znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 105/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   B.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   F., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Mesta   N.   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. Výst. 1689/2005/01 a základných práv zaručených v čl. 32 a v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. k.   13 S 33/2006-25 z 3. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. októbra 2006 doručená sťažnosť Ľ. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy postupom Mesta N. (ďalej len „mesto“) v konaní vedenom pod sp. zn. Výst. 1689/2005/01 a základných práv zaručených v čl. 32 a v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 33/2006-25 z 3. augusta 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žiadosťou z 3. augusta 2005 (po dvoch   neúspešných   žiadostiach   z   25. mája 2001   a   zo   7. februára 2005)   opätovne domáhal, aby mesto v súlade s § 30 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v platnom znení (ďalej len „stavebný zákon“) „obstaralo   doplnok   alebo   zmenu   územnoplánovacej   dokumentácie“ mesta   týkajúcej sa zmeny funkčného využitia pozemkov bývalého vojenského kúpaliska vo vlastníctve sťažovateľa na účely výstavby rodinných domov.

Listom sp. zn. Výst. 7572/2005/01 z 10. októbra 2005 mesto zaslalo sťažovateľovi stanovisko k jeho žiadosti, podľa ktorého: „Mesto N., ako obstarávateľ územného plánu, na základe zmien a doplnkov Veľkého územného celku T. kraja (doplnok bol schválený v druhej polovici r. 2004) pripravuje zmeny a doplnky platného územného plánu mesta N.   (...)   V   súčasnosti   je uzatvorená   zmluva so   spracovateľom   zmeny   územného   plánu mesta, je spracovaný koncept doplnkov a zmien, ktorý bude prerokovávaný v orgánoch mesta a na základe ktorého bude vypracovaný návrh doplnkov a zmien územného plánu mesta.   Začiatok   prerokovacieho   procesu   zmeny   územného   plánu   mesta   v   zmysle stavebného zákona v súčasnosti nevieme presne určiť z dôvodu neustáleho pribúdania požiadaviek na zmenu územného plánu od právnických i fyzických osôb (...).

O priebehu a termínoch prerokovacieho procesu budú občania mesta informovaní verejnými vyhláškami na vývesných tabuliach mesta i cestou mestského rozhlasu.“

Podľa   sťažovateľa   tým,   že   mesto   jeho   žiadosti   nevyhovelo,   konalo   v   rozpore so zákonnou povinnosťou uloženou mu v § 30 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého obstarávateľ územnoplánovacej dokumentácie je povinný sústavne sledovať, či nedošlo k zmene pomerov,   na   základe   ktorých   bola navrhnutá koncepcia   organizácie   územia a v prípade, že došlo k zmene týchto pomerov, je povinný obstarať zmenu alebo doplnok územnoplánovacej dokumentácie. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „O tom, že došlo k zmene predpokladov, som Mesto opakovane písomne informoval a aj na tomto základe som požadoval zmenu využitia územia. Mesto tvrdí, že k zmene predpokladov nedošlo a vo veci ma odkázalo na budúcnosť.“

Súčasne sťažovateľ tvrdí: „Mesto mojej výzve ani žiadosti o zmenu nevyhovelo, čím   mi   opäť zabránilo   v   slobodnom   užívaní   predmetu   vlastníctva,   čo   považujem za porušenie   môjho   základného   práva   garantovaného   Ústavou   Slovenskej   republiky, práva obsiahnutého v čl. 13 ods. 1 písm. a) a v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR. Vzhľadom k tomu, že Mesto nevydalo ani rozhodnutie vo veci, uvedeným postupom mi zabránilo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čím porušilo   moje   právo   upravené   v čl.   32   a   v čl.   46   ods.   1,   2   a   3   Ústavy   Slovenskej republiky.“

Žalobou   z   25. októbra 2005   podanou   krajskému   súdu   sa   sťažovateľ   domáhal vydania rozhodnutia, aby bola mestu uložená povinnosť vo veci zmeny územného plánu konať   a rozhodnúť.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13 S 33/2006-25   z   3. augusta 2006 žalobu   zamietol   s odôvodnením,   že   sťažovateľ   nie   je   účastníkom   konania   o zmene a doplnení územného plánu mesta, ktoré je podľa krajského súdu správnym konaním a „(...) preto   odporca (mesto;   pozn.) nebol   povinný   vo   veci   rozhodnúť   rozhodnutím s náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku. Podľa názoru súdu bolo postačujúce, ak odporca   písomne   oboznámil   navrhovateľa   s   postupom   pri   spracovaní   zmeny územného plánovania“.

V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Podľa   stavebného   zákona   sa   na   územnoplánovaciu   činnosť nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Na konanie pred orgánom územnej samosprávy sa Správny poriadok vzťahuje. Mám za to, že na územnoplánovaciu činnosť ako takú (teda   odbornosť,   priebeh,   výsledky   posudzovania   a   ďalšie   úkony   územnoplánovacej činnosti...) sa nevzťahuje Správny poriadok. Na konanie ako také (konanie o právach a právom   chránených   záujmoch   občanov),   sa   však   Správny   poriadok   ako   najbližšie možný aplikovateľný právny predpis upravujúci vzťah a priebeh konania pred správnym orgánom, vzťahuje. Logicky z toho vyplýva pre navrhovateľa nárok a pre správny orgán povinnosť vydať vo veci rozhodnutie, ktoré má všetky náležitosti a voči ktorému možno podať opravný prostriedok. Ak by to bolo ináč, vznikne patová situácia, kedy dotknutá osoba,   ktorej   sa,   či   už   konaním   alebo   nekonaním   vo   veci,   upiera   základné   právo slobodne užívať a nakladať so svojím majetkom, nemá žiadnu zákonnú možnosť domôcť sa práva. Aj preto, ak riešeniu veci bráni platná legislatíva, patrí riešenie problému pred ústavný súd, prípadne pred medzinárodný súd pre ľudské práva.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné práva Ľ. B. upravené v čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Mesta N. v konaní vedenom naposledy pod značkou Výst. 1689/2005/01 porušené boli.

2) Základné práva Ľ. B., upravené v čl. 32 a v čl. 46 ods. 1, 2, 3 uznesením Krajského súdu v Trenčíne porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/33/2006-25 3105228622 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3) Mestu N. zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv Ľ. B. a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva.

4) Ľ. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 13 % úrokovej sadzby zo sumy 4.253.240 Sk od 1. 9. 2001 do dňa zaplatenia, ktorú sumu je Mesto N. povinné vyplatiť do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Ľ. B. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia podľa vyúčtovania, ktorú sumu   je   povinné   Mesto   N.   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   F.   do   3   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a porušeniu základného práva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   postupom   mesta   v konaní   vedenom pod sp. zn. Výst. 1689/2005/01

Podstatou sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa, že mesto porušilo ním označené základné práva tým, že nevyhovelo   jeho žiadosti   o zmenu, resp.   doplnenie územného   plánu   mesta   v súvislosti   s ním   požadovanou   zmenou   funkčného   využitia pozemkov v jeho vlastníctve, a to z pozemkov určených na športové účely na pozemky určené na výstavbu rodinných domov, čím podľa neho došlo k zásahu do jeho práva spočívajúceho „v slobodnom   užívaní   predmetu   vlastníctva“.   Okrem   toho   sťažovateľ v sťažnosti namieta, že mesto o spôsobe vybavenia jeho žiadosti nevydalo rozhodnutie v správnom   konaní,   čím   mu   bolo   zabránené   domáhať   sa   ochrany   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde, v dôsledku čoho mesto porušilo jeho „právo upravené v čl. 32 a v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že súc viazaný návrhom sťažovateľa (jeho   petitom)   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorý   je   v konaní pred ústavným   súdom   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ústavný   súd rozhoduje iba o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o údajnom porušení iných práv (čl. 32 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy) a v inom konaní (sp. zn. Výst. 7572/2005/01), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04).

Vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu je dôvod na odmietnutie časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy pre nedostatok právomoci, pretože ochranu vlastníckeho práva poskytujú všeobecné súdy.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, tento možno namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv upravených v druhom až siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a preto   je   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu čl. 32 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 13 S 33/2006-25 z 3. augusta 2006

Napádaným rozhodnutím č.   k. 13 S 33/2006-25 z 3. augusta 2006 krajský súd zamietol   návrh   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal,   aby   bola   mestu   uložená   povinnosť konať   a   rozhodnúť   vo   veci   jeho   žiadosti   na   zmenu   územného   plánu   mesta s odôvodnením, že sťažovateľ nie je účastníkom správneho konania o zmenu územného plánu mesta, a teda mesto nie je povinné vydať rozhodnutie s náležitosťami podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

V súvislosti   s   politickým   právom   na   odpor   zaručeným   v   čl.   32   ústavy,   podľa ktorého občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené, ústavný   súd   už   konštatoval,   že   nejde   o ustanovenie,   o ktoré   možno   opierať   podanie, ktorého cieľom je dosiahnutie začatia konania pred ústavným súdom (I. ÚS 22/00). Právo na   odpor   je   krajným   prostriedkom,   po   ktorom   môžu   občania   siahnuť   iba   vtedy, ak demokratický poriadok základných práv a slobôd je na území Slovenskej republiky ohrozený a orgány verejnej moci ho nemôžu alebo nechcú zabezpečiť. Takáto situácia však   nenastala,   a   preto   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Ustanovenie čl. 46 ods. 3 ústavy zaručuje každému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom. Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy domáhať sa práva uvedeného aj v čl. 46 ods. 3 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Rozhodovať o náhrade škody prislúcha všeobecným súdom,   a nie   ústavnému   súdu,   a preto   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy by v prípade   sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ po splnení zákonných podmienok mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.

V odôvodnení uznesenia č. k. 13 S 33/2006-25 krajský súd uviedol: „(...)Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nieje prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ciele   a   úlohy   územného   plánovania   upravuje   zák. č.   50/1976   Zb.   o   územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Územným plánovaním sa sústavne a komplexne rieši priestorové   usporiadanie   a   funkčné   využívanie   územia,   určujú   sa   ním   jeho   zásady, navrhuje   sa   vecná   a   časová   koordinácia   činností   ovplyvňujúcich   životné   prostredie, ekologickú stabilitu, kultúrno-historické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja (§ 1 ods. 1 stavebného zákona).

Obce sú povinné mať územnoplánovaciu dokumentáciu v prípadoch uvedených v § 11 ods. 2 staveného zákona. Orgánmi územného plánovania sú obce, samosprávne kraje   a   krajské   stavebné   úrady   a   územnoplánovaciu   dokumentáciu   obcí   a   zón obstarávajú obce (§ 16, § 19 stavebného zákona).

Obec   pri   výkone   samosprávy   najmä   obstaráva   a   schvaľuje   územnoplánovaciu dokumentáciu   sídelných útvarov   a zón,   koncepciu   rozvoja jednotlivých   oblastí života obce,   obstaráva   a   schvaľuje   programy   rozvoja   bývania   a   spolupôsobí   pri   utváraní vhodných   podmienok   na   bývanie   v   obci   (§   4   ods.   3,   písm.   j/,   zák.č.   369/1990   Zb. o obecnom zriadení).

Podľa   §   30   ods.   1,   4   stavebného   zákona   orgán   územného   plánovania,   ktorý obstaral   územnoplánovaciu   dokumentáciu,   sústavne   sleduje,   či   sa   nezmenili   územno- technické,   hospodárske   a   sociálne   predpoklady,   na   ktorých   základe   bola   navrhnutá koncepcia   organizácie   územia.   Ak   dôjde   k   zmene   predpokladov   alebo   je   potrebné umiestniť verejnoprospešné stavby, orgán územného plánovania obstará doplnok alebo zmenu   územnoplánovacej   dokumentácie.   Obec   a   samosprávny   kraj   sú   povinné pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať chválený územný plán, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán.

Stavebný   zákon   upravil   aktualizáciu   územnoplánovacej   dokumentácie   tak,   aby boli   zlučiteľné   jednotlivé   stupne   územnoplánovacej   dokumentácie   a   najmä,   aby   boli koordinované záväzné časti všetkých stupňov územnoplánovacej dokumentácie.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Účastníkom správneho konania podľa   § 14 ods.   1 zák. č.   71/1967 Zb.   je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Územný plán obce nie je rozhodnutím o právach a právom chránených záujmoch jednotlivca,   ale   ide   o   dokument,   ktorý   po   schválení   mestským   zastupiteľstvom   má všeobecne záväzný charakter. V predmetnej veci navrhovateľ podal písomnú žiadosť na konanie o zmenu územného plánu Mesta N.. Navrhovateľ nie je účastníkom konania o zmenu územného plánu obce v zmysle § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., a preto odporca nebol povinný vo veci rozhodnúť rozhodnutím s náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku.   Podľa   názoru   súdu   bolo   postačujúce,   ak   odporca   písomne   oboznámil navrhovateľa s postupom pri spracovaní zmeny územného plánovania.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel krajský súd k záveru, že návrh na konanie proti nečinnosti odporcu je nedôvodný, a preto ho zamietol podľa § 250t ods. 3 O. s. p.. O   náhrade   trov   konania   súd   rozhodol   podľa   §   250t   ods.   4   O. s. p.   tak,   že neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov nepriznal.“

Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   (navrhovateľa   v konaní   pred   krajským   súdom) dostatočne odôvodnil a vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, z ktorých   vyplýva,   že   jeho   rozhodnutie   nie   je   svojvoľné   a nepopiera   zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Krajský   súd   zamietnutím   návrhu   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   vykonal svoju právomoc všeobecne vyplývajúcu z čl. 142 ods. 1 ústavy.

Uvedené   konštatovania   boli   základom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   podľa ktorého medzi uvedenými aspektmi označených článkov ústavy a napádaným uznesením krajského súdu č. k. 13 S 33/2006-25 z 3. augusta 2006 niet príčinnej súvislosti, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007