znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 105/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. F., K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94 a predtým pod sp. zn. 15 C 792/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94   p o r u š i l základné   právo   M.   F.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   289/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. F.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 663 Sk (slovom deväťtisícšesťstošesťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Ing. P. H. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 6. marca 2008 č. k. II. ÚS 105/08-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom v   súčasnosti   pod   sp.   zn.   15   C   289/94 a predtým pod sp. zn. 15 C 792/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti a jej doplnení vyplýva: „(...) v roku 1994 podala sťažovateľka M. F. (...)   na   OS   Košice   I   proti   odporcovi   T.   K.   žalobu   o odstránenie   neoprávnenej   stavby postavenej na v roku 1984 neoprávnene bez náhrady vyvlastnenom pozemku sťažovateľky eventuálne žalobu o zriadenie vecného bremena.

Tento spor dostal na Okresnom súde Košice I sp. zn.: 15 C 792/94 a bol neskôr spojený do sp. zn.: 15 C 289/94.

(...) od určitého momentu ako keby celý súdny prípad zamrzol   napriek tomu,   že uplynulo už skoro 13 rokov od doby podania žaloby sťažovateľkou. (...)

Sťažovateľka sa domnieva, že vec nie je nijako zvlášť právne ani fakticky zložitá. Ide len o rozhodnutie vo veci, v ktorej podala žalobu celá séria žalobcov a prakticky sa jedná o jednu takmer totožnú vec, v ktorej sa mení len meno žalobcu a číslo parcely. Žalovaný je stále ten istý. Takýto bežný spor by skutočne nemalo byť problém rozhodnúť v kratšej než 3 ročnej lehote, natož v lehote 6 ročnej a natož v lehote skoro 13 ročnej.

Sťažovateľka sa tiež domnieva, že jej vlastné správanie nezavinilo žiadne prieťahy, ktoré   by sa jej   alebo   jej strane mohli pripočítať   na ťarchu   pri posudzovaní otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, domnieva sa, že ÚS KE by mohol prihliadnuť na tú skutočnosť, že sťažovateľka prejednávanie veci urgovala a   sťažovala   sa   na   prieťahy   v   konaní   a   žiadala   aj   písomne   predsedu   OS   Košice   I o odstránenie prieťahov v konaní. (...)

Sťažovateľka sa domnieva, že má právo požadovať aj finančné zadosťučinenie za porušenie svojho základného ústavného práva aspoň vo výške 80 000.- Sk. Teda cca iba okolo 500.- Sk za každý z doterajších už skoro 160 mesiacov zdržiavania rozhodnutia. Tento návrh v zmysle § 50 ods. 3 zákona o Ústavnom súde odôvodňuje tým, že až do februára 2007 nebolo v konaní rozhodnuté, takže sťažovateľka bola a je v absolútnej právnej neistote nielen   čo   do   existencie   (alebo   neexistencie)   svojho   práva   na   pozemkovú   parcelu   ale v prípade uznania jej práva na pozemkovú parcelu,   čo očakáva,   hlavne je v absolútnej právnej   neistote   čo   sa   týka   finančnej   možnosti   využitia   svojej   pozemkovej   parcely   na prenájom za úhradu. Stratila tak na možnom nájme hodnoty doposiaľ už za neuveriteľných minimálne 150 mesiacov.

Ovšem sťažovateľka si uvedomuje, že požadované finančné zadosťučinenie nemá byť nijakou náhradou za túto stratu a neodôvodňuje ju týmto, ale poukazuje na to, čo mimo iného neprimerané časové prieťahy v súdnom konaní na jej možnom zveľadení majetku zapríčinili.

A keďže aj potreby sťažovateľky vo veku 54 rokov pri podaní žaloby a v terajšom už dôchodcovskom   veku   67   rokov   sú   rôzne   a   podstatne   zvýšené,   samotné   deklarovanie porušenia   svojho   práva   a   príkaz   konať   bez   zbytočných   prieťahov   v   konaní,   po   skoro trinástich   rokoch   ktoré   sa   už   nedajú   vrátiť,   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   nemožno považovať za dostatočné. Jedná sa o neuveriteľnú skoro 1/4 = jednu štvrtinu dĺžky jej života v pomere s tým vekom, aký mala pri podaní žaloby. (...)

Svoju majetkovú aj nemajetkovú ujmu vidí sťažovateľka okrem iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu skoro 13 rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal v jej prípade, ktorého predmetom je majetkový   spor,   ktorého   výsledok   však   má   priamy   vplyv   na   príjem   sťažovateľky. Sťažovateľka   si   uvedomuje,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je prípadná   náhrada   škody,   preto   sa   ani   neodvoláva   a   ani   neuplatňuje   napr.   celú   sumu stratenej náhrady za prenájom pozemku za dobu skoro 13 rokov o ktorú v neposlednom rade ide a neuplatňuje ani jej časť. Ale 80 000,- Sk považuje za primeranú čiastku z dôvodu skoro 13 ročného trvania tohto konania a skoro 13 ročného denného stresovania. (...) Ďalej   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   má   právo   na   náhradu   nákladov   za   právne zastúpenie, ktoré jej vzniklo v súvislosti s podaním tejto sťažnosti (...).“

1.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:

„1. Základné právo pani M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn.: 15 C 792/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn.: 15 C 792/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000.- Sk slovom osemdesiattisíc korún, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť M. F. trovy právneho zastúpenia (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. A. M., listom z 31. marca 2008 sp. zn. Spr. 2364/05 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 8. apríla 2008.

2.1 Predseda okresného súdu podal chronológiu vykonaných úkonov v napadnutom konaní a uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„(...)   Sťažovateľka,   ktorá   vystupuje   v   konaní   15   C   792/94   na   procesnej   strane žalobkyne, podala spolu s ďalšími 23 žalobcami na tunajšom súde dňa 3. 10. 1994 žalobu proti žalovanému T. K., o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku č. 6993/2 zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 10258, katastrálne územie K. (...) Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Keďže sa potvrdzuje obdobie nečinnosti súdu od 06. 04. 1995 do 27. 07. 2000 a podobné obdobie nečinnosti súdu bolo aj od 17. 01. 2001 do 16. 10. 2003, (je to známe z obdobných nálezov ÚS SR napr.: II ÚS 200/05; I. ÚS 207/05; I. ÚS 232/05; atď.) celková doba od podania žaloby v roku 1994 dosahuje v tomto prípade zas o tri roky viac ako pri nálezoch ÚS u iných sťažovateľov z roku 2005 (už vtedy bolo 11 rokov) a dnes je teda skoro 14 rokov.

Potvrdzujú   to   aj   aktuálne   nálezy   Ústavného   súdu   v   totožných   resp.   identických konaniach napr.: II. ÚS 222/07 (ide vždy o iného sťažovateľa v rovnakom spore ).

Po právnej stránke nepovažuje sťažovateľka vec za značne zložitú, naopak za veľmi jednoduchú.   Zložitosť   pre   odporcu   spočíva   len   v   tom,   že   spojil   viac   podobných   alebo celkom rovnakých vecí (rozdielni sú len žalobcovia - žalovaný je ten istý) do jednej veci a len kvôli tomu odporca považuje teraz vec za skutkovo zložitú a sám ju považuje rovnako ako sťažovateľka za právne jednoduchú.

Tým skôr je samozrejme neodôvodnené, že tento spor trvá už skoro neuveriteľných 14 rokov.

Sťažovateľka netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. (...) Sťažovateľka   si   uplatňuje   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   právneho   zástupcu advokáta menom JUDr. Ing. P. H., K., za štyri právne úkony vo veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   takýto   priebeh   a stav   konania   vedeného okresným súdom v súčasnosti pod sp. zn. 15 C 289/94 a predtým pod sp. zn. 15 C 792/94: Konanie   vedené   okresným   súdom   začalo   3.   októbra   1994   podaním   žaloby 24 žalobcov (ďalej len „sťažovateľka a spol.“) proti T. K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) o odstránenie   stavby   postavenej   na   pozemku,   ktorý   patril   právnym   predchodcom sťažovateľky a spol. a bol neoprávnene vyvlastnený. Okresný súd 4. apríla 1995 vyzval sťažovateľku a spol. na zaplatenie súdneho poplatku (súdny poplatok bol zaplatený 2. mája 1995) a 25. apríla 1995 súd vyzval žalovaného v 1. rade, aby sa vyjadril k žalobe. Podaním   doručeným   súdu   14.   februára   1997   sťažovateľka   a spol.   navrhli,   aby okresný súd pripustil pristúpenie Mesta K. do konania ako žalovaného v 2. rade, a doplnili petit žaloby tak, že alternatívne navrhujú, aby bolo zriadené časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaných za peňažnú náhradu určenú znaleckým posudkom. Okresný súd 19. februára 1997 zaslal doplnený návrh žalovanému v 1. rade a Mestu K.

Dňa 27. júla 2000 okresný súd uznesením pripustil pristúpenie Mesta K. do konania ako žalovaného v 2. rade a zároveň nariadil pojednávanie na 27. september 2000. Listom z 1.   augusta   2000   okresný   súd   požiadal   Okresný   úrad   K.,   odbor   katastrálny   (ďalej   len „katastrálny   úrad“),   o zaslanie   listu   vlastníctva   a identifikácie   spornej   parcely. Na pojednávaní   27.   septembra   2000   okresný   súd   vypočul   prítomných   účastníkov a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   upresnenia   aktuálneho   okruhu   žalobcov, pretože traja žalobcovia zomreli.

Následne 28. septembra 2000 okresný súd žiadal od katastrálneho úradu zaslanie listu vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, ktorý mu bol doručený 11. októbra 2000 a 12. októbra 2000 právny zástupca sťažovateľky a spol. aktualizoval okruh žalobcov.

Ďalší   procesný   úkon   vykonal   okresný   súd   až   25.   januára   2002,   keď   si   vyžiadal dedičský   spis   po   právnej   predchodkyni   sťažovateľky   a spol.,   ktorej   mala   byť   sporná nehnuteľnosť vyvlastnená. Následne v roku 2002 okresný súd priebežne zisťoval výsledky dedičských   konaní   a ustaľoval   okruh   žalobcov   (úradné   záznamy   z 31.   januára   2002, 7. februára   2002).   Dňa   27.   júna   2003   okresný   súd   žiadal   od   Okresného   úradu   K. vyvlastňovací spis týkajúci sa vyvlastnenia sporného pozemku a 7. augusta 2003 nariadil pojednávanie na 16. október 2003. Na tomto pojednávaní okresný súd po zistení, že zomreli žalobkyne v 1. a 23. rade, vypočul prítomných účastníkov konania a pojednávanie odročil na   neurčito   za   účelom   pripojenia   dedičských   spisov   po   zomrelých   žalobkyniach a predvolania do tej doby nevypočutých žalobcov.

Dňa 28. októbra 2003 a 26. novembra 2003 okresný súd zisťoval stav dedičského konania po zomrelej žalobkyni v 23. rade. Dňa 27. apríla 2004 sťažovateľka a spol. podali návrh,   aby   okresný   súd   pripustil   pristúpenie   T. K.,   s. r. o.,   do   konania   ako   žalovaného v 3. rade.   Listom   z 31. mája   2004   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky a spol.,   aby   predložil   úplný   zoznam   žalobcov   vzhľadom   na   zmeny   okruhu   aktívne legitimovaných účastníkov, a súčasne požiadal katastrálny úrad o poskytnutie informácie. Právny zástupca sťažovateľky a spol. reagoval na výzvu okresného súdu 28. júna 2004. Uznesením z 28. júla 2004 okresný súd pripustil pristúpenie T. K., s. r. o., do konania ako žalovaného   v 3.   rade   a   uznesením   z 11.   novembra   2004   spojil   na   spoločné   konanie posudzovanú vec a ďalších 9 vecí ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 C 289/94 za účelom znaleckého   dokazovania   a   ustanovil   súdneho   znalca   z odboru   geodézie   a kartografie. Vo výroku   o nariadení   znaleckého   dokazovania   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 30. novembra   2004   a vo   výroku   o uložení   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania 16. decembra 2004.

Okresný súd 7. apríla 2005 vyzval súdneho znalca, aby si prevzal súdne spisy za účelom vypracovania znaleckého posudku, znalec (Ing. H.) ich prevzal 11. apríla 2005. Uznesením   z 22.   júla   2005   okresný   súd   pripojil   ďalšie   štyri   veci   na   spoločné   konanie a predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 30. septembra 2005. Uznesením   z 25.   októbra   2005   okresný   súd   opäť   predĺžil   súdnemu   znalcovi   lehotu   na podanie znaleckého posudku o 60 dní.

Súdny   znalec   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok   2.   januára   2006 a 3. januára   2006   ho   okresný   súd   zaslal   na   vyjadrenie   účastníkom   konania.   Uznesením z 25. mája   2006   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalkyňou   z odboru stavebníctva,   odvetvia   oceňovanie nehnuteľností,   za   účelom   ocenenia   vecného   bremena a 18. augusta 2006 vyzval znalkyňu, aby si prevzala súdne spisy. Znalkyňa tak urobila 7. septembra   2006   a 9.   októbra   2006   predložila   vypracovaný   znalecký   posudok,   ktorý okresný súd 10. októbra 2006 zaslal na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa 17. apríla 2007 bolo vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 792/94 (pôvodná spisová značka pred spojením vecí na spoločné konanie, pozn.) nariadené pojednávanie na 3. máj 2007,   na   ktorom   právny   zástupca   sťažovateľky   a spol.   upresnil   okruh   žalobcov   a pojednávanie bolo bez uvedenia dôvodu odročené na neurčito.

Podľa zistenia ústavného súdu sa ďalšie pojednávanie vo veci konalo 30. novembra 2007, ktoré bolo na žiadosť právneho zástupcu žalovaných odročené na 18. január 2008. Pojednávanie nariadené na tento termín však bolo zrušené z dôvodu pracovných povinností zákonnej sudkyne mimo okresného súdu. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené na 25. január 2008.

Ostatné   pojednávanie   z   29.   februára   2008   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu vznesenia námietky zaujatosti právnym zástupcom žalovaného v 3. rade voči konajúcej sudkyni. Žalovaný v 3. rade bol vyzvaný na zaplatenie poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, ktorý uhradil 4. marca 2008. Dňa 4. marca 2008 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Košiciach, aby rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   v súčasnosti   pod   sp. zn.   15   C   289/94   a   predtým   pod   sp.   zn. 15 C 792/94 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajší neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   nemožno   pripísať   na   vrub   zložitosti prerokovávanej veci. Právnu zložitosť konania inak vo svojom vyjadrení nenamietal ani predseda okresného súdu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že napadnuté konanie sa začalo 3. októbra 1994, teda do dnešného dňa trvá už viac ako štrnásť rokov, čo už samo osebe nemožno považovať za primeranú   dobu   konania.   Po   podaní   žaloby   3. októbra   1994   okresný   súd   vykonal   prvý procesný úkon až po šiestich mesiacoch 4. apríla 1995, keď sťažovateľku a spol. vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu, pričom po zaplatení súdneho poplatku 2. mája 1995 okresný   súd   vykonal   ďalší   meritórny   procesný   úkon   až   po   viac   ako   roku   a deviatich mesiacoch 19. februára 1997, keď vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a spol., aby sa vyjadril   k stanovisku   žalovaného   v 1.   rade.   Po   vykonaní   tohto   procesného   úkonu   bol okresný súd vo veci opäť činný až po viac ako troch rokoch a piatich mesiacoch, keď uznesením z 27. júla 2000 rozhodol o pristúpení žalovaného v 2. rade. Ďalšiu nečinnosť okresného súdu ústavný súd zistil v období od 27. februára 2002 do 27. júna 2003, t. j. viac ako 1 rok a takmer 4 mesiace. Napokon okresný súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci po viac ako 10 rokoch od začiatku konania. Okresný súd od 30. novembra 2004, keď nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   z 11.   novembra   2004   o nariadení   znaleckého dokazovania,   zabezpečil   odovzdanie   spisov   súdnemu   znalcovi   po   viac   ako   štyroch mesiacoch, a to 7. apríla 2005.

Okresný súd teda počas viac ako siedmich rokov nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   v   napadnutej veci počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu. Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého   dokazovania,   ktoré   mali   prispieť   k celkovej   dĺžke   konania,   ústavný   súd neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti   jednotlivo   ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu odôvodňovať   celkovú   viac   ako   14   rokov   trvajúcu   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk, ktoré zdôvodnila najmä tým, že sa dlhodobo nachádza „okrem iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu skoro 13 rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal v jej prípade“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   považuje   za   odôvodnené   v požadovanej   sume 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   účelne vynaložené   úkony   právnej   služby   (prípravu   a prevzatie   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti 26. februára 2007 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 8. apríla 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 2 970 Sk a dvakrát   režijný   paušál   po   178   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2008, patrí odmena v sume 3 176 Sk a k tomu režijný paušál v sume 191 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto sumu 9 663 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľkou uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008