znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/02-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   RF   Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora v exekučnej veci sp. zn. Ex 42/00, ako aj Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri výkone štátneho dozoru nad exekútormi podľa § 8 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti s ručením obmedzeným RF so sídlom v Ž. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára 2002 doručené podanie spoločnosti s ručením obmedzeným RF (ďalej len „sťažovateľ“) Ž., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. R. S., Ž., označené ako „Sťažnosť na porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu vyplynulo, že: „Sťažovateľ obchodná spoločnosť RF, spol. s r. o. so sídlom v Ž., pôvodne pod obchodným menom   Toth,   spol.   s r. o.   so   sídlom   Horský   Hotel   Pančava,   Makov   (ďalej   len „Spoločnosť“), podáva týmto sťažnosť na Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti (ďalej len „štát“) na porušenie práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Toto porušenie vidíme v tom, že štát, ktorý bol ako procesná strana   v spore   so   spoločnosťou   Toth   s.   r.   o.   rozsudkom   Okresného   súdu   v Čadci   č.   k. 10 C 558/96-70 zo dňa 26. 6. 1997 v náväznosti na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 1782/97 zo dňa 18. 12. 1997 právoplatne odsúdený k úhrade škody 3,892.000.- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. 4. 1994 do zaplatenia a trov konania, túto sumu odmieta spoločnosti   vyplatiť   a zneužívajúc   svoje   postavenie   v súdnej   správe   prostredníctvom Ministerstva   spravodlivosti,   ktoré   vystupuje   v mene   štátu,   protiprávne   znemožňuje exekučné vymáhanie pohľadávky spoločnosti tým, že vyvíja nepatričný vplyv a nátlak na exekútorov a súdy. Pod zámienkou kontroly napokon odňalo Ministerstvo spravodlivosti poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Ľ. G. spis Ex 42/00 a doposiaľ ho zadržuje. Nakoľko   hore   uvedené   súdne   rozhodnutie   sa   stalo   doručením   Ministerstvu spravodlivosti dňa 29. 7. 1998 právoplatné a vykonateľné, je teda konečné, záväzné a bez odkladného   účinku   a právo   na   vyplatenie   tam   uvedenej   sumy   tvorí   podľa   judiktúry Europského   súdu   v zmysle   článku   1   Protokolu   č.   1   k Dohovoru   „majetok“,   je   nutné posudzovať konanie štátu ako porušovanie práva na pokojné užívanie majetku.

Preto navrhujeme, aby Ústavný súd svojím rozhodnutím:(1)   vyslovil,   že   konaním   štátu   spočívajúcom   v nerešpektovaní   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu v Čadci sp. zn. 10 C 558/96 zo dňa 26. 6. 1997 v náväznosti na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 1782/97 zo dňa 18. 12. 1997 a protiprávnym marením výkonu rozhodnutia, bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle ustanovenia čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého je Slovenská republika zmluvnou stranou od 1. 1. 1993.

(2) prikázal štátu splniť povinnosť uloženú mu týmto rozsudkom.“

Dňa 4. marca 2002 bolo ústavnému súdu doručené podanie advokáta JUDr. T. Š., K., označené ako „Oznámenie o prevzatí veci a úprava sťažnosti vo veci Rvp 106/02“. Z jeho obsahu o. i. vyplynulo, že sťažovateľ (zastúpený novým právnym zástupcom – advokátom JUDr. T. Š.) upravuje svoju pôvodnú sťažnosť tak, že smeruje proti odporcom vo veci, t. j.: „a) Ľ. G., súdny exekútor, Exekútorský úrad, Č.

b) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, BratislavaSúčasne navrhujem, aby Ústavný súd vydal tento nález:

1. Nečinnosťou súdneho exekútora Ľ. G. v Č. a neadekvátnou kontrolou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci exekútora Ľ. G. vo veci Ex 42/00 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

2. Zakazuje Ministerstvu spravodlivosti SR bezúčelnou kontrolou exekučného spisu Ex 42/00 súdneho exekútora Ľ. G. brániť vo výkone exekúcie.

3. Ústavný súd prikazuje súdnemu exekútorovi Ľ. G., aby vo veci Ex 42/00 konal.

4.   Priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   750 000,-   Sk   proti Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré je povinné uvedenú sumu uhradiť sťažovateľovi do 3 dní po doručení nálezu.

5. Zaväzuje Ministerstvo spravodlivosti SR uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 20.000,- Sk do 3 dní po doručení nálezu.

Pokiaľ   ide   o skutkové   okolnosti   prípadu,   pridržiavam   sa   údajov,   uvedených v sťažnosti z 02. 01. 2002.“

V odôvodnení takto doplnenej a upravenej sťažnosti sťažovateľ o. i. uviedol: „Niet sporu o tom, že Ministerstvo spravodlivosti, ako ústredný orgán štátnej správy má   dohliadaciu   právomoc   nad   exekučným   konaním.   Rozsah   oprávnení   však   nemôže prekračovať rámec príslušných vyhlášok, ktoré toto ministerstvo vydáva (napr. č. 288/1995 Z. z., č. 1618/98-60), v žiadnom prípade ale nesmie zasahovať do tejto činnosti spôsobom, ktorý   je   samo   povolané   kritizovať   a potierať.   Ministerstvo   spravodlivosti   je   adresátom sťažností   a žiadostí   na postup   justičných   orgánov   vrátane etapy   výkonu   rozhodnutí   a je preto paradoxom, že je samo pôvodcom protiústavného postupu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25   ods.   2   citovaného   zákona.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   a to v závislosti   od   označených   orgánov, ktoré   mali porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.   V časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy nečinnosťou   súdneho   exekútora   Ľ.   G.   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako zjavne   neopodstatnenú.   Hoci   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   uznal,   že   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dochádza aj „v konaní o výkon rozhodnutia“ (I. ÚS 70/98), k jeho porušeniu dochádza vtedy, ak konaniu označeného orgánu nebránia žiadne   zákonné   prekážky.   Pre   overenie   dôvodnosti   tvrdenia   sťažovateľa   o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou označeného súdneho exekútora (a pre potreby predbežného prerokovania jeho sťažnosti) sa ústavný súd podľa § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde obrátil na súdneho exekútora, ako aj na Okresný súd v Čadci so žiadosťou o pomoc pri obstaraní podkladov pre svoje rozhodnutie.

V odpovedi z 2. mája 2002 na túto žiadosť ústavného súdu súdny exekútor Ľ. G. uviedol:

„1. Potvrdzujem, že na môj Exekútorský úrad (v tom čase so sídlom v Č.) bol podaný dňa   06.   12.   2000   z rovnakého   dátumu   návrh   právneho   predchodcu   oprávneného   na exekúciu.

2. Toto istého dňa, tj. 06. 12. 2000 som požiadal OS v Čadci o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dotknutej veci, ktoré bolo vydané dňa 08. 12. 2000.

3. Na základe poverenia som vydal Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 19. 12. 2000, proti ktorému povinný podal námietky.

4.   Telefonickým   oznámením   som   dňa   11.   01.   2001   bol   vyzvaný   generálnou riaditeľkou sekcie civilného práva JUDr. G. S. z MS SR, aby som sa dostavil dňa 15. 01. 2001 na jej sekretariát s celým exekučným spisom.

5. Skutočnosť pod bodom 4. som si overil faxom, resp. listom z 12. 01. 2001, na obsah ktorého poukazujem.

6.   Zo   strany   už spomínanej gen.   riaditeľky   nasledovalo   ešte   toho   istého   dňa,   tj. 12. 01. 2001 faxové potvrdenie môjho predvolania na deň 15. 01. 2001 so zvýraznením predloženia exekučného spisu.

7.   Na   základe   uvedeného   som   sa   dňa   15.   01.   2001   dostavil   na   už   spomínaný sekretariát gen. riaditeľky MS SR, pričom príslušný spis zn. EX 42/00 som tam odovzdal (viď priloženú fotokópiu potvrdenia o prevzatí exekučného spisu z 15. 01. 2001, na obsah ktorého poukazujem).

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   od   15.   01.   2001   príslušný   spis č. Ex 42/00 nemám k dispozícii, z ktorého dôvodu som nemohol v dotknutom exekučnom prípade ďalej konať, resp. byť činným.“

Aj   predsedníčka   Okresného   súdu   v Čadci   vo   svojej   odpovedi   z 5.   júna   2002 (Spr 785/02) na žiadosť ústavného súdu uvádza:

„Oznamujem Vám, že v exekučnej veci oprávneného: TOTH, spol. s. r. o., so sídlom Horský   hotel   Pančava   Makov,   proti   povinnému:   Slovenská   republika   v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti SR vedenej u Okresného súdu v Čadci pod spisovou značkou Er 3937/00   (u   exekútora   Ex   42/00)   ku   dnešnému   dňu   nebolo   rozhodnuté   o namietkach povinného.   Súd   opakovane   k rozhodnutiu   požaduje   pripojiť   exekučný   spis   Ex   42/00   – doposiaľ bezvýsledne, o čom svedčí aj posledný procesný úkon sudcu zo dňa 13. 5. 2002.“

Keďže z citovaných podkladov ústavný súd zistil, že ďalší postup súdneho exekútora v konaní   sp.   zn.   Ex   42/00   je   podmienený   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Čadci o námietkach   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   proti   exekúcii   a keďže súčasný stav veci vylučuje ďalšie pokračovanie v exekučnom konaní (ktoré však nemôže ísť na ťarchu exekútora), bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   nečinnosťou   súdneho   exekútora   Ľ.   G. odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a to konkrétne „bezúčelnou kontrolou exekučného spisu“. Ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa predbežne prerokoval a skonštatoval, že sa ňou namietajú prieťahy v konaní (postupe) Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri výkone štátneho dozoru nad činnosťou   exekútorov   podľa   §   8   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“). Berúc do úvahy účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru), t. j. odstránenie stavu právnej neistoty vo veci o súdnu alebo inú právnu ochranu, o ktoré oprávnený subjekt požiadal, ústavný súd konštatuje, že zbytočné prieťahy v konaní môžu namietať tí, ktorí sú účastníkmi takýchto konaní, ale nie aj tí, ktorí ich účastníkmi nie sú (I. ÚS 43/98, I. ÚS 65/98, I. ÚS 78/99, II. ÚS 128/95). Keďže sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom účastný výkonu štátneho dozoru nad exekútormi podľa § 8 ods. 2 exekučného poriadku, k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nemohlo vôbec dôjsť.

Údajné prieťahy v konaní Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nemôžu mať za dôsledok ani zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu   v Čadci, keďže tento (a podľa   vyjadrenia   jeho   predsedníčky   z 13.   mája   2002)   „opakovane   k rozhodnutiu požaduje pripojiť exekučný spis Ex 42/00 – doposiaľ bezvýsledne, o čom svedčí aj posledný procesný úkon sudcu zo dňa 13. 5. 2002“. Nesplnenie procesných podmienok ďalšieho konania preto nemôže ísť na vrub Okresného súdu v Čadci.

Pretože sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol len o zbytočných prieťahoch označeným   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (a   tým   výlučne o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a keďže podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je „ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone“,   bolo   treba   sťažnosť sťažovateľa   z vyššie   uvedených   dôvodov   aj   v tejto   časti   odmietnuť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 1 a 2 odôvodnenia nebolo už potrebné   zaoberať   sa   návrhmi   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2002