znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 20/2011a sp. zn. 3 Nt 3/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 20/2011 a sp. zn. 3 Nt 3/2012 (spoluďalej aj „napadnuté konania“).

Sťažovateľ namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústava a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto:

„... od podania návrhu na povolenie obnovy konania splnomocneným obhajcom o tomto návrhu nerozhodol doposiaľ, hoci uplynula doba viac ako tri roky. Súd porušiteľa doposiaľ nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na prejednanie moje dovolanie zo dňa 23. 01. 2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 4 To/106/2011 a preto tento súd nekonal po dobu viac ako 3 roky. Dĺžku konania o dovolanie považuje sťažovateľ za neprimerane dlhú a spôsobenú výlučne nečinnosťou súdu porušiteľa. Uvedený postup súdu porušiteľa mal za následok vznik bezdôvodných prieťahov v konaní o obnove konania a dovolania, kde tieto bezdôvodné prieťahy boli spôsobné nečinnosťou súdu porušiteľa bez ďalších objektívnych okolností.... Sťažovateľ... považuje trojročnú nečinnosť súdu porušovateľa za zásah do jeho ústavných slobôd v dôsledku hrubej nečinnosti.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanienálezom takto rozhodol:

„Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt/3/2012 porušil právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, aby jeho právna vec návrhu na obnovu konania sa prejednala bez zbytočných prieťahov a v konaní o dovolaní, vedeného pod sp. zn. 5 T/20/2011 nerešpektoval postup podľa pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Tdo 2/2013 z 13. 02. 2013, čím porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- Eur, ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Okresný súd vo Zvolene je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi... trovy právneho zastupovania vo výške 296,61 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušilizákladné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd v nadväznosti na citované ustanovenia zákona o ústavnom súdepoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 4zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovneuvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniasa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľšpecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čímzároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajúpodmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľatýkajúcej sa základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy v súlade so svojou ustálenoujudikatúrou zdôrazňuje, že text uvedený mimo petitu pokladá len za súčasť odôvodneniasťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08,II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Namietanie porušenia základného právapodľa čl. 47 ods. 2 ústavy obsiahnuté v texte sťažnosti ústavný súd preto posudzoval iba akosúčasť argumentácie sťažovateľa.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.5 T 20/2011 a sp. zn. 3 Nt 3/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 20/2011

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istotydochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Pretona naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súdy alebo iné štátneorgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr.I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,I. ÚS 16/04, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavyposkytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochranyporušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípadeokresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnémusúdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného právapostupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Tento právny názor vychádza aj zo skutočnosti, že sťažnosť podľa čl. 127ods. 1 ústavy zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sapredišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stáletrvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05,III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich právpostupom okresného súdu predovšetkým v súvislosti s predkladaním súdneho spisu narozhodnutie o jeho dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) ako dovolaciemu súdu. Sťažovateľ tvrdí, že dovolanie smerujúce proti uzneseniamKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 106/2011 a sp. zn.2 Tos 35/2011 z 15. decembra 2011 (spolu ďalej len „uznesenia z 15. decembra 2011“),ktoré bolo okresnému súdu prostredníctvom jeho obhajcu doručené už 25. januára 2012,nebolo do času podania sťažnosti ústavnému súdu predložené na rozhodnutie najvyššiemusúdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 5 T 20/2011 z 26. júla 2011 (ďalej len „rozsudok z 26. júla 2011“) uznaný zavinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákonav štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa§ 157 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný podmienečný trest odňatiaslobody v trvaní 9 mesiacov, výkon ktorého bol v súlade s § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1Trestného zákona odložený na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Sťažovateľ podalokresnému súdu 27. septembra 2011 návrh na navrátenie lehoty na podanie opravnéhoprostriedku proti rozsudku okresného súdu z 26. júla 2011, o ktorom okresný súd rozhodoltak, že ho uznesením sp. zn. 5 T 20/2011 z 12. októbra 2011 zamietol (ďalej len „uzneseniez 12. októbra 2011“). Dňa 30. novembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie proti rozsudkuokresného súdu z 26. júla 2011, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 35/2011z 15. decembra 2011 zamietol. Dňa 25. januára 2012 bolo okresnému súdu doručenédovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011. Spis vzťahujúci sa nakonanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011 bol na rozhodnutie o dovolanísťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 predložený najvyššiemusúdu 2. apríla 2015.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. apríla2015) sa spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011nenachádzal v dispozičnej sfére okresného súdu, a preto v tom čase už nemohlo dochádzaťpostupom okresného súdu k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Ústavný súd pretov súlade so svojou ustálenou judikatúrou pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti,ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.5 T 20/2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 3/2012

Sťažovateľ namieta, že o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vo veci vedenejokresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, ktorý podal prostredníctvom svojho obhajcu23. januára 2012, okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci vedenej okresnýmsúdom pod sp. zn. 5 T 20/2011 návrh na povolenie obnovy konania 23. januára 2012.Zákonný sudca vydal 23. februára 2012 pokyn na pripojenie spisu vzťahujúceho sa nakonanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, ktorý bol zákonnému sudcovidoručený 19. apríla 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že v trestnej veci podal sťažovateľ25. januára 2012 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011, zákonnýsudca sťažovateľa 20. júna 2012 vyzval, aby sa vyjadril, či napriek podanému dovolaniutrvá aj na svojom návrhu na povolenie obnovy konania. Vzhľadom na skutočnosť, žeobhajca sťažovateľa na výzvu zákonného sudcu z 20. júna 2012 nereagoval, výzva bolaopakovane doručovaná obhajcovi sťažovateľa 16. januára 2013. Dňa 22. januára 2013 bolookresnému súdu doručené oznámenie, že sťažovateľ trvá na návrhu na povolenie obnovykonania aj napriek podanému dovolaniu. S prihliadnutím na úradný záznam nachádzajúci sana č. l. 257 spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, podľa ktorého sťažovateľ trvá napodanom dovolaní, pričom prioritným je pre neho práve konanie o dovolaní, zákonný sudcarozhodol, že o návrhu na povolenie obnovy konania sa nebude do rozhodnutia o dovolanísťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 konať.

Najvyšší súd ako dovolací súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.3 Tdo 27/2015-270 z 20. mája 2015, ktorým ho odmietol. Spis bol okresnému súdu vrátený27. mája 2015, ktorý následne doručoval uznesenie najvyššieho súdu z 20. mája 2015stranám napadnutého konania. Zákonný sudca následne 23. júla 2015 nariadil vo vecinávrhu na povolenie obnovy konania verejné zasadnutie na 23. september 2015, ktoré bolovzhľadom na žiadosť sťažovateľa s prihliadnutím na jeho dlhodobo nepriaznivý zdravotnýstav preročené na 16. december 2015. Na verejnom zasadnutí 16. decembra 2015 okresnýsúd uznesením sp. zn. 3 Nt 3/2012 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol(označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2015).

Ústavný súd konštantne vychádza z judikatúry ESĽP, z ktorej vyplýva, že podochranupodľačl.6dohovorunespadákonanieonávrhunaobnovukonania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02), pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávnehocharakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvineniaproti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatnerozhodnuté v pôvodnom konaní, v tomto prípade v konaní vedenom okresným súdom podsp. zn. 5 T 20/2011, obnovu ktorého sťažovateľ navrhoval). Článok 6 dohovoru totižneobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv zpohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradcapodnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veciCallaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B.Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: MANZ, 1999, s. 62 – 63, kde sa uvádza:„Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne nepresahuje okamih konečného,právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove... ačlánok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“, alebo aj rozhodnutie ESĽP vo vecisťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003].

Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenomkonaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnutéo povolení obnovy konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časťsťažnosti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 3/2012

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnújudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajúporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, možno odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú predovšetkým vtedy, ak„celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnumožnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. vtedy, ak „na základe skutočností uvedených v sťažnostinemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval možné porušeniezákladného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 204/09).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane uvádza, že nečinnosťvšeobecného súdu v dôsledku existencie prekážky v jeho postupe vytvorenej zákonomustanoveným postupom (napr. právoplatné uznesenie o prerušení konania) nemožnoposudzovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. I. ÚS 697/2013, I. ÚS 78/02,III. ÚS 121/2013).

V posudzovanej trestnej veci sťažovateľ podal paralelne dva mimoriadne opravnéprostriedky (dovolanie i návrh na povolenie obnovy konania). Táto skutočnosť síce nie jeobligatórnym dôvodom na prerušenie konania o niektorom z nich, ale v konkrétnychokolnostiach môže predstavovať objektívnu a ústavne akceptovateľnú prekážku, pre ktorúvšeobecný súd nemôže vo veci konať. V žiadnom právnom predpise rovnako nie jeuvedené, konanie o ktorom z týchto dvoch mimoriadnych opravných prostriedkov sa mápovažovať za prioritné, teda je v zásade na zákonom sudcovi, ako sa vysporiada s takoutosituáciou. V tejto súvislosti ústavný súd pozitívne hodnotí, že zákonný sudca vyzvalsťažovateľa, aby oznámil, konanie o ktorom z ním podaných mimoriadnych opravnýchprostriedkov považuje za prednostné. Prihliadajúc na oznámenie sťažovateľa, podľa ktoréhoje pre neho prioritným konanie o dovolaní proti uznesení krajského súdu z 15. decembra2011, ústavný súd konštatuje, že nečinnosť („nerozhodovanie“) okresného súduo sťažovateľom podanom návrhu na povolenie obnovy konania v období od januára 2013(oznámenie sťažovateľa) až do mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu po rozhodnutío dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011 najvyšším súdom) možnopovažovať za nečinnosť z dôvodu existencie objektívnej prekážky, ktorá bránila okresnémusúdu v tejto veci konať, a preto išlo o nečinnosť, ktorú nemožno kvalifikovať ako zbytočnéprieťahy v konaní spôsobilé porušiť základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd navyše poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám svojím konanímspôsobil predĺženie napadnutého konania tým, že na výzvu okresného súdu z 20. júna 2012reagoval až po jej opätovnom doručení v januári 2013, ako aj tým, že na základe jehožiadosti došlo k preročeniu verejného zasadnutia nariadeného na 23. september 2015.V období po odpadnutí objektívnej prekážky brániacej okresnému súdu o návrhu napovolenie obnovy konania konať, teda od mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu)do decembra 2015 (rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania) ústavný súdneidentifikoval v postupe okresného súdu v napadnutom konaní nečinnosť aleboneefektívnu činnosť. Okresný súd konal plynulo a na verejnom zasadnutí 16. decembra2015 uznesením sp. zn. 3 Nt 3/2012 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konaniazamietol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žepostupom okresného súdu v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania nemohlodôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016