znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 105/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť F. T., bytom Š., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   Ústavy   Slovenskej   republiky   a Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17   Nc   82/99   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 396/01 o návrhu sťažovateľa na zverenie maloletej dcéry do jeho výchovy, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   F.   T.   v časti   namietajúcej   prieťahy   v konaní,   a tým   porušenie   čl.   48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17   Nc   82/99   a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 Co 396/01 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Sťažnosť   F.   T.   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17   Nc   82/99   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 Co   396/01 o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažnosť F. T. v časti namietajúcej porušenie práva na rešpektovanie rodinného života   podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   17   Nc   82/99-152   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co 396/01-206 o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. mája 2002 doručené   podanie   F.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Š.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E.   Ľ.,   B.,   s pripojenými   prílohami.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ním namietal porušenie označených základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 11. mája 2001 v konaní vedenom pod   sp. zn.   17   Nc 82/99   a v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   (ako   súdu   prvostupňového v konaní   o návrhu   sťažovateľa   na   zverenie   maloletej   dcéry   do   jeho   výchovy),   ako   aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co 396/01-206 z 13. februára 2002, ktorý zamietavý   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Na   základe   dôvodov   uvedených   vo svojom podaní sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v jeho veci konal prednostne a rozhodol takto:   „rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   5   z 11.   5.   2001,   č. k.   17   Nc   82/99-152 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 13. 2. 2002, sp. zn. 16 Co 396/01 a konaním im predchádzajúcim, boli porušené práva navrhovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd uvedené rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava 5 na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   priznáva   navrhovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 600.000 Sk, ktorú mu vyplatia odporcovia solidárne v lehote do 2 mesiacov.

Ústavný súd zaväzuje odporcov nahradiť navrhovateľovi na trovách konania sumu 100.000 Sk, tiež v lehote do 2 mesiacov.“

II.

Ústavný   súd   došlé   podanie   predbežne   prerokoval   a vychádzajúc   z jeho   obsahu a petitu   ho   posúdil   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy,   ktorou   fyzická   osoba   namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   a medzinárodnej   zmluvy   o ľudských právach   postupom   a rozhodnutiami   všeobecných   súdov   v prvostupňovom   a odvolacom konaní o návrhu sťažovateľa na zverenie maloletej dcéry do jeho výchovy. Ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Existenciu takýchto dôvodov pritom skúmal osobitne vo vzťahu k tým jednotlivým základným právam a slobodám, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

1. Porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal sťažovateľ tak postupom Okresného súdu Bratislava   V vo   veci   samej,   ako   aj   pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie predbežného   opatrenia   zo   17.   novembra   1999.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   aj   prieťahy v konaní   Krajského   súdu   v Bratislave   pri   rozhodovaní   o jeho   odvolaní   proti   rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 11. mája 2001. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   keďže   ňou   namietal   prieťahy   v súdnych konaniach, ktoré v dobe podania sťažnosti na ústavný súd už boli právoplatne skončené. Vzhľadom na povahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd „poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len   vtedy,   ak bola táto   na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď   k porušeniu namietaného   práva   došlo   alebo   keď   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo“   (I.   ÚS   34/99, III. ÚS 116/01), v dôsledku toho je mu možné poskytnúť účinnú ochranu, pričom vychádza z toho, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia. K vytvoreniu...   stavu   právnej istoty   dochádza   až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iného štátneho orgánu.“ (I. ÚS 10/98, II. ÚS 32/00). Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdov v konaniach   už   právoplatne   skončených,   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces). Porušenia   tohto   práva   sa   mali   dopustiť   všeobecné   súdy   tým,   že   „odmietli   vykonať sťažovateľom navrhnutý podstatný dôkaz“ a „odmietli sa zaoberať návrhom sťažovateľa aj ohľadne   úpravy   styku   s maloletým   dieťaťom“.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že sa ňou namietalo procesné pochybenie predovšetkým Okresného súdu Bratislava V, a to pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania, ako aj rozhodnutie o návrhu sťažovateľa ohľadom úpravy jeho styku s maloletou dcérou. Ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú, keďže sa ňou namietalo porušenie   jeho   základných   práv,   ktorých   ochrany   sa   v čase   konania   a rozhodovania všeobecných   súdov   mohol   domáhať   pred   ústavným   súdom   (a   za   splnenia   procesných podmienok) do 31. decembra 2001 prostredníctvom dostupných prostriedkov individuálnej ochrany (ústavná sťažnosť podľa čl. 127, resp. podnet podľa čl. 130 ods. 3 ústavy). Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti (a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou) vychádzal z toho, že „Ústavná a ani zákonná úprava „novej sťažnosti“ (a od 1. januára 2002)   pred   ústavným   súdom   ju   nekvalifikuje   ako   prostriedok   ochrany   ľudských   práv a základných   slobôd   nahrádzajúci   individuálne   konanie   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd pred ústavným súdom dostupné sťažovateľovi do 31. decembra 2001 (II. ÚS 1/02,   II.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   35/02,   II. ÚS 40/02).   Sťažovateľ   však   túto   možnosť konania pred ústavným súdom nevyužil a ani nepreukázal, že by jej využitiu v uvedenom období bránili vážne prekážky.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia tiež ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mohol označené   procesné   pochybenia prvostupňového   súdu   napadnúť opravným   prostriedkom, a to odvolaním proti rozsudku prvostupňového súdu (minimálne s odkazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. b), c) a d) Občianskeho súdneho poriadku). Z priloženej kópie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V však nevyplýva, že by v ňom sťažovateľ vôbec poukázal aj na procesné pochybenia prvostupňového súdu, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

3. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie čl. 8 ods. 1 dohovoru, t. j. „práva na rešpektovanie   rodinného   života“,   keďže   „súdy   svojimi   autoritatívnymi   rozhodnutiami rozdelili   rodinu“.   Ústavný   súd   sťažnosť   navrhovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok   svojej   právomoci,   keďže   o ochrane   základného   práva   podľa   čl.   8   ods.   1 dohovoru   rozhodujú   (a   aj   rozhodovali)   všeobecné   súdy,   a nie   ústavný   súd   v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   podotýka,   že neúspech v konaní pred všeobecným súdom vo veci spadajúcej do jeho právomoci nie je dostačujúcim dôvodom na založenie právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2002