náklady   na   potrebu   zabezpečenia   riadneho   plnohodnotného   života   a potrebu odkázania   mojej   osoby   na   pomoc   iných   ľudí,   ktorá   sa   bude   so   zhoršujúcim zdravotným stavom a pribúdajúcim vekom stále zvyšovať.

S poukázaním na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd vydal tento nález:

1. V predmetných   konaniach   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   11   C   406/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 131/04, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave vedené pod sp. zn. 5 Co 131/04 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. (...)

Nakoľko konaním Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu II v Bratislave boli porušené moje práva zaručené mi Ústavou Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1 a porušené právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i vysoká ujma spôsobená mi právnou neistotou, a vysokou ujmou na   mojej   osobe   v podobe   zhoršenia   môjho   zdravotného   stavu   spôsobeného   stresami a z tohto dôvodu i predpokladaným skrátením trvania plnohodnotného života mojej osoby vyvolaným nespravodlivým súdnym konaním ako i straty životnej istoty, obydlia a ohrozenia životných   istôt   rodiny   dvoch   dospelých   osôb   rodičov   a jedného   maloletého   dieťaťa a osobnej ujmy v podobe vysokého stupňa zníženia kvality rodinného života žiadam, aby mi Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v súlade s čl. 127 ods. 3 z vyššie uvedených dôvodov a dôvodov uvedených na strane č. 10 v bodoch 1 až 7 tohto návrhu vo finančnej výške 450 000,- Sk.»

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu aj rozsudky okresného súdu z 15. decembra 2003 sp. zn. 11 C 406/00 a krajského súdu zo 7. decembra 2004 sp. zn. 5 Co 131/04, ktoré podľa názoru ústavného súdu majú význam pre predbežné prerokovanie jeho sťažnosti.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2003 sp. zn. 11 C 406/00 vyplývajú tieto skutočnosti:

„Súd vo veci vykonal dokazovanie   výsluchom účastníkov konania, svedkyne J. H., oboznámil sa s listinnými dôkazmi - rodným listom navrhovateľa, potvrdeniami o štúdiu navrhovateľa   v šk.   r.   2000/2001,   2002/2003,   2003/2004,   Živnostenským   listom   odporcu č. 5584/6/92 zo dňa 02. 06. 1992, Informáciou o užívaní a poskytovaní telefónnych služieb Globtel odporcovi, Daňovým priznaním odporcu k dani z príjmov fyzických osôb za r. 2000, 2001, 2002, Priznaním spoločnosti ASLO s. r. o. k dani z príjmov právnických osôb za r. 2000, 2001, 2002, podrobnou špecifikáciou mesačných nákladov navrhovateľa zo dňa 15. 08. 2002, Výpisom z listu vlastníctva č. 399 kat. úz. B. – R., spisom tunajšieho súdu sp. zn.   17   C   /37/2003,   opis   príjmov   J.   H.   za   obdobie   máj   2000   až   október   2003, špecifikáciou mesačných nákladov navrhovateľa z 20. 05. 2002, opisom nákladov životných potrieb odporcu včítane dokladov o pravidelných mesačných úhradách nákladov zo dňa 26. 08.   2002,   Výpisom   z obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I spoločnosti ASLO s. r. o., fotokópiami poštových poukážok odporcu z júna a júla 2003 a z 18. 11. 2003 o úhrade   sumy 21.000,- Sk navrhovateľovi, Údajmi o podnikateľskom subjekte z 01. 03. 1995, Inšpekčným záznamom zo 07. 08. 2003, spisom tunajšieho súdu sp. zn. 6 C/6/85, lekárskym potvrdením o zdravotnom stave odporcu...

Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Navrhovateľ študuje na vysokej škole, nemá žiadny príjem, je odkázaný na svojich   rodičov.   Štúdium   je   finančne   náročné   najmä   z   hľadiska   školských   potrieb a pomôcok. Všetky výdavky mu hradí matka. Odporca mu poskytol na základe predbežného opatrenia vydaného tunajším súdom pod č. k. 11 C/406/2000-101 zo dňa 10. 10. 2002 v r. 2003 sumu 21.000,- Sk, túto sumu súd odpočítal od celkovej výšky zročného výživného. Obaja   rodičia   majú   vyživovaciu   povinnosť   iba   voči   navrhovateľovi.   Odporca   je spoluvlastníkom bytu, domu a pozemku, matka navrhovateľa je vlastníčkou bytu.

Súd   výživné   určené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   má   za   primerané   možnostiam a schopnostiam odporcu.

Zákon   ukladá   rodičom   na   svoje   deti   nielen   prispievať   ale   ich   aj   živiť.   Tejto povinnosti sa nemožno zbaviť paušálnym poukazom na zlé finančné pomery a presúvať povinnosti na druhého rodiča resp. na samo dieťa pripravujúce sa štúdiom na budúce povolanie s tým,   aby si   zvolilo takú formu   štúdia,   v rámci   ktorej bude   mať   možnosť si zabezpečiť potrebné finančné prostriedky.

Za   odôvodnené   potreby   navrhovateľa   okrem   stravy,   ošatenia,   cestovného, kvalitnejších okuliarov potrebných so zreteľom na štúdium technického zamerania, možno považovať i také, ktoré odporca považuje za nadbytočné (kultúra, šport). Podľa názoru súdu   vychádzajúc   z predloženej   špecifikácie   nákladov   navrhovateľa   zakúpené   oblečenie a hygienické potreby predstavujú bežný štandard vysokoškolských študentov u nás. Súd   mal za preukázané,   že stav potrebnosti   navrhovateľa   predpokladaný v §   85 Zákona o rodine je daný. Súd vzal do úvahy jednak základné životné potreby navrhovateľa a náklady   na   tieto   –   stravu,   dopravu,   školské   potreby,   oblečenie,   kultúrne   a športové záujmy, tiež skutočnosť, že odporca je vo IV. ročníku štúdia v ktorom sú praktické cvičenia na ktoré si materiál zabezpečuje sám. Preto výživné určené odporcovi je podľa názoru súdu úmerné   potrebám   navrhovateľa.   Pri   jeho   určovaní   vychádzal   súd   z návrhu   ako   aj z rozšíreného návrhu navrhovateľa.

Súd je toho názoru, že majetkové pomery odporcu a životná úroveň mu dovoľujú, aby prispel   na   potreby   navrhovateľa   v určenom   rozsahu   a podieľal   sa   tak,   na   nákladoch súvisiacich s výživou navrhovateľa a jeho ostatnými potrebami.

Súd považoval za bezvýznamné z hľadiska majetkových pomerov tvrdenie odporcu o prechodnom bydlisku svojho otca v B., v dome, naviac bol to práve odporca, ktorý tvrdil, že pravidelne cestuje za ním do V. U.

Čo sa týka finančnej situácie odporcu tak ako ju preukazoval pred súdom podľa názoru   súdu   životná   úroveň   a jeho   schopnosti   a možnosti   sú   reálne   vyššie   než   by zodpovedalo oficiálne jeho vykazovaným príjmom za posledný tri roky. A pokiaľ skutočné príjmy   boli   také   nízke,   bolo   by   potrebné   vykonávanie   neprosperujúceho   podnikania a živnosti považovať za konanie podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine.

Odporca   namietal   možnosť   hľadania   si   zamestnania   osobnými   poznatkami,   že zamestnávatelia   nemajú   záujem   o zamestnancov   jeho   vekovej   kategórie,   ale   hľadajú mladších zamestnancov, neprodukoval však žiadne dôkazy o tom, že bol odmietnutý pri hľadaní zamestnania z dôvodu dosiahnutého veku.

K schopnostiam a možnostiam odporcu pri určení výšky výživného prihliadol súd aj na to, že v priebehu konania previedol bez vážneho dôvodu osobné motorové vozidlo na svoju   manželku,   čo   treba   hodnotiť,   že   sa   vzdal   svojho   majetkového   prospechu.   Taktiež tvrdenie   odporcu,   že   z dôvodu   nerentabilnosti   ukončil   nájom   dielne   v areáli   Bytového podniku B. kde vykonával servis a opravy motorových vozidiel, považoval súd za účelové. Z inšpekčného   záznamu   z hygienickej   kontrolnej   previerky   vykonanej   dňa   07.   08. 2003 v garáži vyplýva, že odporca na tomto mieste preberá medzi 8.00 hod. – 8.30 hod. zákazky, podľa dohody sa autá opravujú dodávateľským spôsobom resp. v dielni v servise B.   Podľa   týchto   údajov   odporca   vykonáva   servisnú   činnosť   v priestoroch   bývalého Bytového podniku B. alebo v iných opravárenských priestoroch B. Súd o tejto skutočnosti nemal pochybnosti lebo uvedené údaje poskytol inšpekčnému orgánu samotný odporca. Súd posudzoval návrh navrhovateľa tiež v súvislosti so zásadou, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.“

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   zo   7.   decembra   2004   sp.   zn.   5   Co   131/04, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok, uviedol:

„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ prejavil predpoklady pre vyššie vzdelanie, než dosiahli jeho rodičia i keď sa vzápätí jeho štúdium   skomplikovalo   rodinou   situáciou   –   chorobou   matky   a nedostatkom   finančných prostriedkov tak, že bol nútený toto prerušiť. V tomto školskom roku už znova v štúdiu na vysokej škole pokračuje a tak oživenie vyživovacej povinnosti zo strany otca je namieste. Vzhľadom   na   to,   že   ide   o vyživovaciu   povinnosť   medzi   plnoletými,   súd   prvého   stupňa správne určil jej počiatok dňom zahájenia konania (§ 98 ods. 1 Zák. o rod.).

Pokiaľ ide o rozsah obnovenej vyživovacej povinnosti, bolo výživné stanovené na dolnej   hranici   bežných   potrieb   vysokoškoláka,   ktoré   nepresahujú   základnú   mieru nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka a bude potrebné aby si ostatné potreby pokryl navrhovateľ sám zvýšeným úsilím napr. brigádnickou činnosťou.

Na druhej strane od odporcu vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a majetkové pomery sa   dá   spravodlivo   požadovať,   aby   základné   potreby   študujúceho   syna   kryl   i za   cenu vyššieho pracovného úsilia.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil (§ 219 O. s. p.). Rozsudok potvrdil v i časti súdom prvého stupňa určených splátok a to vzhľadom na finančné možnosti odporcu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Takouto medzinárodnou   zmluvou   je aj dohovor,   ktorý   je v   Slovenskej   republike priamo aplikovateľný a má prednosť aj pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 ústavy).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti   s odmietnutím   sťažnosti   podanej   proti   postupom   všeobecného súdu z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom všeobecného súdu a právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania (druhu civilného procesu) pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 371/04).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Spravodlivé prejednanie veci sťažovateľa sa vo všeobecnosti týka procesnoprávnych stránok   jeho   veci   vo   vzťahu   k priebehu   konania,   ktoré   skončilo   súdnym   rozhodnutím. K všeobecným zárukám spravodlivého procesu podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) patrí zásada „rovnosti zbraní“, kontradiktórnosť súdneho konania, právo osobnej prítomnosti a vyjadrenia k veci.

Podstata námietok sťažovateľa smeruje k tomu, že nebola dodržaná zásada „rovnosti zbraní“ z hľadiska spôsobu, rozsahu a hodnotenia vykonaného dokazovania v konaní pred okresným   súdom   aj krajským súdom.   V   tejto   spojitosti   treba uviesť,   že sťažovateľ   len vo všeobecnosti   tvrdí,   že   súdy   postupovali   nespravodlivo ....   na   základe   nesprávneho právneho   posúdenia   a nevzatia   do   úvahy   všetkých   aspektov   významných   na   posúdenie veci...   Súd   nerozhodoval   na   základe   riadne   a dôkladne   zisteného   a preukázaného skutočného   stavu   vecí   a na   základe   riadneho   preverenia   všetkých   dôkazov...   Svojím nedôsledným konaním odvolací súd umožnil navrhovateľovi neoprávnene poberať výživné i v čase jeho denného nenavštevovania školy a v čase výkonu zamestnania.

Európsky súd pre ľudské práva síce uznáva, že výber dôkazov je na účastníkovi konania, ale súd má široký priestor na to, ktoré dôkazy pripustí a vykoná a ktoré nevykoná. Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým, že nevykonanie dôkazov, resp. ich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie postaviť účastníka konania do evidentne nevýhodnejšej   pozície,   než   v   ktorej   je   druhý   účastník   konania   (pozri   najmä   rozsudok de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. júla 1988).

V judikatúre ESĽP sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi   omylmi   týchto   súdov,   okrem   prípadu,   že   by   takéto   omyly   priamo   viedli k porušeniu práv a slobôd chránených dohovorom (z poslednej dobe napríklad rozsudok Dulaurans v. Francúzsko z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne pre   každý   posudzovaný   prípad.   Povinnosťou   súdu   však   nie   je   uviesť   v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu.

Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   prvostupňový   rozsudok   v   jeho   veci (sp. zn. 11 C 406/00 z 15. decembra 2003), ako aj rozsudok krajského súdu, ktorým bol tento rozsudok v celom rozsahu potvrdený (sp. zn. 5 Co 131/04 zo 7. decembra 2004). Z obsahu   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   výroky   rozsudku prvostupňový súd založil na rozsiahlom dokazovaní, ktoré vyhodnotil a vyvodil z neho aj právne závery. Odvolací súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľa vo veci samej a stotožnil sa so skutkovými zisteniami, ako aj právnym hodnotením prijatým prvostupňovým súdom. Odôvodnenia oboch rozsudkov uvádzajú dostatočné skutkové aj právne dôvody, pre ktoré oba   súdy   rozhodli   vo   veci   sťažovateľa.   Tieto   dôvody   nie sú   rozporné   alebo svojvoľné a popisujú   skutkový   stav   vytvorený   na   základe   dokazovania,   ktoré   navrhli   účastníci konania.

Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Z   rozsudkov   nevyplývajú   ani   žiadne   také   omyly,   ktoré   by   viedli   k priamemu porušeniu zásady „rovnosti zbraní“ obsiahnutej v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenia oboch rozsudkov navyše reagujú v potrebnej miere aj na námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali obnovenia vyživovacej povinnosti, jej rozsahu a možností a schopností sťažovateľa platiť výživné v určenej výške.

Sťažovateľ neuviedol   žiadnu   konkrétnu skutočnosť,   ktorá   by bola preskúmateľná vo vzťahu k tomu, že ho súdy znevýhodnili pri uplatňovaní jeho procesných práv alebo plnení procesných povinností. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z predložených rozsudkov. Sťažovateľ   tvrdí   len   to,   že   došlo   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   a nezohľadneniu všetkých aspektov významných pre posúdenie jeho veci. Jeho subjektívny názor na právne hodnotenie veci a na rozsah skutkových zistení však nemá podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom   prípade   žiaden   vecný   súvis   so   zásadou   „rovností   zbraní“,   a   preto   ani s možným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).