znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 105/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., právne zastúpenej advokátkou JUDr. J.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z odôvodnenia sťažnosti najmä vyplýva:

«a) Sťažovateľ (s. r. o. R.; resp. jeho právny predchodca s. r. o. A.) je žalobcom v konaní vedenom pred Okresným súdom v Bratislave III pod sp. zn.: 27 Cb 35/2005. (...)

b)   OS   Ba   III   vytýčil   v   predmetnej   kauze   dve   pojednávania   (v   decembri   2007   a februári 2008). Tie sa však ukázali ako procesne neefektívne. Potom až do marca 2009 OS Ba III nekonal vôbec. Žiadosť žalobcu o zámenu účastníkov bola súladne s platným právom vyriešená až v decembri 2009.

c) Nepomohli ani sťažnosti adresované k rukám predsedu OS Ba III z 28. 06. 2010 a 30. 08. 2010. Ani posledné urgencie o efektívny procesný postup z 13. 12. 2009 neviedla k žiadúcej náprave. Žalobca - sťažovateľ v predmetnom kontexte ústavnej sťažnosti - tvrdí, že prvostupňový súd už viac ako šesť rokov pracoval a pracuje procesne neefektívne. Ide v podstate o stav denegatio iustitiae. OS Ba III sťažovateľovi trvalo odmieta : poskytnúť ústavou garantovanú súdnu ochranu a možnosť riešiť svoju kauzu v spravodlivom procese.

d) Firma R. mimoriadne kriticky vníma aktuálnu situáciu. Konformne s autoritami slovenskej právnej vedy chápeme denegatio iustitiae ako „nemožnosť dosiahnuť vydanie súdneho   rozhodnutia   o   právnom   vzťahu,   založenom   na   aplikovateľnom   práve,   a   to v dôsledku zlej (neefektívnej) organizácie alebo nefunkčnosti súdneho aparátu.“ Odopretie spravodlivosti   v   súčasnom   európskom   vnímaní   obsahovo   patrí   do   širšieho   pojmu „porušenie   práva   na   spravodlivý   proces“.   Pritom   vymedzenie   kritérií   spravodlivého procesu   je   všeobecne   známe   z dlhodobej   judikatúry   ESĽP.   V   podmienkach   slovenskej justície sú premisami § 3 a § 6 OSP. V civilnom konaní má všeobecný súd povinnosť postupovať   tak,   aby   bola   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   spravodlivá,   rýchla   a účinná. To je bázou pre realizáciu ústavného práva na súdnu ochranu, zakotvenú v čl. 46 Ústavy SR. Uvedené tri podmienky - spravodlivosť, rýchlosť a účinnosť súdnej ochrany - sú bázami činnosti justície.

Procesnoprávny vzťah, ktorý vznikol iniciovaním konania medzi účastníkmi a súdom, sa   odopretím   spravodlivosti   deformuje   až   tak,   že   faktická   realizácia   procesných   práv účastníka sa stáva nemožnou. Odstránenie takéhoto neželaného stavu, reparáciu odopretia spravodlivosti, nápravu jeho následkov dokážu zabezpečiť až inštitúty, ktoré však svojou povahou a účelom netvoria integrálnu časť „štandardného“ civilného procesu: máme na mysli dovolanie, mimoriadne i dovolanie, ústavnú sťažnosť a žalobu k ESĽP. (...)

Súd je povinný zavŕšiť proces platným právom predvídaným rezultátom. Za odopretie spravodlivosti je teda nutné považovať neprejednanie veci. Dovedením našich doterajších slov do všetkých konzekvencií možno dospieť k presnejšej definícii odopretia spravodlivosti: „denegatio iustitiae je protiústavný stav, keď súd svojvoľne odmietne konať vo veci alebo vo veci síce koná, nie však primerane rýchlo alebo nie účinne, čím účastníkovi významne sťaží alebo až znemožní ochranu jeho subjektívnych práv“. Tempo a efektivitu konania určuje konečný dopad súdneho procesu na „kvalitu“ súdnej ochrany subjektívnych práv účastníka. V definícii je kľúčovým subjektívny parameter (významné sťaženie, znemožnenie ochrany subjektívnych práv) v príčinnej súvislosti s objektívne svojvoľným konaním resp. nekonaním súdu. Zdôrazňuje sa efektivita ako procesný prejav užitočnosti v práve. Obdobný pojem   „odňatie   možnosti   konať   pred   súdom“   je   definovaný   priamo   v   zákone   ako   taký závadný   procesný   postup   alebo   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia jeho procesných práv. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. i) a § 237.písm. f) OSP ho dáva do príčinnej súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci vysloveným - v napadnutom rozhodnutí. Najčastejšie ide o postup súdu v rozpore so zákonom,   teda   s konkrétnym   ustanovením   OSP.   Za   odopretie   spravodlivosti   nesie   vždy zodpovednosť   súd,   inými   slovami,   konštatovaním   odopretia   spravodlivosti   sa   zároveň vyslovuje   zavinenie   súdu   (či   už   úmyselné   alebo   nedbanlivostné).   Môžeme   tak   rozlíšiť odopretie spravodlivosti ad a) zavinené sudcom alebo ad b) zavinené iným pracovníkom súdu. Toto delenie nie je banálne, či bezvýznamné. Je zásadné pri riadnom chápaní úlohy a postavenia   sudcu   v   procesno-právnom   vzťahu.   Signifíkantné   znaky   možno   členiť   do nasledujúcich   skupín:   1)   prílišný   formalizmus   v   práci,   2)   arbitráraosť   (svojvôľa) v rozhodovaní a 3) nečinnosť, či zbytočné prieťahy v konaní. Tieto dôvodu neefektívnej práce všeobecného súdu (in concreto OS Ba III) nie sú izolované, ich prieniky v konkrétnej kauze sú markantné. (...)

Sťažovateľ pozná Nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 52/2001. Teda k jeho pozícii sťažovateľa   sa   viaže   všeobecne   známa,   staršia   a   nespochybnená   právna   sentencia,   že sťažovateľ môže legitímne uplatňovať právo na spravodlivý proces aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov -I.ÚS 52/2001.

Určite nemohlo dôjsť k zrušeniu tohto principiálneho a právne logického názoru Ústavného súdu SR. Preto dnešná pozícia sťažovateľa (teda firmy R.) pred ústavným súdom musí involvovať aj jeho práva na spravodlivý proces v štádiu konania pred všeobecným súdom, ktoré predchádzalo zmene účastníkov, lebo „rozkúskovanie“' práv a povinností pri singulárnej   sukcesii,   či   ináč   povedané   odlišné   vnímanie   práv   a   povinností   pred uskutočnením   singulárnej   sukcesie   a   po   nej,   ba   snáď   dokonca   akési   „zahladenie“ nezákonného,   či   protiústavného   postupu   orgánov   verejnej   moci   pred   uskutočnením procesnej singulárnej sukcesie, je teórií práva- úplne neznáme, ak nechceme priamo použiť slovo absurdné. (...)

Napriek opakovaným prosbám sťažovateľa, naposledy dokonca priamo adresovanej predsedovi OS Ba III (podanie z 13. 12. 2010), ostal OS Ba III v danej veci nečinný. Na podanie z 13. 12. 2010 sťažovateľ nedostal ani zdvorilostnú odpoveď. (...)

Pri určovaní, či sa dodržala ústavnoprávna garancia spravodlivého prejednania veci v   primeranej   lehote,   berie   sa   podľa   judikatúry   ESĽP   do   úvahy   to,   „čo   je   v   hre   pre sťažovateľa“. Už sme povedali, že sťažovateľ šesť rokov čaká na výsledok prvostupňového konania !

Forsírovaná   rýchlosť   a   „usilovnosť“   postupu   všeobecného   súdnictva   sa   teda predpokladá,   ak   ide   o   konanie   kritické   v   dôsledkoch   pre   sťažovateľa,   alebo   konanie s osobitnými „precedenčnými“ konzekvenciami.

Povahu zbytočných prieťahov v konaní, ktoré porušujú základné právo účastníka konania   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   majú   pritom   aj   kratšie   obdobia   nečinnosti všeobecného súdu v konaní, ak sa vyskytujú častejšie, tak že vo svojom súhrne ovplyvnia celkovú dĺžku konania a sú príčinou neprimeranej doby prerokovania veci - III. ÚS 56/2002 (opakujeme, že v kauze sťažovateľa stále nevidno „koniec“).

Pritom v predmetnom konaní pred OS Bratislava III nie je badateľný žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci.

(...) tvrdíme, že pre reálny a efektívny postup všeobecného súdu (in concreto OS Ba III) nemohol sťažovateľ už nič viac urobiť.

(...) Tvrdíme, že tento súd vec nerieši a nechce riešiť; „motá sa v nej“ a možno aj zámerne odďaľuje jej ukončenie.

(...)   Z   popísanej   nečinnosti   OS   Ba   III   vyplýva,   že   porušovateľ   svojím   postupom porušil právo sťažovateľov priznané čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V právnom štáte nesmie dochádzať k narušeniu princípu právnej istoty a spravodlivosti, tak ako sa to deje v prípade sťažovateľov. Princíp právnej.istoty (ako jeden z princípov právneho štátu) spočíva vtom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov; že ich budú správne interpretovať a aplikovať. K princípom právneho štátu patrí aj predvídateľnosť spôsobu, akým štátny orgán právnu normu uplatní. Jedným z imanentných znakov právneho štátu je vytváranie právnej istoty zo strany štátnych orgánov, pri uplatňovaní zákonov a všeobecne záväzných   právnych   predpisov.   Pre   dodržanie   princípu   spravodlivosti   a   materiálneho právneho   štátu   sa vyžaduje všeobecná   záväznosť   práva   pre   všetkých.   Štátne   orgány   sa musia   správať   spôsobom,   ktorý   určuje   právny   poriadok.   Aby   si   štát   zachoval   atribúty materiálneho právneho štátu, musí byť v celom štáte a všetkými štátnymi orgánmi dôsledne uplatňované   a   dodržiavané   právo.   Orgány   verejnej   moci   musia   uplatňovať   všeobecne záväzné   právne   predpisy.   Každá   právna   norma   musí   byť   zo   strany   štátnych   orgánov aplikovaná   tak,   aby   sa   zabezpečila   jednota   uplatnenia   právnej   úpravy   v   rovnakých prípadoch. Subjekt práva musí vedieť predvídať správanie, ktoré právna norma dovoľuje či ukladá.   Tak   sa   ale   v   prípade   sťažovateľa   nestalo   a   nedeje.   Porušovateľ   je   v   rozpore s uvedenými princípmi nečinný, a preto došlo a dochádza k zásahu do práv sťažovateľa. Porušovateľ svojim postupom porušil aj právo sťažovateľa priznané čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Porušovateľ nepostupuje v zmysle platných ustanovení   procesných   a   hmotne-právnych   noriem.   Tak   došlo   a   dochádza   k   zásahu   do ústavne garantovaných práv sťažovateľa a k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces.

(...) Pre výraznú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa (spor trvá od konca r. 2004 a ďalší postup je hatený aj pasivitou predsedu OS Ba III a konfúznou organizáciou práce súdu) žiada sťažovatelia, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.: 27 Cb 35/2005 porušil právo s. r. o. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava III sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 27 Cb 35/2005 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi s. r. o. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €(...), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný súd Bratislava III   je povinný uhradiť   sťažovateľovi s. r.   o.   R.,   trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. (...)

Súhlasíme,   aby   Ústavný   súd   SR   v   konaní   postupoval   podľa   §   30   ods.   2   zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení a prerokoval vec bez ústneho pojednávania, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pre tento prípad vyčísľujeme trovy právneho zastúpenia sumou 471,27 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/05 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vo   fáze   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že   o obsahovo rovnakej sťažnosti sťažovateľky rozhodoval svojím uznesením č. k. II. ÚS 466/2010-14 z 10.   novembra   2010,   ktoré   bolo   sťažovateľke   doručené   13.   decembra   2010.   Sťažnosť v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľky   bola   odmietnutá   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti vzhľadom   na to,   že   postup   okresného   súdu   v hodnotenom   období   štyroch   mesiacov (od vstupu   sťažovateľky   do   konania   25.   júna   2010   do   pojednávania   uskutočneného 22. septembra 2010, pozn.) nesignalizuje reálnu možnosť existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Z prehľadu procesných úkonov vykonaných po 22. septembri 2010, ktoré ústavný súd   zistil   v spolupráci   s okresným   súdom,   je   zrejmé,   že   okresný   súd   prakticky   koná priebežne, pričom od 4. októbra 2010 do 22. novembra 2010 bol spis zapožičaný ústavnému súdu z dôvodu rozhodovania o spomenutej sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 466/2010. Dňa   30.   novembra   2010   a 17.   decembra   2010   sťažovateľ   podal   do   rúk   predsedu   súdu sťažnosti na prieťahy v konaní. Dňa 16. novembra 2010 sťažovateľ podal vo veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 27 Cb 22/05 námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného   súdu   a vo   všetkých   konaniach   vedených   na   tomto   okresnom   súde.   Dňa 15. decembra   2010   bolo   sťažovateľovi   zaslané   vyjadrenie   predsedu   súdu   k   námietke zaujatosti. Dňa 17. februára 2011 bol nariadený termín pojednávania na 15. jún 2011.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   chronologického   prehľadu   podstatných úkonov okresného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že doterajší priebeh konania pred okresným súdom v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej   neistoty   sťažovateľky   a nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že samotná ústavná sťažnosť bola podaná dva mesiace od doručenia predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tej istej veci. Aj z tohto   dôvodu   možno   opätovne   konštatovať   absenciu   reálnej   možnosti existencie zbytočných prieťahov v označenom konaní.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011