znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 105/06-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   23. augusta 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti H. S., P., a H. K., P., zastúpených advokátkou JUDr. A. A., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 224/92, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. S. a H. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 224/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 224/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H.   S.   a H.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každej   v sume   80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. S. a H. K. trovy právneho zastúpenia   v sume   9 392 Sk   (slovom   deväťtisíctristodeväťdesiatdva   slovenských   korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. A. A., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 105/06   z 12.   apríla   2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. S. a H. K. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III,   pôvodne   bývalého   Okresného   súdu   Bratislava - vidiek   (ďalej   aj   „okresný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 224/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateliek   (ich   matka)   podala 25. marca 1992 okresnému súdu žalobu o vydanie veci (nehnuteľnosti).

Sťažovateľky   uviedli,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhali,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a súčasne   žiadali,   aby   im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 000 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3336/2006 doručeným ústavnému súdu 10. júla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Ku skutkovým tvrdeniam uvedených v sťažnosti nemám pripomienky. Poukazujem však na to, že v danom prípade navrhovateľkou v konaní bola p. H. Š., ktorá návrh podala dňa   25. 3. 1992.   Sťažovateľkami   v tejto   veci   sú   dedičky   po   H.   Š.,   ktoré   napriek   tomu, že H. Š. zomrela dňa 31. 3. 1996, túto skutočnosť oznámili súdu až dňa 9. 2. 2005, teda po deviatich rokoch. V tomto období súd nemohol konať, nakoľko navrhovateľka stratila právnu spôsobilosť. Ak teda sťažovateľky poukazujú na to, že bolo porušené ich právo na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   tak   súd   by   mal   posudzovať   eventuálne porušenie od 9. 2. 2005, kedy súdu oznámili, že sú právnymi nástupcami navrhovateľky. Súd na   túto   skutočnosť   reagoval   uznesením   zo   dňa   2. 3. 2006,   ktorým   pripustil   vstup sťažovateliek do konania. Zároveň súd uznesením zo dňa 2. 3. 2006 vyzval navrhovateľky na odstránenie vád podania prostredníctvom ich právnej zástupkyne JUDr. A. JUDr. A. prevzala   výzvu   dňa   16. 3. 2006,   pričom   podaním   doručeným   na   súd   dňa   6. 4. 2006 reagovala na výzvu súdu.

Podľa vyjadrenia zákonného sudcu nedošlo k riadnemu odstráneniu vád podania, nakoľko   nehnuteľnosť,   tak   ako   je   označená   v petite   doplneného   návrhu,   nezodpovedá označeniu v zmysle katastrálneho zákona, a preto navrhovateľka bude opätovne vyzvaná na upresnenie   nehnuteľností   v zmysle   katastrálneho   zákona   a následne   bude   vo   veci vytýčený termín pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 224/92 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 25. marca 1992   bola   bývalému   Obvodnému   súdu   Bratislava 3   doručená   žaloba matky sťažovateliek (ďalej aj „žalobkyňa“), ktorou sa domáhala „vydania veci“,

- Obvodný   súd   Bratislava 3   uznesením   z 21. apríla 1992   vyslovil   vo   veci   svoju miestnu nepríslušnosť a odstúpil vec na konanie bývalému okresnému súdu,

- 24. augusta 1992 bola postúpená vec doručená okresnému súdu,

- 9. septembra 1992 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 20. október 1992,

- pojednávanie uskutočnené 29. októbra 1992 okresný súd odročil na neurčito s tým, že k veci bude pripojený súvisiaci spis vedený tunajším súdom pod sp. zn. 7 C 145/92,

- uznesením   z   5. januára 1993   okresný   súd   prerušil   konanie   do   právoplatného skončenia veci vedenej tunajším súdom pod sp. zn. 7 C 145/92,

- podaním doručeným   okresnému súdu   21. januára 1993 oznámil právny zástupca žalobkyne, že berie žalobu späť a navrhuje konanie zastaviť,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   21. januára 1993   bolo   oznámené,   že po vypovedaní plnej moci predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalobkyňa udelila plnú moc novému právnemu zástupcovi, ktorý požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania vo   veci   a o   spojenie   predmetného   konania   s konaním   prebiehajúcim   na tunajšom   súde pod sp. zn. 9 C 182/92,

- 18. februára   1993   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalobkyne,   v ktorom uviedla,   že   dňom   11. januára 1993   zrušila   plnú   moc   pôvodnému   právnemu   zástupcovi, udelila   plnú   moc   na   zastupovanie   v konaní   pred   tunajším   súdom   novému   právnemu zástupcovi a ďalej uviedla, že nesúhlasí so späťvzatím návrhu, ktoré realizoval pôvodný právny zástupca,

- 23. februára 1993   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   pôvodného   právneho zástupcu žalobkyne, v ktorom vyzval súd, aby konanie vo veci zastavil na základe ním doručeného späťvzatia žaloby,

- podaniami   doručenými   okresnému   súdu   21. apríla 1993   a 13. septembra 1993 právny zástupca žalobkyne žiadal o nariadenie termínu pojednávania,

- 4. októbra 1993 nariadil okresný súd pojednávanie vo veci na 20. október 1993,

- pojednávanie uskutočnené 20. októbra 1993 okresný   súd odročil   na 3. november 1993 s tým, že právnemu zástupcovi žalobkyne nariadil, aby v lehote 7 dní doručil upravený návrh. Ďalej konajúci súd vyslovil, že preverí, „či je právoplatne skončená vec tunajšieho súdu 7 C 145/92 o neplatnosť kúpnej zmluvy“,

- na pojednávaní uskutočnenom 3. novembra 1993 okresný súd pripustil späťvzatie návrhu   voči   odporcovi   v 1. rade   a   odročil   pojednávanie   na   neurčito   s tým,   že „právny zástupca navrhovateľky doručí riadny návrh so všetkými náležitosťami“, ktorý následne bude predložený na vyjadrenie odporcom,

- 15. novembra 1993 bol okresnému súdu doručený „upresňujúci návrh“ žalobkyne na základe uznesenia tunajšieho súdu z predchádzajúceho pojednávania,

- právny   zástupca   žalobkyne   podaniami   doručenými   okresnému   súdu   26. januára 1994 a 28. februára 1994 opakovane žiadal o nariadenie termínu pojednávania,

- 30. septembra   1994   bol   spis   na   základe   nového   rozvrhu   práce   pridelený   novej zákonnej sudkyni,

- 26. októbra 1994 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. december 1994,

- pojednávanie   uskutočnené   12. decembra 1994   okresný   súd   odročil   na   neurčito, pričom odporcom bolo uložené predložiť označené listinné dôkazy,

- podaním doručeným okresnému súdu 20. novembra 1995 žiadal právny zástupca žalobkyne o nariadenie termínu pojednávania,

- 1. marca 1996 bol spis pridelený podľa rozvrhu práce novej zákonnej sudkyni,(Pozn. ústavného súdu: na základe zákona č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov zanikol s účinnosťou od 21. novembra   1996   doterajší   Okresný   súd   Bratislava - vidiek   zlúčením   s Obvodným súdom Bratislava 3, ktorý sa premenoval na Okresný súd Bratislava III.)

- podaním doručeným okresnému súdu 30. septembra 2004 žiadal právny zástupca sťažovateliek   vzhľadom   na   12-ročné   prieťahy   v konaní „o podanie   informácie   o stave konania“,

- 9. februára 2005 právna zástupkyňa sťažovateliek predložila okresnému súdu spolu s úmrtným   listom   žalobkyne,   osvedčením   o dedičstve   a novou   plnou   mocou   aj „Návrh na zámenu účastníka konania v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy“,

- opatrením   predsedu   okresného   súdu   z   28. februára 2005   bol   spis   pridelený na konanie a rozhodnutie zastupujúcemu sudcovi,

- okresný   súd   uznesením   z   2. marca 2006   pripustil,   aby   do   konania   na   miesto zomrelej žalobkyne vstúpili sťažovateľky, a vyzval ich, aby v lehote 20 dní odstránili vady návrhu, ktorým konanie v roku 1992 začalo,

- po   vrátení   spisu   z ústavného   súdu   bol   podľa   informácie   okresného   súdu   spis predložený zákonnému sudcovi, u ktorého sa aj t. č. nachádza.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľky zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   na   vydanie   veci (nehnuteľnosti), ktorého sa domáhala žalobkyňa žalobou podanou 25. marca 1992. Uvedené konanie nie je ani po skutkovej, ani po právnej stránke konaním zložitým. Na právnu ani skutkovú zložitosť nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania, resp. ich právnej predchodkyne. Ústavný súd pripísal na ťarchu sťažovateliek skutočnosť, že informáciu o úmrtí ich právnej predchodkyne (matky sťažovateliek) oznámili okresnému súdu   až 9. februára 2005,   teda   po takmer   9   rokoch.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   zobral do úvahy   pri   ustálení   výšky   finančného   zadosťučinenia.   Obdobne   prihliadol   aj   na   fakt, že napriek úplnej nečinnosti okresného súdu od 12. decembra 1994 sťažovateľky neprejavili žiaden záujem o stav predmetného konania a ich právny zástupca až podaním doručeným okresnému súdu   30. septembra 2004 požiadal „vzhľadom   na 12-ročné prieťahy v konaní o podanie informácie o stave konania“. V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelej pôvodnej   žalobkyni   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   podľa ktorej   „navrhovatelia   môžu   uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04).

3.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že z doterajšej doby trvania konania presahujúcej 14 rokov bol okresný súd viac ako 11 rokov úplne nečinný (od pojednávania   uskutočneného   12. decembra 1994   do   2. marca 2006,   keď   okresný   súd uznesením   pripustil,   aby   do   konania   namiesto   zomrelej   žalobkyne   vstúpili   jej   právne nástupkyne - sťažovateľky).   Ani   postup   okresného   súdu   od   začiatku   konania   (25. marec 1992)   do   12. decembra 1994   nebol   plynulý   a sústredený,   čoho   dôkazom   sú   aj   podania právneho   zástupcu   žalobkyne   (21. apríla 1993,   13. septembra 1993,   26. januára 1994 a 28. februára 1994),   ktorými   opakovane   žiadal   okresný   súd   o nariadenie   termínu pojednávania.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).

Ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu   okresného   súdu   uvedenú   vo   vyjadrení k sťažnosti z 3. júla 2006, podľa ktorej v dôsledku oznámenia úmrtia žalobkyne zo strany sťažovateliek až po 9 rokoch by mali byť posudzované prieťahy v konaní iba od 9. februára 2005, teda odkedy okresnému súdu sťažovateľky oznámili uvedenú skutočnosť. Okresný súd bol totiž povinný v súlade s § 101 OSP pokračovať v konaní, aj keď boli účastníci a ich právny zástupca nečinní. Navyše, z preskúmaného spisového materiálu nevyplýva, že by nečinnosť   okresného   súdu   súvisela   s úmrtím   právnej   predchodkyne   sťažovateliek, resp. s dedičským konaním po nej.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 224/92 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného práva sťažovateliek   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   7 000 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Okrem iného uviedli, že ako právne nástupkyne ich matky, ktorá podala pôvodnú žalobu „majú veľký záujem na doriešení veci, ktorá spôsobila ich matke a celej ich rodine obrovskú nielen majetkovú, ale i nemajetkovú ujmu, a ktorú postup súdu počas 14 rokov od podania návrhu extrémne   prehĺbil   a znemožnil   im   dočkať   sa   zadosťučinenia   po   krivde,   ktorá   im   bola spôsobená“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 C 224/92,   ktorá   predstavuje   viac   ako   14   rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti prípadu, najmä podiel sťažovateliek na vzniku zbytočných prieťahov bližšie špecifikovaný vo vyhodnotení podľa druhého kritéria (pozri čl. III bod 2 tohto nálezu), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. A.. Sťažovateľky požadovali úhradu trov konania spolu v sume 23 370 Sk.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena každej sťažovateľke v sume 2 730 Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však   znížená   o 20 %,   pretože   išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Spolu   s režijným paušálom k tomuto úkonu v sume 164 Sk v prípade dvoch sťažovateliek predstavuje táto náhrada   trov   za   jeden   úkon   vykonaný   v roku   2006   sumu   2 348 Sk.   Podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov bola priznaná náhrada   trov   právneho   zastúpenia   pre   dve   sťažovateľky   za   dva   úkony   právnej   služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 v celkovej sume 9 392 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006