znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I

II. ÚS 104/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. R., nar...., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. februára 2012 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená   sťažnosť   F.   R.,   nar.  ...,   t. č. vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp 482/2011   zo   6.   februára   2012   a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z obsahu podanej sťažnosti vyplynul tento skutkový stav: «Som   obvinený   zo   skutku   právne   kvalifikovaného   ako   zločin   ublíženia   na   zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 482/2011 z 2. 12. 2011 bol som vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Žiadosťou   doručenou   okresnému   súdu   16.   1.   2012   požiadal   som   o   prepustenie z väzby na slobodu....

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   482/2011 zo 6. 2. 2012 bola moja žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá.

Do zápisnice o výsluchu obvineného zo 6. 2. 2012 som ihneď zahlásil sťažnosť.... Ja   som   vlastnoručne   spísal   odôvodnenie   sťažnosti,   ktoré   som   podal   na   poštovú prepravu   15.   2.   2012.   Moja   obhajkyňa   odôvodnila   sťažnosť...   písomným   podaním zo 14. 2. 2012   doručeným   okresnému   súdu   osobne   do   podateľne   v   skorých   ranných hodinách 15. 2. 2012.

Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. 2. 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“) bola moja sťažnosť zamietnutá.   Krajský   súd   rozhodoval   na   neverejnom   zasadnutí   o   10.40   hod.   Namietané uznesenie bolo mojej obhajkyni doručené 5. 3. 2012.

Na   prvej   strane   namietaného   uznesenia   je   uvedené,   že   „Proti   tomuto   uzneseniu zahlásil sťažnosť obvinený a to ústne do zápisnice o výsluchu obvineného, ktorú bližšie neodôvodnil“.»

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Bolo povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti prednostne a urýchlene. Rovnako   však   treba   dodať,   že   pri   rozhodovaní   krajského   súdu   o   mojej   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu museli byt' dodržané určité základné princípy spravodlivého súdneho konania v prospech sťažovateľa.

Zo zistení mojej obhajkyne vyplynulo, že okresný súd predložil spis krajskému súdu na   rozhodnutie   o   sťažnosti   8.   2.   2012.   Toho   istého   dňa,   8.   2.   2012,   bolo   expedované uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. 2. 2012. Ako som už uviedol, mne bolo   uznesenie   okresného   súdu   zo   6.   2.   2012   doručené   do   Ústavu   na   výkon   väzby 13. 2. 2012 a mojej obhajkyni bolo doručené osobne súdnym doručovateľom 14. 2. 2012. Ja ani   moja   obhajkyňa   sme   nijaké   prieťahy   v   súvislosti   s   tak   oneskoreným   doručením nespôsobili.

Ja aj moja obhajkyňa sme vypracovali a podali (moja obhajkyňa osobne a ja poštou) dôvody sťažnosti obratom po doručení uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. 2. 2012.

Okresný   súd predložil   dôvody   sťažnosti   krajskému súdu   21.   2.   2012,   teda 6 dní potom,   čo   boli   okresnému   súdu   (pokiaľ   ide   o   dôvody   vypracované   mojou   obhajkyňou) doručené a zároveň 6 dní potom, čo krajský súd vo veci rozhodol.

Z vyššie uvedeného je celkom zrejmé, že postupom okresného súdu, ktorý predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o mojej sťažnosti bez toho, aby vôbec vyčkal, kým mne a   mojej   obhajkyni   bude   zamietavé   uznesenie   okresného   súdu   zo   6.   2.   2012   doručené, odoprel   mi   možnosť   sťažnosť   odôvodniť   a   predložiť   moje   argumenty   krajskému   súdu. Postup súdu prvého stupňa, ktorým predloží spis na rozhodnutie sťažnostnému súdu prv, než je doručené stranám rozhodnutie, proti ktorému zahlásená sťažnosť smeruje, považujem za celkom neprijateľný.

Ak   už   aj   okresný   súd   postupoval   vyššie   uvedeným   spôsobom,   mal   s   razantnou rýchlosťou   predložiť   krajskému   súdu   dôvody   mojej   sťažnosti   doručené   okresnému   súdu mojou obhajkyňou 15.2.2012 v skorých ranných hodinách v čase okolo 8.30 hod., lebo len tak bolo možné dosiahnuť realizáciu práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe a práva na to, aby krajský súd poznal moju argumentáciu.

Mám za to, že okresný súd svojím postupom zmaril uplatnenie môjho práva na to, aby krajský súd prihliadol pri rozhodovaní o sťažnosti na jej argumenty. Moju sťažnosť, spísanú obhajkyňou, nepredložil včas krajskému súdu, hoci tak mal a mohol urobiť.... hoci krajský súd zo subjektívneho hľadiska nezavinil skutočnosť, že sa o dôvodoch sťažnosti nedozvedel a že na ne nemohol prihliadať, nič to nemení na tom, že z objektívneho hľadiska vzaté moje právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy porušil práve krajský súd. Tým, že krajský súd v dôsledku nepredloženia dôvodov sťažnosti okresným súdom sa týmito vôbec nezaoberal, došlo u mňa k výraznému pocitu rozčarovania zo súdneho systému a k vytvoreniu vysokej nedôvery v tento systém. Celá skutočnosť na mňa pôsobí skľučujúcim   až   depresívnym   spôsobom.   Domnievam   sa   preto,   že   v   danom   prípade   mi prináleží primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 6/2012 v spojení s konaním vedeným Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. 0 Tp 482/2011 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Prikazuje Krajskému súdu v Košiciach okamžite prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

4. Krajský súd v Košiciach (resp. Okresný súd Košice-okolie) je povinný zaplatiť sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   000   €   (slovom   tritisíc   eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 €... ktorú je Krajský súd v Košiciach (resp. Okresný súd Košice-okolie) povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. T. mladšieho... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Na rozhodnutie o tej časti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 482/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bola proti uzneseniu   okresného   súdu   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež   dodať,   že sťažovateľ právo podať sťažnosť aj využil.

2.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Vzhľadom na to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením základných práv   v   rozsahu,   v akom   ich   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   vymedzil   v   petite   návrhu,   t.   j.   skúmal,   či   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012 došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon....

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V súvislosti   s postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľ   namieta,   že v dôsledku   nepredloženia   dôvodov   sťažnosti   okresným   súdom   sa   krajský   súd   týmito dôvodmi vôbec nezaoberal, čím bola sťažovateľovi odopretá možnosť sťažnosť odôvodniť a predložiť krajskému súdu svoje argumenty.

Z obsahu spisového materiálu vedeného vo veci sťažovateľa vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 z 2. decembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 64/2011 zo 14. decembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Sťažovateľ podal 16. januára 2012 okresnému súdu žiadosť o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorej argumentoval, že poškodená I. H. nemá očitých svedkov, ktorí by dosvedčili, že sťažovateľ sa dopustil nejakého trestného činu. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   482/2011   zo   6.   februára   2012 žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu zo 6. februára 2012 hneď po jeho vyhlásení sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu. Okresný   súd   predložil   spis   v   predmetnej   veci   na   rozhodnutie   o   podanej   sťažnosti sťažovateľa krajskému súdu 10. februára 2012, avšak bez toho, aby mu bolo preukázané doručenie   písomne   vypracovaného   uznesenia   okresného   súdu   zo   6.   februára   2012 sťažovateľovi   a   jeho   obhajkyni.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   okresného   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 13. februára 2012 a jeho obhajkyni 14. februára 2012. Sťažovateľ odôvodnil   sťažnosť   prostredníctvom   svojej   obhajkyne   podaním   zo   14.   februára   2012 doručeným   osobne   do   podateľne   okresného   súdu   15.   februára   2012.   Krajský   súd v predmetnej veci rozhodol uznesením z 15. februára 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že sťažnosť sťažovateľ bližšie neodôvodnil. Okresný súd predložil písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa krajskému súdu až 21. februára 2012.

Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného   súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

V   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby bral do úvahy jeho   písomné   dôvody,   ktoré   mu   boli   zaslané obhajkyňou   sťažovateľa   v   rámci   plynutia zákonnej lehoty na podanie sťažnosti.

V písomnom odôvodnení sťažnosti zo 14. februára 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol:

„Domnievam sa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nedostatočné. Okresný súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s argumentmi uvedenými mojou obhajkyňou v jej záverečnom prednese, a to najmä so skutočnosťou, že v dôsledku môjho väzobného stíhania dôjde k umiestneniu mojich 3 maloletých detí do ústavu. V danom prípade som presvedčený, že prednosť má mať právo detí byť vychovávaný svojim rodičom.

Taktiež poukazujem na skutočnosť, že poškodená v každej výpovedi opisuje skutok inak. Mám tiež za to, že odôvodňovanie, existencie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. len s poukazom na predchádzajúce odsúdenia (z ktorých pri niektorých sa na mňa hľadí ako by som nebol odsúdený) je nedostačujúce a nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z čl. 17 Ústavy SR.

Skutočnosť,   že   niekto   bol   viackrát   právoplatne   odsúdený   ešte   sama   osebe   bez ďalšieho neznamená, že bude v trestnej činnosti pokračovať.

Z výpovede poškodenej vyplýva, že nemá záujem, aby bola informovaná o mojom prípadnom   prepustení   na   slobodu,   z   čoho   možno   odvodiť,   že   nemá   obavu,   že   by   som v trestnej činnosti proti nej pokračoval.

Nehodlám páchať nijakú trestnú činnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené považujem sťažnosť za dôvodnú.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   predostrel argumentáciu totožnú s dôvodmi, ktorými obhajkyňa sťažovateľa argumentovala v rámci rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Vyplýva to zo zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 6. februára 2012, v rámci ktorého obhajkyňa   sťažovateľa   uviedla: „...   poukazujem   na   skutočnosť,   že   poškodená   v rámci svojho výsluchu 6. 12. 2011 uviedla, že nemá záujem, aby v prípade, ak bude obvinený prepustený z väzby na slobodu, bola o tejto skutočnosti informovaná, z čoho je teda možné usúdiť, že poškodená nemá obavu z toho, že by sa obvinený voči nej prípadne voči jej blízkym osobám mohol dopúšťať ďalšej tr. činnosti.... Obzvlášť za situácie, kedy každá jedna   z výpovedí   poškodenej   sa   odlišuje   v dosť   podstatných   okolnostiach,   je   na   mieste uprednostniť právo detí na výchovu vlastným rodičom a práve aj z týchto dôvodov prepustiť obvineného na slobodu.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   obhajkyňa   sťažovateľa   svoju   argumentáciu   v   sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   6. februára 2012 založila predovšetkým   na tom, že u sťažovateľa neboli naplnené materiálne podmienky väzby, resp. neexistujú skutočnosti odôvodňujúce preventívnu väzbu sťažovateľa.

Ústavný súd preto dôsledne preskúmal uznesenie krajského súdu z 15. februára 2012, ktorým tento súd sťažnosť sťažovateľa zamietol, ako aj dôvody rozhodnutia okresného súdu zo 6. februára 2012, s ktorými sa krajský súd vo svojom rozhodnutí stotožnil.

V uznesení okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. februára 2012 sudca pre prípravné   konanie   dospel   k záveru,   že   nedošlo   k zmene   skutočností   odôvodňujúcich preventívnu väzbu sťažovateľa, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

„Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   obvinený   je   dôvodne   podozrivý   zo   skutku kvalifikovaného ako zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. Tr. zákona. Tieto skutočnosti vyplývajú z výpovede poškodenej I. H., podľa ktorej keď prišla za obvineným k nemu do bytu požičať si od neho sviečky, obvinený ju chytil za vlasy, zobral do pravej ruky nôž, s ktorým na ňu zaútočil, pričom na obranu zdvihla ruky pred seba a oháňala sa nimi, kedy pocítila bolesť v hrudníku vľavo a vpravo. Keď sa jej podarilo obvinenému vyšmyknúť a otočila sa k nemu chrbtom a chcela ujsť, pocítila bolesť v chrbte a následne ušla.

Obvinený F. R. vypovedal, že poškodená vnikla do jeho bytu bez jeho súhlasu ešte pred jeho príchodom, pričom z bytu chcela odniesť šatstvo v igelitovom vreci. Keď jej toto vrece chcel zobrať, mal v ľavej ruke nôž, ktorým si predtým krájal slaninu pričom počas naťahovania sa s poškodenou o vrece, mohol nechtiac týmto nožom pichnúť poškodenú, ktorá vrece pustila, utekala z bytu, avšak sa potkla o prah vchodových dverí a spadla. On išiel za ňou, potkol sa o jej nohy a spadol na ňu, pričom nôž ešte držal v ľavej ruke. Z   doteraz   vykonaného   znaleckého   dokazovania   vykonaného   Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru vyplýva, že na noži (stopa č. 11) zaistenom v byte obvineného F. R. s dĺžkou čepele 140 mm bola zistená takmer na polovici čepele prítomnosť ľudskej   krvi   vo   forme   oterov,   ktorej   DNA   profil   krvi   sa   zhoduje   s   DNA   profilom   krvi poškodenej   I.   H.   Ďalej   bolo   znaleckým   posudkom   zistené,   že   mechanické   poškodenia odevných   zvrškov   poškodenej   vykazujú   znaky   bodnorezných   poškodení   a   mohli   byť spôsobené uvedeným nožom.

Z lekárskej správy vyplýva, že u poškodenej boli zistené dve bodné rany 2 cm široké v oblasti   hrudníka   vľavo   a   jedna   bodná   rana   na   zadnej   strane   hrudníka   a   rezná   rana veľkosti asi 4 cm v oblasti pravého predlaktia a tiež rana v oblasti ukazováka pravej ruky. s tým,   že   sa   jedná   o   stredne   ťažké   poranenie   hrudníka   s   podozrením   na   zakrvácanie do hrudnej dutiny vľavo.

Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol v posledných desiatich rokov 5- krát   odsúdený,   naposledy   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice-okolie   sp.   zn.   6   T   98/09 zo dňa 9. 6. 2010 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona k nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý vykonal dňa 26. 9. 2011. Súd tiež zistil, že dňa 31. 10. 2011 Okresný súd Košice- okolie vyhlásil rozsudok sp. zn. 5 T 102/2010, v ktorom uznal obvineného F. R. vinným z prečinu   výtržníctva   podľa   §   364   ods.   1   Tr.   zákona   a   uložil   mu   nepodmienečný   trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu   so   stredným   stupňom   stráženia,   proti   ktorému   hneď   po   vyhlásení   F.   R.   zahlásil odvolanie.

Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku, u obvineného naďalej trvajú a obvinený F. R. je v tomto štádiu trestného   konania   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   skutku   kvalifikovaného   ako   zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. Tr. zákona. Poukazuje pritom na skutočnosť, že obvineného súd vyhodnotil ako osobu so sklonmi na páchanie trestnej   činnosti,   pričom   poukazuje   na   jeho   predchádzajúce   odsúdenia   (spolu   19-krát právoplatne   odsúdený),   pričom   posledný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   mesiacov vykonal dňa 26. 9. 2011, čo odôvodňuje obavu, že aj naďalej bude pokračovať v trestnej činnosti, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/. Tr. poriadku.“Krajský   súd   namietaným   rozhodnutím   sťažnosť   sťažovateľa   ako   nedôvodnú zamietol, keď konštatoval správnosť výroku rozhodnutia okresného súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Obvinený F. R. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 2. 12. 2011, sp. zn. 0 Tp 482/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn. 6 Tpo 64/2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Uvádzaný   dôvod   väzby   podľa   názoru   krajského   súdu   existuje   aj   v   tomto   štádiu trestného konania.

Dôkazy vykonané v prípravnom konaní nasvedčujú tomu, že žalovaný skutok sa stal, má znaky trestného činu a existujú zrejmé dôvody, pre vyslovenie podozrenia, že tento skutok spáchal obvinený.

Skutkové   okolnosti   predstavujúce   vykonané   dôkazy   v   štádiu   podania   obžaloby potvrdzujú splnenie materiálnej podmienky pre rozhodovanie o väzbe obvineného. Nepochybil   okresný   súd,   keď   zamietol   žiadosť   obvineného   F.   R.   o prepustenie   z väzby na slobodu s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. naďalej trvajú. V dôvodoch napadnutého uznesenia sudca pre prípravné konanie okresného súdu veľmi podrobne,   zrozumiteľne   a vyčerpávajúcim spôsobom   rozviedol   a poukázal na   to, o aké skutočnosti a dôkazy oprel svoj záver o nutnosti ďalšieho trvania väzby.

S   dôvodmi   tam   rozvedenými   sa   krajský   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje,   navyše poukazuje aj na svoje rozhodnutie zo dňa 14. 12. 2011, sp. zn. 6 Tpo 64/2011, pričom k zmene okolností zakladajúcich dôvodnosť trvania väzby od tohto citovaného rozhodnutia nedošlo.

Preto s poukazom na dôvody vyššie uvedené, ako aj dôvody rozvedené v napadnutom uznesení krajský súd o podanej sťažnosti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   obsah   argumentácie   obhajkyne   sťažovateľa predloženej v konaní pred okresným súdom a v konaní o jeho sťažnosti pred krajským súdom   je   v podstate   identická   a smerovala   k   spochybneniu   splnenia   materiálnych podmienok väzby sťažovateľa. Je potrebné uviesť, že uvedená sťažnostná argumentácia nebola pre krajský súd novou, pretože rovnaké dôvody sťažovateľ predostrel aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 2. decembra 2011 o vzatí sťažovateľa do väzby. Krajský súd   sa   tak   s uvedenými   námietkami   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal už v uznesení   sp.   zn.   6   Tpo   64/2011   zo   14.   decembra   2011,   pričom   na   závery   v ňom uvedené   poukázal   aj   v namietanom   rozhodnutí.   Pokiaľ   ide   o námietku   o nevysporiadaní sa okresného súdu so skutočnosťou, že v dôsledku väzobného stíhania sťažovateľa dôjde k umiestneniu   jeho   maloletých   detí   do   ústavu,   z hľadiska   splnenia   formálnych a materiálnych podmienok rozhodnutia o väzbe je táto námietka bez právneho významu.

Napriek tomu, že možno prisvedčiť námietke sťažovateľa týkajúcej sa procesného postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 6. februára 2012, podľa ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práva k dotknutiu práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, pretože súdy rozhodujúce v predmetnej veci dostatočne popísali i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu   a existuje dôvodné   podozrenie   založené   na   konkrétnych   okolnostiach,   že   tento   skutok   spáchal sťažovateľ, ako aj skutočnosti svedčiace o dôvode preventívnej väzby a ich závery nemožno považovať za arbitrárne.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že porušenie práv sťažovateľa napriek procesnému pochybeniu v konaní nenadobudlo takú intenzitu, ktorou by zasiahlo do jeho ústavou chránených práv.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012