znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 105/2016-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 1/2014a jeho uzneseniami z 12. marca 2014 a z 28. augusta 2014, ako aj postupom Okresnéhosúdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Nt 19/2012«počas procesného konania o „povolení obnovy konania“»a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. mája 2015doručené podanie(ďalej len „sťažovateľ“), ktoré možno podľa obsahukvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 19ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy postupomOkresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 1/2014a jeho uzneseniami z 12. marca 2014 a z 28. augusta 2014, ako aj postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 28 Nt 19/2012«počas procesného konania o „povolení obnovy konania“».

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdenýrozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007, pričom mu bol uloženýúhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestuso stredným stupňom stráženia. Označeným rozsudkom okresného súdu z roku 2007 bolaschválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi sťažovateľom a okresným prokurátorom.

Sťažovateľ podal v roku 2012 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konaniav jeho trestnej veci, argumentujúc najmä tým, že nálezom ústavného súduč. k. PL. ÚS 106/2011-50 z 28. novembra 2012 bol § 41 ods. 2 Trestného zákona upravujúcitzv. asperačnú zásadu sčasti označený ako nesúladný s ústavou. Okresný súd uznesenímsp. zn. 28 Nt 19/2012 z 25. júna 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 68/2013 zo 4. septembra 2013 návrh sťažovateľana povolenie obnovy konania zamietol.

Následne podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 68/2013, ktorú ústavný súduznesením č. k. II. ÚS 184/2014-19 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie.

Medzičasom okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 12. marca 2014 v spojenís uznesením sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 postupom podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku a § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) povolil obnovukonania v prospech sťažovateľa v jeho trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.3 T 103/2007, pričom rozhodol tiež o jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd zároveň podľa § 404 ods. 2 Trestného poriadkutrestnú vec sťažovateľa vrátil prokurátorovi do prípravného konania. Vzhľadomna skutočnosť, že okresný súd označeným uznesením povolil obnovu konania v trestnej vecisťažovateľa, ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 184/2014 z 11. decembra 2014 konanieo predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa zastavil.

Sťažovateľ tvrdí, že v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania došlok prieťahom, ktoré začali nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktorými bol jehopôvodný návrh na obnovu konania zamietnutý.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že po vrátení trestnej veci sťažovateľa do prípravnéhokonania Okresná prokuratúra Žilina podala 21. marca 2014 na neho obžalobu. Po povoleníobnovy konania (a po podaní obžaloby, pozn.) sťažovateľ podal žiadosť, ktorou sa domáhalprepustenia z väzby na slobodu. O jeho žiadosti rozhodol okresný súd uznesenímsp. zn. 35 T 42/2014 z 28. apríla 2014, ktorým podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadkužiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a rozhodol tiež o tom, že väzbunenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Následne krajský súd uznesenímsp. zn. 2 Tos 47/2014 z 12. mája 2014 zrušil označené uznesenie okresného súduz 28. apríla 2014 a prepustil sťažovateľa z väzby s tým, že ihneď bude pokračovaťvo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdusp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007 vo výmere 10 rokov.

Krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu s odôvodením, že v uznesení okresnéhosúdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 12. marca 2014, ktorým bola povolená obnova konania v trestnejveci sťažovateľa, nebol zrušený výrok o treste, a preto stále vykonáva trest odňatia slobody,pričom okresný súd nemohol preto v identickej trestnej veci sťažovateľa rozhodovaťo väzbe. Krajský súd zároveň uložil okresnému súdu, aby zrušil výrok o treste.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 28. augusta 2014 bolo doplnenéuznesenie okresného súdu o povolení obnovy konania z 12. marca 2014 o chýbajúci výroktýkajúci sa zrušenia výroku o treste v pôvodnom rozsudku okresného súdusp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007, ako aj ďalších rozhodnutí na tento výrok obsahovonadväzujúcich. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor,ktorou namietal, že okresný súd nemohol výrok o treste v pôvodnom rozsudku zrušiťna verejnom zasadnutí, ale malo sa tak stať na hlavnom pojednávaní. Krajský súd následneuznesením sp. zn. 2 Tos 101/2014 z 8. októbra 2014 zrušil uznesenie okresného súduz 28. augusta 2014 a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol. Krajský súd sa sícenestotožnil s dôvodmi uvádzanými prokurátorom, avšak zistil iné pochybenia v rozhodovaníokresného súdu, pre ktoré napadnuté uznesenie zrušil. Krajský súd vytkol okresnému súdu,že nepostupoval v zmysle § 403 Trestného poriadku a nerozhodoval zároveň o väzbesťažovateľa.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 bolo doplnenéuznesenie okresného súdu o povolení obnovy konania z 12. marca 2014 o chýbajúci výroktýkajúci sa zrušenia výroku o treste v pôvodnom rozsudku okresného súdusp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007, ako aj ďalších rozhodnutí na tento výrok obsahovonadväzujúcich. Okresný súd zároveň vzal týmto uznesením sťažovateľa do väzby podľa§ 403 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkua nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd označenýmuznesením (jeho tretím výrokom) vrátil tiež trestnú vec sťažovateľa prokurátorovido prípravného konania.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že uznesením okresného súdusp. zn. 3 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 bolo právoplatne skončené konanie o povoleníobnovy konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn.3 T 103/2007, a to vo výroku o treste.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie o porušení ním označených práv v sťažnostiokrem iného uvádza:

«Dňa 12. 05. 2014 Krajský súd v Žiline zistil hrubé porušenie zásad v trestnoprávnom konaní, väzobné stíhanie označil za neakceptovateľné. Postup Okresného súdu v Žiline Krajský súd Žilina označil za nezákonný.

Hoci Okr. súd povolil obnovu konania vo výroku o treste, tento výrok z pôvodného rozsudku nezrušil.

Na vzniknutú situáciu som reagoval podaním žiadosti na Okr. súd v Žiline o doplnenie uznesenia 3 Nt/1/2014 zo dňa 12. 03. 2014 absentujúceho výroku o zrušení trestu z pôvodného rozsudku.

Dňa 28. 08. 2014 Okr. súd Žilina doplnil uznesenie OS ZA 3 Nt/1/2014-35 a podľa par. 400 ods. 1 Tr. por. zrušil výrok o treste. Prokurátor sa proti tomuto výroku odvolal s odôvodnením..., „že výrok o treste sa nemôže zrušiť na verejnom zasadnutí, ale iba na hlavnom pojednávaní.“

Krajský súd Žilina prokurátorom napadnuté uznesenie Okr. súdu Žilina, 3 Nt/1/2014 zo dňa 28. 08. 2014 zrušil podľa par. 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. a nariadil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažnosť prokurátora neuznal ako dôvodnú, ale zistil ďalšie pochybenia Okresného súdu Žilina.

Okresný súd v Žiline následne vo veci konal a rozhodol dňa 30. 10. 2014. Pochybenia Okr. súdu Žilina v obnovenom konaní sú v hrubom nesúlade s mojimi základnými právami dané mi Ústavou SR. Nezákonné rozhodnutia, najmä vykonávanie nezákonnej väzby vytvorili stav právnej neistoty.

Proti prieťahom v konaní som podal sťažnosť predsedovi Okr. súdu v Žiline... Predseda Okr. súdu v Žiline uznal moju sťažnosť ako čiastočne dôvodnú.

Na základe horeuvedeného je možné celkom spoľahlivo konštatovať, že nezákonnými rozhodnutiami, prieťahmi v konaní boli porušené moje základné ľudské práva. Bez povšimnutia nemôže zostať ujma na mojom zdravotnom stave a „dočasný“ rozpad rodinného vzťahu s mojou matkou. Matka, ktorá má 76 rokov a zlý zdravotný stav mi vôbec neverila k čomu v konaní došlo, prestala mi písať, a moje vyjadrenia označila za klamstvá. V podstate došlo k rozpadu rodinného vzťahu. Napísala mi až po 9 mesiacoch, vlastne mi chcela oznámiť, že mi zomrel otec.»

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radovadvokátov, keďže jeho majetkové pomery mu neumožňujú zvoliť si advokáta.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada ústavný súd„o vyrieknutie výroku o porušení základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1 uzneseniami Okr. súdu v Žiline, sp. zn. 3 Nt/1/2014 zo dňa 12. 3. 2014, 3 Nt/1/2014 zo dňa 28. 8. 2014, 28 Nt/19/2012, a takisto na podklade vyjadrenia predsedu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1 Spr S/270/2014“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo záhlavia sťažnosti síce vyplýva, že sťažovateľ namietaporušenie „základných ľudských práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“,ku ktorému malo dôjsť v rámci konania o povolení obnovy konania v jeho trestnej veci,z obsahu sťažnosti však celkom zrejme vyplýva tiež to, že primárne namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy. Z argumentácie sťažovateľa teda vyplýva, že k porušeniu jeho ostatných základnýchpráv malo (mohlo) dôjsť v spojení so zbytočnými prieťahmi spôsobenými postupomokresného súdu. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno konkretizovať, že sťažovateľnamieta porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 3 Nt 1/2014 a jeho uzneseniami z 12. marca 2014 a z 28. augusta 2014,ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Nt 19/2012 a jehouznesením z 25. júna 2013.

Okresný súd konal o povolení obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa vedenejpod sp. zn. 3 T 103/2007 (rozsudok z 18. júna 2007) dvakrát, a to v konaní o povoleníobnovy konania pod sp. zn. 28 Nt 19/2012 (prvý návrh sťažovateľa na povolenie obnovykonania) a pod sp. zn. 3 Nt 1/2014 (druhý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania).

O prvom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v právoplatne skočenejtrestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 103/2007 rozhodol okresný súd uznesenímsp. zn. 28 Nt 19/2012 z 25. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdusp. zn. 2 Tos 68/2013 zo 4. septembra 2013 tak, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovykonania zamietol.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 12. marca 2014 (ktorým povolilobnovu konania vedeného pod sp. zn. 3 T 103/2007 vo výroku o treste) v spojenís uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 (ktorým doplnilv uznesení z 12. marca 2014 chýbajúci výrok, ktorým zrušil výrok o treste v rozsudkusp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrokobsahovo nadväzujúce) bolo rozhodnuté o druhom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovykonania v právoplatne skočenej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.3 T 103/2007.

Z dosiaľ uvedeného zjavne vyplýva, že konanie o prvom návrhu sťažovateľana povolenie obnovy konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 28 Nt 19/2012 boloprávoplatne skončené ešte v roku 2013 a konanie o druhom návrhu sťažovateľana povolenie obnovy konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 Nt 1/2014 boloprávoplatne skončené 30. októbra 2014.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z citovaného § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou zo základnýchpodmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúťod právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ moholo opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanovenýmdôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňujezákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažnosť sťažovateľa z 11. mája 2015 bola ústavnému súdu doručená 20. mája 2015,t. j. zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol akopodanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016