znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 105/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. Č., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. Š. J., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 4 Tpo 3/2012 z 1. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. Ľ. Č., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 3/2012 z 1. februára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   vzatá   do   väzby   uznesením   sudcu Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 17. októbra 2011 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Dňa 2. decembra 2011 podala na Krajskej prokuratúre v K. žiadosť o prepustenie z väzby s ponukou písomného sľubu, ako aj možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 67/2011 22. decembra 2011 zamietol jej žiadosť a neprijal písomný sľub. Krajský súd konajúc o sťažnosti proti uvedenému rozhodnutiu uznesením z 1. februára 2012 jej sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľka tvrdí, že okresnému súdu ponúkla ako alternatívu možnosť nahradenia väzby peňažnou zárukou, ktorú by zaplatil jej otec, alebo nahradenie väzby písomným sľubom. Obidva súdy sa nezaoberali a nerozhodli o možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou z jej strany, a tým porušili ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného poriadku a nezohľadnili v trestnom konaní princíp právnej istoty. Ak krajský súd pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   nerozhodol   o   nahradení väzby ponúknutou peňažnou zárukou, porušil jej právo na slobodu. Na základe uvedeného preto žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1) Základné právo Ing. Ľ. Č., bytom K., t. č. vo väzbe, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tpo 3/2012 zo dňa 1.2.2012 porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tpo 3/2012 zo dňa 1.2.2012 sa zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby Ing. Ľ. Č. neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3) Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Ing. Ľ. Č. trovy konania vo výške 269,58   EUR   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   Š.   J.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2011 z 22. decembra 2011 podala sťažnosť krajskému súdu. Túto sťažnosť   podala   čo   do   rozhodnutia   o zamietnutí   žiadosti   o prepustení   z väzby   a čo   do rozhodnutia súdu o neprijatí písomného sľubu, nie však pokiaľ išlo o rozhodnutie okresného súdu v tej časti, v ktorej nerozhodol o peňažnej záruke.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   postupom   všeobecných   súdov   bola   pozbavená   ochrany v trestnom konaní v celom rozsahu ňou podanej žiadosti.

Sťažovateľke však toto právo ochrany nebolo odňaté krajským súdom. Mohla totiž napadnúť   opravným   prostriedkom   rozhodnutie   okresného   súdu   v sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   aj   v   napadnutej   časti,   teda   pokiaľ   nerozhodol   okresný   súd o ponúknutej peňažnej záruke, čo však neurobila.

Možno   z toho   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   sťažnosť   ako   riadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Preto treba sťažnosť považovať na neprípustnú.

Sťažnosť treba považovať aj za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že krajský súd nerozhodol o jej návrhu nahradiť väzbu peňažnou zárukou podľa § 81 Trestného poriadku, ktorú by zaplatil jej otec.

Z   obsahu predloženej   žiadosti   sťažovateľky   o   prepustenie   z   väzby je zrejmé,   že navrhovala nahradiť väzbu aj prijatím peňažnej záruky. Okresný súd 22. decembra 2011 o väzbe   rozhodol   tak,   že   žiadosť   zamietol   a   neprijal   písomný   sľub   sťažovateľky   ako náhradu za väzbu. Sťažovateľka podala sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu, v ktorej však nenamieta to, že okresný súd nerozhodol o peňažnej záruke, ale namietala iba dôvody väzby a možnosť nahradiť väzbu písomným sľubom. Krajský súd uznesením z 1. februára 2012 zamietol   sťažnosť   sťažovateľky.   V   dôvodoch   rozhodnutia   uvádza,   že   sa   zaoberal sťažnosťou   v rozsahu, ako bola podaná. Nezaoberal sa teda   tým, že súd prvého stupňa nerozhodol o možnosti peňažnej záruky ako náhrady za väzbu.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Uvedené   ustanovenie   má   charakter   revízneho   princípu   a   obmedzuje   sa   na preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým bola podaná sťažnosť, s výnimkou, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku. V danej veci prihliadnuc na ustanovenie § 316 ods. 3 Trestného poriadku nešlo o takýto prípad. Pokiaľ teda   odvolací   súd   vychádzal   len   z   dôvodov   výslovne   uvedených   v   sťažnosti   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, postupoval v súlade so zákonom.

Preskúmanie uznesenia krajského súdu ústavným súdom nepreukázalo, že by boli porušené garancie a záruky poskytnuté ústavou a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý proces.

K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť na súde svoje právo na všeobecnom súde (II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto okolností a   ani   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   mohol   konštatovať,   že   napadnutým   uznesením krajského súdu boli porušené práva sťažovateľky. Sťažovateľka si musela byť vedomá toho, že okresný súd sa nezaoberal alternatívou možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou, a o takom návrhu nerozhodol. V takom prípade mala túto skutočnosť napadnúť výslovne v sťažnosti. V takej situácii by sa krajský súd musel zaoberať aj touto námietkou. Je však nesporné, že sťažovateľka túto skutočnosť v písomných dôvodoch sťažnosti neuviedla.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012