SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 104/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudcaspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava,za ktorú koná advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„Základné právo Sťažovateľa podľa článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 Sžo/40/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/40/2013 zo dňa 30. 07. 2014 porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/40/2013 zo dňa 30. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol akonavrhovateľ účastníkom konania vedeného Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajskýsúd“) pod sp. zn. 19 Sp 16/2013, v ktorom sa domáhal preskúmania rozhodnutiapredsedníctva Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „odporkyňa“) č. 984/8 z 12. mája2008, ktorým ho nezapísala do zoznamu advokátskych koncipientov z dôvodu, že podľa § 3ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o advokácii“) nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustiltrestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný, spochybňuje,že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (ďalej len „rozhodnutieodporkyne“).
Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Sp 16/2013-191 z 26. apríla 2013 podľa § 250j ods. 2písm. a) a § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zrušil opravným prostriedkomsťažovateľa napadnuté rozhodnutie odporkyne, vychádzajúc z toho, že odporkyňa nesprávneaplikovala ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o advokácii a nesprávne právne posúdilapodmienku bezúhonnosti, hoci zapísanie sťažovateľa do zoznamu advokátskychkoncipientov nie je právne nárokovateľné, a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Podľanázoru krajského súdu odporkyňa nezákonne nepovažovala sťažovateľa podľa § 3 ods. 3zákona o advokácii za bezúhonného na účely tohto zákona napriek tomu, že rozsudkomOkresného súdu Nitra sp. zn. 5 T 16/01 bol sťažovateľ síce uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu, avšak podľa § 24 ods. 1 písm. a) vtedy platného Trestného zákona Okresnýsúd Nitra upustil od jeho potrestania.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 19 Sp 16/2013-191 z 26. apríla 2013 podalaodvolanie odporkyňa a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil a jejrozhodnutie potvrdil. Poukázala na závery súdnej praxe k výkladu § 3 ods. 4 zákonao advokácii, a to na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 6/2011 (z ktorého vyplýva,že na posúdenie nesplnenia podmienky bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokáciipostačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého plnenia povinnosti advokáta,neobmedzuje sa teda iba na negatívny výpis z registra trestov ako u väčšiny inýchzamestnaní, resp. povolaní) a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 125/2010(podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti osoby, ktorá má byť zapísaná do zoznamuadvokátskych koncipientov, nesmú vzniknúť žiadne pochybnosti o tom, či v budúcnostibude táto osoba schopná dodržiavať pravidlá požadované pri výkone koncipientskej praxea následne pri výkone advokácie). Preto je podľa názoru odporkyne zrejmé, že postupovalasprávne, ak po oboznámení sa s charakterom trestnej činnosti sťažovateľa malapreukázateľne spochybnené, že sťažovateľ bude čestne a svedomito plniť povinnostiadvokátskeho koncipienta, a preto obligatórnu podmienku ustanovenú v § 62 os. 1 písm. c)zákona o advokácii – bezúhonnosť toho, kto má byť zapísaný do zoznamu advokátskychkoncipientov, nemohla považovať za splnenú.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 rozsudok krajskéhosúdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil. Podľa názoru najvyššiehosúdu správanie navrhovateľa, ktoré zadalo príčinu negatívneho rozhodnutia odporkyneo jeho žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, jednoznačne spochybňuje,že by v budúcnosti čestne a svedomito plnil povinnosti advokáta.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 nadobudolprávoplatnosť 2. septembra 2014.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie svojich základných právna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na slobodnú voľbu povolania a podnikaniepodľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013z 30. júla 2014 odôvodnil tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a založenéna nesprávnej aplikácii ustanovení zákona o advokácii o bezúhonnosti a spôsobuje, žesťažovateľovi bolo znemožnené vykonávať prácu advokátskeho koncipienta, a tým ajpovolanie advokáta. Nesprávna aplikácia § 3 ods. 4 zákona o advokácii je daná tým, že prisystematickom výklade tohto ustanovenia môžu byť dôvodmi preukázateľnespochybňujúcimi, že žiadateľ o zápis do zoznamu koncipientov bude čestne a svedomitoplniť povinnosti advokáta, iba iné okolnosti, než sú tie, ktoré sa berú do úvahy priposudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii. Sťažovateľ je nepochybnepodľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii bezúhonný, pretože hoci sa dopustil úmyselnéhotrestného činu, bolo od jeho potrestania upustené, v dôsledku čoho sa na neho hľadí akobynebol odsúdený. Pokiaľ teda pri posúdení bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokáciiodsúdenie sťažovateľa za úmyselný trestný čin neviedlo k záveru o tom, že sťažovateľbezúhonným nie je, nemohla rovnaká okolnosť byť zohľadnená aj pri posudzovaníbezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, a to s opačným záverom. Tomutovýkladu ustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii nasvedčuje aj priebeh legislatívnehoprocesu, v ktorom po vrátení zákona prezidentom bolo do ustanovenia § 3 ods. 4 zákonao advokácii doplnené slovo „ani“ vo vzťahu k posudzovaniu bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4zákona o advokácii. Okolnosťami preukázateľne spochybňujúcimi, že žiadateľ o zápisdo zoznamu koncipientov bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta, môže byťpotom teda napríklad problematický spôsob života alebo porušenie iných predpisov akopredpisov trestného práva. Navyše pri zahladenom odsúdení musí platiť, že voči takejtoosobe nemožno vyvodzovať pre takéto odsúdenie nijaké zákonné následky. Sťažovateľzdôraznil aj to, že s ohľadom na § 62 ods. 1 zákona o advokácii odporkyňa jej povinnávykonať zápis do zoznamu koncipientov osoby, ktorá splní tam uvedené predpoklady,a sťažovateľ mal teda právny nárok na to, aby bol do zoznamu advokátskych koncipientovzapísaný. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol i to, že sa nemohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom, avšak tento svoj názor bližšie neodôvodnil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie jeho práv rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právnehoposúdenia veci najvyšším súdom spočívajúce v tvrdenom ústavne nekonformnom výkladeustanovenia § 3 ods. 4 zákona o advokácii. Táto ústavná nekonformnosť má spočívať v tom,že najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením veci odporkyňou a aj on považovalzahladené odsúdenie sťažovateľa za okolnosť, ktorú je na mieste zohľadňovať priposudzovaní otázky, či je u žiadateľa o zápis do zoznamu advokátskych koncipientovpreukázateľne spochybnené, že žiadateľ bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.Podľa názoru sťažovateľa zahladené odsúdenie žiadateľa o zápis do zoznamu advokátskychkoncipientov možno zohľadňovať iba pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákonao advokácii. Týmto nesprávnym právnym posúdením veci najvyšším súdom malo dôjsť kporušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces a vkonečnom dôsledku tým aj k porušeniu čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože sťažovateľovi bolo taktoznemožnené vykonávať nielen prácu advokátskeho koncipienta, ale i povolanie advokáta.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 odôvodnil takto:«Z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z výsledkov doterajšieho priebehu konania odvolací súd zistil, že Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory rozhodlo o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov, keďže podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustil trestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný spochybňuje, že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. S uvedeným sa krajský súd nestotožnil a dospel k záveru, že odporca vec nesprávne právne posúdil, nakoľko navrhovateľ spĺňal podmienky bezúhonnosti stanovené v § 3 ods. 3 zákona o advokácii....
Spornou medzi účastníkmi konania vyvstala právna otázka, či odporkyňa, s prihliadnutím na druh a charakter trestného činu, ktorého sa dňa 7.9.1998 dopustil navrhovateľ, nespadajúceho do skupiny trestných činov taxatívne vymedzených v ustanovení § 3 ods. 3 zákona o advokácii [obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie (resp. podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005 obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie)], ktoré bránia vysloveniu bezúhonnosti advokáta, resp. advokátskeho koncipienta aj v prípade, pokiaľ bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu (Trestného zákona) bola legitímna označiť navrhovateľa, na účely zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov, za žiadateľa nespĺňajúceho podmienku bezúhonnosti v súlade s ustanovením § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že požiadavka bezúhonnosti je jednou z podmienok zápisu žiadateľa do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov vedeného komorou. Bezúhonnosť osoby bola v súlade v § 3 ods. 3 a 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia posudzovaná na základe jej negatívneho vymedzenia a bola rozdelená do dvoch stupňov.
Prvým je právo a povinnosť komory skúmať na základe odpisu z registra trestov, či žiadateľ o zápis do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Ak áno, skúma, či bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo sa na žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený. Výnimku predstavujú trestné činy taxatívne vymenované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii, kedy komora aj pri zistení, že odsúdenie za taký trestný čin bolo zahladené, resp. sa na žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, je povinná zamietnuť žiadosť o zápis do zoznamu advokátov resp. advokátskych koncipientov.
Druhým stupňom, ktorým zákon o advokácii účinný v čase vydania rozhodnutia a v podstate až do 1.1.2013, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 335/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, rozširoval negatívne vymedzenie bezúhonnosti, predstavovala a v súčasnosti aj predstavuje, avšak pod označením „spoľahlivosť“, požiadavka, že správanie žiadateľa nezakladá pochybnosť, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Táto požiadavka ide nad rozsah správania zakladajúceho trestnú zodpovednosť osoby za úmyselný trestný čin. Zahŕňa v sebe teda právo a povinnosť komory brať do úvahy nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne previnenie.
Iným správaním, na základe ktorého sa posudzovala tzv. spoločenská bezúhonnosť v zmysle § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia a v súčasnosti tzv. spoľahlivosť, sa rozumie aj povaha trestnej činnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii v prípade, že naň komora s ohľadom na zahladenie, resp. zákonnú požiadavku hľadieť na žiadateľa, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, nebude prihliadať. Pod povahou trestnej činnosti sa rozumie napríklad právna kvalifikácia skutku, čas, kedy bol spáchaný, uložený trest atď. Stačí pritom, aby správanie žiadateľa zakladalo pochybnosť o jeho tom, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/29/2012 z 29.10.2012).
Navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/16/01 z 1.2.2002 uznaný za vinného pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že dňa 7.9.1998 v uzatvoril po zaplatení poplatku vo výške 152,09 € (4.582,-Sk) s Slovenská agentúra pre pomoc a podporu pracovnú zmluvu, ktorou bol založený fiktívny pracovný pomer na dobu určitú v trvaní 5-tich dní od 7.9.1998 do 11.9.1998, pričom takto konal spoločne s ⬛⬛⬛⬛, v úmysle uviesť do omylu Okresný úrad práce v, aby tento ⬛⬛⬛⬛ priznal podporu v nezamestnanosti, na ktorú za iných okolností nemal nárok, Okresný úrad práce v ho následne po skončení pracovného pomeru a predložení príslušných dokladov zaradil do evidencie nezamestnaných a priznal mu podporu v nezamestnanosti, pričom za obdobie od 12.9.1998 do 11.3.1999 mu vyplatil podporu v nezamestnanosti vo výške 1075,48 € (32.400 Sk) a uhradil odvody do fondov vo výške 247,13 € (7.445 Sk), čím spôsobil Okresnému úradu práce v celkovú škodu vo výške 13226,61 € (39.845 Sk). Podľa § 24 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 súd upustil od potrestania obžalovaného majúc za to, že ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu. Vzhľadom na to, že od potrestania páchateľa (navrhovateľa), ktorý sa dopustil úmyselného trestného činu, bolo upustené, spáchaný trestný čin nemožno posudzovať podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii, ale výlučne v intenciách tzv. morálnej bezúhonnosti (v súčasnosti „spoľahlivosti“) podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii.
Vyššie uvedeným právnym záverom zodpovedá aj právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v rozsudku sp. zn. 2Sžo/6/2011, na ktorý odporkyňa vo svojom odvolaní poukazovala.
Podľa názoru najvyššieho súdu správanie navrhovateľa, ktoré zadalo príčinu negatívneho rozhodnutia komory o jeho žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, jednoznačne spochybňuje, že by v budúcnosti čestne a svedomito plnil povinnosti advokáta. Trestný čin podvodu (§ 250 zákona č. 140/1961 Zb. - t. j. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005; dnes § 221 Trestného zákona) je v zmysle štruktúry Trestného zákona trestným činom proti majetku a z hľadiska zavinenia sa jedná o úmyselný trestný čin. Navrhovateľ spáchaním trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 spolupáchateľstvom a uvedením do omylu, seba obohatil a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú. Teda navrhovateľ svojim protiprávnym úmyselným konaním sám vyvolal zákonnú prekážku, následkom ktorej je, že nie je možné nad všetky pochybnosti prijať záver, že na neho možno hľadieť ako na osobu spoločensky bezúhonnú resp. spoľahlivú.
Na tomto mieste najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že výkon advokátskeho povolania nie je právne nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto povolaniu určil štát vo forme zákona (zákon č. 586/2003 Z. z.). Preto neobstojí námietka navrhovateľa uvedená v opravnom prostriedku, že rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory bolo obmedzené jeho právo na slobodný výkon povolania podľa Čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Správnosť postupu Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, ktoré svojím rozhodnutím rozhodlo podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou je možné indikovať aj s poukazom na novelizované znenie ustanovenia § 3 ods. 1 písm. f) a ods. 4 zákona o advokácii, ktoré súčinnosťou od 1. januára 2013 vyžaduje ako podmienku zápisu do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov aj spoľahlivosť, ktorá bola do 31.12.2012 v rámci rozhodovacej činnosti súdov označovaná ako tzv. spoločenská bezúhonnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď svojím rozhodnutím zrušil napadnuté rozhodnutie odporkyne č. 984/08 z 12. mája 2008 a preto postupom podľa § 250ja ods. 3 vety prvej OSP v spojení s § 250q ods. 2 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne č. 984/8 z 12. mája 2008 potvrdil.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd vysvetlil,ako dospel k záveru o tom, že sťažovateľ nespĺňa podmienku (spoločenskej) bezúhonnostipre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, z odôvodnenia jeho rozhodnutia jezrejmé, akými úvahami bol najvyšší súd vedený pri vyslovení svojho právneho názoru,a rozhodnutie najvyššieho súdu odkazuje i na skoršiu (obsahovo zhodnú) rozhodovaciu praxnajvyššieho súdu (rozsudky vo veciach sp. zn. 2 Sžo 6/2011 a sp. zn. 5 Sžo 29/2012).Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa prednesené v konaní,ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetkypožiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý procesvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo zvážiť, či výklad § 3 ods. 4 zákonao advokácii najvyšším súdom vo veci sťažovateľa možno považovať za ústavne konformný,a to s ohľadom na účel a zmysel právnej úpravy podmienok vstupu žiadateľov do povolaniaadvokátskych koncipientov.
Ako vyplýva z oboch citovaných ustanovení, ich spoločným účelom je ochranariadneho fungovania justičného systému štátu stanovením obmedzení pre vstup do tohtosystému v postavení advokáta osobám, u ktorých je v dôsledku ich skoršieho správaniaspochybnené, že budú povolanie advokáta vykonávať v súlade s princípmi fungovaniajustičného systému demokratického štátu. Zákonodarca definoval na tento účel stanovenéobmedzenia jednak vylúčením z tohto systému osôb, ktoré boli právoplatne odsúdenéza trestné činy v rozsahu ustanovenom v § 3 ods. 3 zákona o advokácii a jednak ďalšímprísnejším spôsobom vo vzťahu k osobám, u ktorých nie je prekážkou samotný odsudzujúcirozsudok, ale je vo vzťahu k nim preukázateľne spochybnené, že budú čestne a svedomitoplniť povinnosti advokáta, a to v dôsledku akejkoľvek ich činnosti a správania sa v minulosti(§ 3 ods. 4 zákona o advokácii). Zatiaľ čo teda v prípade nesplnenia kritéria bezúhonnostipodľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii je rozhodujúca existencia právoplatného odsudzujúcehorozsudku, pričom v niektorých prípadoch sa výslovne prihliada aj na zahladené odsúdenia,v prípadoch podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je rozhodujúce faktické správanie žiadateľao zápis do zoznamu. Ani systematickým výkladom týchto ustanovení nemožno pritomdospieť k záveru, podľa ktorého pri posudzovaní bezúhonnosti podľa čl. 3 ods. 4 zákona oadvokácii by nebolo nemožné vziať do úvahy niektoré konkrétne správanie samotnej osoby,napríklad to, ktoré bolo predmetom trestného konania, hoci odsúdenie zaň bolo zahladené.Takýto výklad by bol v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy.
Najvyšší súd sa výkladom dotknutých ustanovení zákona o advokácii dôsledne riadil,nemožno dospieť k inému záveru než tomu, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založenéna ústavne konformnom výklade týchto ustanovení.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol i to, že sa nemohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy, tento svoj názor bližšie neodôvodnil. Ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré bynasvedčovali dôvodnosti tohto sťažovateľovho tvrdenia.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti namietajúcej porušenie čl. 46 a čl. 48ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.
Pri tvrdení o porušení čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ dôvodil tým, že v dôsledkurozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014, ktorý bol založenýna ústavne neakceptovateľnom výklade § 3 ods. 4 zákona o advokácii, mu bolo znemožnenévykonávať prácu advokátskeho koncipienta, ktorej vykonávanie je podmienkou pre neskoršívýkon advokácie, teda mu bolo znemožnené vykonávať povolanie advokáta, ktoré jezárobkovou činnosťou.
Základné právo priznané v citovanom čl. 35 ods. 1 ústavy sa priznáva v obmedzenomrežime prepojenom na čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1ústavy sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie čl. 35ústavy.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú.
Vzhľadom na uvedené bolo v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa úlohou ústavnéhosúdu skúmať, či zásah do sťažovateľovho práva podnikať bol v súlade s v danom prípadeaplikovaným zákonom o advokácii.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1ústavy, ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že sťažovateľ túto svoju námietkuosobitne neodôvodnil. Z obsahu sťažnosti by bolo možné vyvodiť, že namietané porušenietohto práva sťažovateľ odvodzuje od porušenia ústavno-procesných princípov vyplývajúcichz čl. 46 až čl. 48 ústavy. Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie právsťažovateľa procesnoprávneho charakteru, v okolnostiach danej konkrétnej veci nemožnoodvíjať porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy odporušenia procesných práv, a preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2015