znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudcaspravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava,za ktorú koná advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo Sťažovateľa podľa článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn.   6   Sžo/40/2013   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/40/2013 zo dňa 30. 07. 2014 porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžo/40/2013   zo   dňa 30. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,   ktoré   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   a   to   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol akonavrhovateľ účastníkom konania vedeného Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajskýsúd“)   pod   sp.   zn.   19   Sp   16/2013,   v   ktorom   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutiapredsedníctva Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „odporkyňa“) č. 984/8 z 12. mája2008, ktorým ho nezapísala do zoznamu advokátskych koncipientov z dôvodu, že podľa § 3ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o advokácii“) nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustiltrestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný, spochybňuje,že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (ďalej len „rozhodnutieodporkyne“).

Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Sp 16/2013-191 z 26. apríla 2013 podľa § 250j ods. 2písm. a) a § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zrušil opravným prostriedkomsťažovateľa napadnuté rozhodnutie odporkyne, vychádzajúc z toho, že odporkyňa nesprávneaplikovala   ustanovenie   §   3   ods.   4   zákona   o   advokácii   a   nesprávne   právne   posúdilapodmienku   bezúhonnosti,   hoci   zapísanie   sťažovateľa   do   zoznamu   advokátskychkoncipientov nie je právne nárokovateľné, a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Podľanázoru krajského súdu odporkyňa nezákonne nepovažovala sťažovateľa podľa § 3 ods. 3zákona o advokácii za bezúhonného na účely tohto zákona napriek tomu, že rozsudkomOkresného súdu Nitra sp. zn. 5 T 16/01 bol sťažovateľ síce uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu, avšak podľa § 24 ods. 1 písm. a) vtedy platného Trestného zákona Okresnýsúd Nitra upustil od jeho potrestania.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 19 Sp 16/2013-191 z 26. apríla 2013 podalaodvolanie odporkyňa a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil a jejrozhodnutie   potvrdil.   Poukázala   na   závery   súdnej praxe   k   výkladu   §   3   ods.   4   zákonao advokácii, a to na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 6/2011 (z ktorého vyplýva,že na posúdenie nesplnenia podmienky bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokáciipostačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého plnenia povinnosti advokáta,neobmedzuje   sa   teda   iba   na   negatívny   výpis   z   registra   trestov   ako   u   väčšiny   inýchzamestnaní, resp. povolaní) a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 125/2010(podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti osoby, ktorá má byť zapísaná do zoznamuadvokátskych koncipientov, nesmú vzniknúť žiadne pochybnosti o tom, či v budúcnostibude táto osoba schopná dodržiavať pravidlá požadované pri výkone koncipientskej praxea následne pri výkone advokácie). Preto je podľa názoru odporkyne zrejmé, že postupovalasprávne,   ak   po   oboznámení   sa   s   charakterom   trestnej   činnosti   sťažovateľa   malapreukázateľne   spochybnené,   že   sťažovateľ   bude   čestne   a   svedomito   plniť   povinnostiadvokátskeho koncipienta, a preto obligatórnu podmienku ustanovenú v § 62 os. 1 písm. c)zákona o advokácii – bezúhonnosť toho, kto má byť zapísaný do zoznamu advokátskychkoncipientov, nemohla považovať za splnenú.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 rozsudok krajskéhosúdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil. Podľa názoru najvyššiehosúdu   správanie   navrhovateľa,   ktoré   zadalo   príčinu   negatívneho   rozhodnutia   odporkyneo jeho žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, jednoznačne spochybňuje,že by v budúcnosti čestne a svedomito plnil povinnosti advokáta.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   40/2013   z   30.   júla   2014   nadobudolprávoplatnosť 2. septembra 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie svojich základných právna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na slobodnú voľbu povolania a podnikaniepodľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013z 30. júla 2014 odôvodnil tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a založenéna nesprávnej   aplikácii   ustanovení   zákona   o   advokácii   o   bezúhonnosti   a   spôsobuje,   žesťažovateľovi   bolo   znemožnené   vykonávať   prácu   advokátskeho   koncipienta,   a   tým   ajpovolanie advokáta. Nesprávna aplikácia § 3 ods. 4 zákona o advokácii je daná tým, že prisystematickom   výklade   tohto   ustanovenia   môžu   byť   dôvodmi   preukázateľnespochybňujúcimi, že žiadateľ o zápis do zoznamu koncipientov bude čestne a svedomitoplniť   povinnosti   advokáta,   iba   iné   okolnosti,   než   sú   tie,   ktoré   sa   berú   do   úvahy   priposudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii. Sťažovateľ je nepochybnepodľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii bezúhonný, pretože hoci sa dopustil úmyselnéhotrestného činu, bolo od jeho potrestania upustené, v dôsledku čoho sa na neho hľadí akobynebol odsúdený. Pokiaľ teda pri posúdení bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokáciiodsúdenie sťažovateľa za úmyselný trestný čin neviedlo k záveru o tom, že sťažovateľbezúhonným   nie   je,   nemohla   rovnaká   okolnosť   byť   zohľadnená   aj   pri   posudzovaníbezúhonnosti   podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, a to s opačným   záverom. Tomutovýkladu ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii nasvedčuje aj priebeh legislatívnehoprocesu, v ktorom po vrátení zákona prezidentom bolo do ustanovenia § 3 ods. 4 zákonao advokácii doplnené slovo „ani“ vo vzťahu k posudzovaniu bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4zákona   o   advokácii.   Okolnosťami   preukázateľne   spochybňujúcimi,   že   žiadateľ   o   zápisdo zoznamu koncipientov bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta, môže byťpotom teda napríklad problematický spôsob života alebo porušenie iných predpisov akopredpisov trestného práva. Navyše pri zahladenom odsúdení musí platiť, že voči takejtoosobe   nemožno   vyvodzovať   pre   takéto   odsúdenie   nijaké   zákonné   následky.   Sťažovateľzdôraznil aj to, že s ohľadom na § 62 ods. 1 zákona o advokácii odporkyňa jej povinnávykonať   zápis   do zoznamu   koncipientov   osoby,   ktorá   splní   tam   uvedené   predpoklady,a sťažovateľ mal teda právny nárok na to, aby bol do zoznamu advokátskych koncipientovzapísaný.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol   i   to,   že   sa   nemohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom, avšak tento svoj názor bližšie neodôvodnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie jeho práv rozsudkom najvyššieho súdusp.   zn.   6   Sžo   40/2013   z   30.   júla   2014   je   jeho   presvedčenie   o nesprávnosti   právnehoposúdenia veci najvyšším súdom spočívajúce v tvrdenom ústavne nekonformnom výkladeustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii. Táto ústavná nekonformnosť má spočívať v tom,že najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odporkyňou a aj on považovalzahladené   odsúdenie   sťažovateľa   za   okolnosť,   ktorú   je   na mieste   zohľadňovať   priposudzovaní   otázky,   či   je   u   žiadateľa   o   zápis   do   zoznamu   advokátskych   koncipientovpreukázateľne spochybnené, že žiadateľ bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.Podľa názoru sťažovateľa zahladené odsúdenie žiadateľa o zápis do zoznamu advokátskychkoncipientov možno zohľadňovať iba pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákonao advokácii. Týmto nesprávnym právnym posúdením veci najvyšším súdom malo dôjsť kporušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces a vkonečnom dôsledku tým aj k porušeniu čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože sťažovateľovi bolo taktoznemožnené vykonávať nielen prácu advokátskeho koncipienta, ale i povolanie advokáta.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 odôvodnil takto:«Z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z výsledkov doterajšieho priebehu   konania   odvolací   súd   zistil,   že   Predsedníctvo   Slovenskej   advokátskej   komory rozhodlo o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov, keďže podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustil   trestného   činu,   ktorý   aj   s   prihliadnutím   na   okolnosti,   za   akých   bol   spáchaný spochybňuje,   že   bude   v   budúcnosti   čestne   a   svedomito   plniť   povinnosti   advokáta. S uvedeným sa krajský súd nestotožnil a dospel k záveru, že odporca vec nesprávne právne posúdil, nakoľko navrhovateľ spĺňal podmienky bezúhonnosti stanovené v § 3 ods. 3 zákona o advokácii....

Spornou   medzi   účastníkmi   konania   vyvstala   právna   otázka,   či   odporkyňa, s prihliadnutím   na   druh   a   charakter   trestného   činu,   ktorého   sa   dňa   7.9.1998   dopustil navrhovateľ, nespadajúceho do skupiny trestných činov taxatívne vymedzených v ustanovení § 3 ods. 3 zákona o advokácii [obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej   korupcie   (resp.   podľa   Trestného   zákona   účinného   do   31.12.2005   obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie)], ktoré bránia vysloveniu bezúhonnosti advokáta, resp. advokátskeho koncipienta aj v prípade, pokiaľ bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu (Trestného   zákona)   bola   legitímna   označiť   navrhovateľa,   na   účely   zápisu   do   zoznamu advokátskych koncipientov, za žiadateľa nespĺňajúceho podmienku bezúhonnosti v súlade s ustanovením § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že požiadavka bezúhonnosti je jednou   z   podmienok   zápisu   žiadateľa   do   zoznamu   advokátov,   resp.   advokátskych koncipientov vedeného komorou. Bezúhonnosť osoby bola v súlade v § 3 ods. 3 a 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia posudzovaná na základe jej negatívneho vymedzenia a bola rozdelená do dvoch stupňov.

Prvým je právo a povinnosť komory skúmať na základe odpisu z registra trestov, či žiadateľ o zápis do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Ak áno, skúma, či bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené   alebo   sa   na   žiadateľa   hľadí,   ako   keby   nebol   za   taký   trestný   čin   odsúdený. Výnimku predstavujú trestné činy taxatívne vymenované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii, kedy komora aj pri zistení, že odsúdenie za taký trestný čin bolo zahladené, resp. sa na žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, je povinná zamietnuť žiadosť o zápis do zoznamu advokátov resp. advokátskych koncipientov.

Druhým stupňom, ktorým zákon o advokácii účinný v čase vydania rozhodnutia a v podstate až do 1.1.2013, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 335/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, rozširoval negatívne vymedzenie   bezúhonnosti,   predstavovala   a   v   súčasnosti   aj   predstavuje,   avšak   pod označením „spoľahlivosť“, požiadavka, že správanie žiadateľa nezakladá pochybnosť, že bude   čestne   a   svedomito   plniť   povinnosti   advokáta.   Táto   požiadavka   ide   nad   rozsah správania   zakladajúceho   trestnú   zodpovednosť   osoby   za   úmyselný   trestný   čin.   Zahŕňa v sebe   teda   právo   a   povinnosť   komory   brať   do   úvahy   nedbanlivostné   trestné   činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne previnenie.

Iným správaním, na základe ktorého sa posudzovala tzv. spoločenská bezúhonnosť v zmysle § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia a v súčasnosti tzv. spoľahlivosť, sa rozumie aj povaha trestnej činnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii v prípade, že naň komora s ohľadom na zahladenie, resp. zákonnú požiadavku hľadieť na žiadateľa, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, nebude prihliadať. Pod povahou trestnej činnosti sa rozumie napríklad právna kvalifikácia skutku, čas, kedy bol spáchaný, uložený trest atď. Stačí pritom, aby správanie žiadateľa zakladalo pochybnosť o jeho tom, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/29/2012 z 29.10.2012).

Navrhovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   5T/16/01   z   1.2.2002 uznaný za vinného pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že dňa 7.9.1998 v uzatvoril po zaplatení poplatku vo výške 152,09 € (4.582,-Sk) s Slovenská agentúra pre pomoc a podporu pracovnú zmluvu, ktorou bol založený   fiktívny   pracovný   pomer   na   dobu   určitú   v   trvaní   5-tich   dní   od   7.9.1998   do 11.9.1998, pričom takto konal spoločne s ⬛⬛⬛⬛, v úmysle uviesť do omylu Okresný   úrad   práce   v,   aby   tento ⬛⬛⬛⬛ priznal   podporu   v nezamestnanosti, na ktorú za iných okolností nemal nárok, Okresný úrad práce v ho následne po skončení pracovného pomeru a predložení príslušných dokladov zaradil do evidencie nezamestnaných a priznal mu podporu v nezamestnanosti, pričom za obdobie od 12.9.1998 do 11.3.1999 mu vyplatil podporu v nezamestnanosti vo výške 1075,48 € (32.400 Sk) a uhradil odvody do fondov vo výške 247,13 € (7.445 Sk), čím spôsobil Okresnému úradu práce v celkovú škodu vo výške 13226,61 € (39.845 Sk). Podľa § 24 ods. 1 písm.

a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 súd upustil od potrestania obžalovaného majúc za to, že ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu. Vzhľadom   na   to,   že   od   potrestania   páchateľa   (navrhovateľa),   ktorý   sa   dopustil úmyselného trestného činu, bolo upustené, spáchaný trestný čin nemožno posudzovať podľa §   3   ods.   3   zákona   o   advokácii,   ale   výlučne   v   intenciách   tzv.   morálnej   bezúhonnosti (v súčasnosti „spoľahlivosti“) podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii.

Vyššie uvedeným právnym záverom zodpovedá aj právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý   v   rozsudku   sp.   zn.   2Sžo/6/2011,   na   ktorý   odporkyňa   vo   svojom   odvolaní poukazovala.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   správanie   navrhovateľa,   ktoré   zadalo   príčinu negatívneho   rozhodnutia   komory   o   jeho   žiadosti   o   zápis   do   zoznamu   advokátskych koncipientov,   jednoznačne   spochybňuje,   že   by   v   budúcnosti   čestne   a   svedomito   plnil povinnosti advokáta. Trestný čin podvodu (§ 250 zákona č. 140/1961 Zb. - t. j. Trestného zákona   účinného   do   31.   decembra   2005;   dnes   §   221   Trestného   zákona)   je   v   zmysle štruktúry Trestného zákona trestným činom proti majetku a z hľadiska zavinenia sa jedná o úmyselný trestný čin. Navrhovateľ spáchaním trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 spolupáchateľstvom a uvedením do omylu, seba obohatil a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú. Teda navrhovateľ svojim protiprávnym úmyselným konaním sám vyvolal zákonnú prekážku, následkom ktorej je, že nie je možné nad všetky pochybnosti prijať záver, že na neho možno hľadieť ako na osobu spoločensky bezúhonnú resp. spoľahlivú.

Na tomto mieste najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že výkon advokátskeho povolania nie je právne nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto povolaniu určil štát vo forme zákona (zákon č. 586/2003 Z. z.). Preto neobstojí námietka navrhovateľa uvedená v opravnom prostriedku, že rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory bolo obmedzené jeho právo na slobodný výkon povolania podľa Čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Správnosť   postupu   Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory,   ktoré   svojím rozhodnutím rozhodlo podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou je možné indikovať aj s poukazom na novelizované znenie ustanovenia § 3 ods. 1 písm. f) a ods. 4 zákona o advokácii, ktoré súčinnosťou od 1. januára 2013 vyžaduje ako podmienku zápisu do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov aj spoľahlivosť, ktorá   bola   do   31.12.2012   v   rámci   rozhodovacej   činnosti   súdov   označovaná   ako   tzv. spoločenská bezúhonnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď svojím rozhodnutím   zrušil napadnuté   rozhodnutie   odporkyne č. 984/08 z 12. mája 2008 a preto postupom podľa § 250ja ods. 3 vety prvej OSP v spojení s § 250q ods. 2 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne č. 984/8 z 12. mája 2008 potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd vysvetlil,ako dospel k záveru o tom, že sťažovateľ nespĺňa podmienku (spoločenskej) bezúhonnostipre   zápis   do   zoznamu   advokátskych   koncipientov,   z   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   jezrejmé, akými úvahami bol najvyšší súd vedený pri vyslovení svojho právneho názoru,a rozhodnutie najvyššieho súdu odkazuje i na skoršiu (obsahovo zhodnú) rozhodovaciu praxnajvyššieho súdu (rozsudky vo veciach sp. zn. 2 Sžo 6/2011 a sp. zn. 5 Sžo 29/2012).Najvyšší   súd   neponechal   bez   povšimnutia   argumenty   sťažovateľa   prednesené   v   konaní,ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetkypožiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   procesvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo zvážiť, či výklad § 3 ods. 4 zákonao advokácii najvyšším súdom vo veci sťažovateľa možno považovať za ústavne konformný,a to s ohľadom na účel a zmysel právnej úpravy podmienok vstupu žiadateľov do povolaniaadvokátskych koncipientov.

Ako   vyplýva   z   oboch   citovaných   ustanovení,   ich   spoločným   účelom je   ochranariadneho fungovania justičného systému štátu stanovením obmedzení pre vstup do tohtosystému v postavení advokáta osobám, u ktorých je v dôsledku ich skoršieho správaniaspochybnené,   že   budú   povolanie   advokáta   vykonávať   v   súlade   s   princípmi   fungovaniajustičného systému demokratického štátu. Zákonodarca definoval na tento účel stanovenéobmedzenia   jednak   vylúčením   z   tohto   systému   osôb,   ktoré   boli   právoplatne   odsúdenéza trestné činy v rozsahu ustanovenom v § 3 ods. 3 zákona o advokácii a jednak ďalšímprísnejším spôsobom vo vzťahu k osobám, u ktorých nie je prekážkou samotný odsudzujúcirozsudok, ale je vo vzťahu k nim preukázateľne spochybnené, že budú čestne a svedomitoplniť povinnosti advokáta, a to v dôsledku akejkoľvek ich činnosti a správania sa v minulosti(§ 3 ods. 4 zákona o advokácii). Zatiaľ čo teda v prípade nesplnenia kritéria bezúhonnostipodľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii je rozhodujúca existencia právoplatného odsudzujúcehorozsudku, pričom v niektorých prípadoch sa výslovne prihliada aj na zahladené odsúdenia,v prípadoch podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je rozhodujúce faktické správanie žiadateľao   zápis   do zoznamu.   Ani   systematickým   výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   pritomdospieť k záveru, podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti podľa čl. 3 ods. 4 zákona oadvokácii by nebolo nemožné vziať do úvahy niektoré konkrétne správanie samotnej osoby,napríklad to, ktoré bolo predmetom trestného konania, hoci odsúdenie zaň bolo zahladené.Takýto výklad by bol v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy.

Najvyšší súd sa výkladom dotknutých ustanovení zákona o advokácii dôsledne riadil,nemožno dospieť k inému záveru než tomu, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založenéna ústavne konformnom výklade týchto ustanovení.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol   i   to,   že   sa   nemohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy,   tento   svoj   názor   bližšie   neodôvodnil.   Ústavný   súd   nezistil   okolnosti,   ktoré   bynasvedčovali dôvodnosti tohto sťažovateľovho tvrdenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti namietajúcej porušenie čl. 46 a čl. 48ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Pri tvrdení o porušení čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ dôvodil tým, že v dôsledkurozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014, ktorý bol založenýna ústavne neakceptovateľnom výklade § 3 ods. 4 zákona o advokácii, mu bolo znemožnenévykonávať prácu advokátskeho koncipienta, ktorej vykonávanie je podmienkou pre neskoršívýkon   advokácie,   teda   mu   bolo   znemožnené   vykonávať   povolanie   advokáta,   ktoré   jezárobkovou činnosťou.

Základné právo priznané v citovanom čl. 35 ods. 1 ústavy sa priznáva v obmedzenomrežime prepojenom na čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1ústavy sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie   čl. 35ústavy.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú.

Vzhľadom na uvedené bolo v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa úlohou ústavnéhosúdu skúmať, či zásah do sťažovateľovho práva podnikať bol v súlade s v danom prípadeaplikovaným zákonom o advokácii.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1ústavy,   ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   túto   svoju   námietkuosobitne neodôvodnil. Z obsahu sťažnosti by bolo možné vyvodiť, že namietané porušenietohto práva sťažovateľ odvodzuje od porušenia ústavno-procesných princípov vyplývajúcichz   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.   Vzhľadom na   to,   že   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   právsťažovateľa procesnoprávneho charakteru, v okolnostiach danej konkrétnej veci nemožnoodvíjať porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy odporušenia procesných práv, a preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2015