znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. A. E., N., pre namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Trenčíne   pod   sp. zn. 1 T 19/99 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Ntv 1/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   V.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodu   podľa   čl.   5   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Ntv 1/2008. Sťažnosť bola odovzdaná orgánu väzenskej a justičnej stráže, ako aj na poštovú prepravu 10. februára 2009.

Ústavnému súdu bola následne 12. februára 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Ntv 1/2008.

Napokon sťažovateľ   ďalším podaním   doručeným   ústavnému   súdu 2.   marca   2009 označeným ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 11. 2. 2009...“ okrem iného uviedol, že sťažnosť z 11. februára 2009 rozširuje v tom zmysle, že k porušeniu označených práv došlo   aj   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 1 T 19/99.

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 101/09-20 z 3. marca 2009 bolo konanie o oboch sťažnostiach spojené na spoločné konanie.

Zo sťažností   a doplnení,   ako   aj   z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že sťažovateľ bol právoplatnými rozsudkami krajského súdu sp. zn. 1 T 19/99 z 5. februára 2003 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 41/2003 z 15. júna 2005 uznaný vinným z pokusu trestného činu vraždy, pokračujúceho trestného činu podvodu, ako aj trestného činu krivého obvinenia,   za   čo   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   jedenásť   rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. K právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa došlo v rámci súdneho konania proti ušlému.

Na   základe   medzinárodného   zatykača   vydaného   krajským   súdom   bol   sťažovateľ 1. júna 2006 zadržaný políciou v Českej republike a vzatý do predbežnej väzby. Krajský súd v Brne   uznesením   sp.   zn.   1   Nt   218/2006   z 24.   septembra   2007   v spojení   s uznesením Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 2 To 125/2007 zo 14. februára 2008 rozhodol o vydaní sťažovateľa   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   na   Slovensko   s podmienkou,   že   mu   bude poskytnutá možnosť požiadať o obnovu konania s umožnením osobnej účasti na súdnom konaní (vzhľadom na to, že bol odsúdený v konaní proti ušlému).

Dňa 5. marca 2008 bol sťažovateľ vydaný z Českej republiky na výkon právoplatne uloženého trestu odňatia slobody do Slovenskej republiky.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 19/99 z 12. mája 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   1 Tost 7/2008 z 11.   júna 2008 postupom podľa   § 495 ods.   4 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“), bol právoplatný odsudzujúci   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1 T   19/99   z 5.   februára   2003   v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 41/2003 z 15. júna 2005 zrušený v celom rozsahu a podľa toho istého ustanovenia, ako aj § 72 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. a) nového Trestného poriadku bol sťažovateľ vzatý do výkonu väzby s tým, že väzba začne dňom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 1/2008 z 11. augusta 2008 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 15. decembra 2008, a to postupom podľa § 71a ods. 1 a 2 a § 71 ods.   2   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“). Najvyšší súd po konštatovaní skutočnosti, že sťažovateľ bol vzatý do väzby postupom podľa § 495 ods. 4 písm. b), § 72 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. a) nového Trestného poriadku, uviedol, že podľa § 71a ods. 1 a 2 starého Trestného poriadku, ktorý je obsahovo totožný s ustanovením § 71 ods. 2 písm. a) nového Trestného poriadku, väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať najviac tri mesiace. Ak vo veci už vykonaná väzba spolu s väzbou podľa tohto ustanovenia presiahne lehoty uvedené v § 71 ods. 1 alebo 2 a pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie v tejto lehote skončiť   a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, postupuje sa podľa ustanovení § 71 ods. 1 až 9 starého Trestného poriadku.

Predseda senátu krajského súdu 28. novembra 2008 podal v zmysle § 71a ods. 3 starého Trestného poriadku najvyššiemu súdu návrh na opätovné predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, a to do 31. marca 2009.

Sťažovateľ v písomnom vyjadrení k tomuto návrhu vyjadril názor, že trestné konania vedené proti nemu by sa mali riadiť novým Trestným poriadkom, a nie starým Trestným poriadkom. Preto aj podmienky jeho väzby by sa mali posudzovať podľa nového Trestného poriadku. Lehota väzby uplynula už 12. novembra 2008 a túto nie je možné ďalej predĺžiť. Rozhodovanie   súdov   podľa   už   neplatného   starého   Trestného   poriadku   je   podľa   názoru sťažovateľa nezákonné a v rozpore s ústavou a dohovorom.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 1/2008 z 11. decembra 2008 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 31. marca 2009, a to podľa § 71a ods. 1 a 2, ako aj § 71 ods. 2 starého Trestného poriadku. Najvyšší súd vychádzal z viacerých skutočností. Predovšetkým konštatoval, že sťažovateľ bol vo väzbe v štádiu prípravného konania od 16. januára 1993 do 25. júna 1993 a neskôr opakovane od 16. marca 1995 do 7. októbra 1996. Ďalej zistil, že vo   fáze   súdneho   konania   bol   vzatý   do   väzby   v súvislosti   so   zrušením   právoplatných odsudzujúcich rozsudkov uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 19/99 z 12. mája 2008. Väzba bola predĺžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 1/2008 z 11. augusta 2008 do 15. decembra 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu dôvody útekovej väzby trvajú, lebo vzhľadom   na   vyhýbanie   sa   trestnému   stíhaniu   pobytom   v zahraničí   v minulosti i v súčasnosti   je   daná   hrozba   takéhoto   počínania   zo   strany   sťažovateľa.   Prepustením sťažovateľa na slobodu by došlo aj k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania,   ktorým   je   čo   najrýchlejšie   a zákonu   zodpovedajúce   prejednanie   trestnej   veci. Trestná vec sa nachádza v štádiu, keď bude treba vykonať hlavné pojednávanie, a vzhľadom na obťažnosť veci (vrátane rozsahu spisového materiálu) toto nebude reálne možné do 15. decembra   2008.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   založenou   na   tvrdení,   že   súdy rozhodujú o jeho väzbe podľa už neplatného starého Trestného poriadku, treba uviesť, že aplikácia   tohto   procesného   predpisu   je   v danom   prípade   v súlade   s prechodnými ustanoveniami   §   564   ods.   4   a 5   nového   Trestného   poriadku,   ako   aj   stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 14/06, podľa ktorého súdna väzba po 1.   januári   2006   nesmie   presiahnuť   dva   roky.   Toto   stanovisko   reflektuje   nové   pravidlo zakotvené v ustanovení § 76 ods. 6 písm. c) nového Trestného poriadku, podľa ktorého celková doba trvania väzby u osôb trestne stíhaných pre obzvlášť závažný zločin nesmie presiahnuť   štyridsaťosem   mesiacov,   pričom   z tejto   lehoty   pripadá   jedna   polovica   na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom (§ 76 ods. 7 nového Trestného poriadku).

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Väzba sťažovateľa bola tak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 1/2008 z 11. augusta 2008, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 1/2008 z 11. decembra 2008 predĺžená podľa § 71a, § 71 a § 67 ods. 3 starého Trestného poriadku, hoci sťažovateľ bol vzatý do väzby po vydaní z Českej republiky v zmysle nového Trestného poriadku. Lehota väzby v súdnom konaní trvá šesť mesiacov, ako to vyplýva z § 78 nového Trestného poriadku, a nedá sa predĺžiť, ani keď celková doba súdnej väzby nedosiahne čas ustanovený v § 76 ods. 6 nového Trestného poriadku. Preto sťažovateľ mal byť prepustený z väzby ešte 12. novembra 2008, teda po uplynutí maximálne prípustných šiestich mesiacov. Príslušnosť   na   „obnovené“   konanie   nastala   u sťažovateľa   podľa   §   495   ods.   5   nového Trestného poriadku, a nie podľa § 564 ods. 4 a 5 nového Trestného poriadku. V žiadnom prípade   preto   nemožno   vo   veci   aplikovať   starý   Trestný   poriadok   ako   neplatný   právny predpis a už vôbec nie oba Trestné poriadky promiscue. Názor najvyššieho súdu, ktorý z ustanovenia § 564 ods. 4 a 5 nového Trestného poriadku vyvodzuje potrebu aplikovať na väzbu   sťažovateľa   starý   Trestný   poriadok   s poukazom   na   to,   že   obžaloba   vo   veci sťažovateľa bola podaná v roku 1998, resp. v roku 1999, je nesprávny, lebo starý Trestný poriadok   je   už   neplatný,   a tiež   preto,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   podľa   nového Trestného poriadku.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 T 19/99 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Ntv 1/2008 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2008 zrušené a krajskému súdu prikázané ihneď prepustiť sťažovateľa na slobodu. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 463,39 eur s daňou z pridanej hodnoty.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Námietky sťažovateľa možno zhrnúť do dvoch častí. Jednak tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 1/2008 z 11. decembra 2008 (a už aj predtým uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ntv   1/2008   z 11.   augusta   2008)   bola   jeho   väzba   predĺžená nesprávne   podľa   príslušných   ustanovení   už   neplatného   a neúčinného   starého   Trestného poriadku, a to na čas prevyšujúci šesť mesiacov (a), ale tiež to, že lehota väzby v súdnom konaní trvá šesť mesiacov, ako to vyplýva z § 78 nového Trestného poriadku, a nedá sa predĺžiť, ani keď celková doba súdnej väzby nedosiahne čas ustanovený v § 76 ods. 6 nového Trestného poriadku (b).

K námietke uvedenej v bode a)

Podľa § 495 ods. 4 písm. b) nového Trestného poriadku ak dožiadaný štát vydá na výkon   trestu   odňatia   slobody   osobu,   ktorej   bol   trest   uložený právoplatným rozsudkom, s výhradou voči konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, súd na verejnom zasadnutí vydanú osobu vypočuje a ak vydaná osoba s výkonom nesúhlasí, súd v potrebnom rozsahu rozsudok zruší a súčasne rozhodne o väzbe. Ak treba doplniť skutkové zistenia, môže vec vrátiť prokurátorovi na došetrenie, v ostatných prípadoch pokračuje súd po právoplatnosti rozhodnutia v konaní na podklade pôvodnej obžaloby.

Podľa § 564 ods. 3, 4 a 5 nového Trestného poriadku vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti   takému   rozhodnutiu   vykoná krajský   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Rovnako sa postupuje,   ak   vec   postúpil   okresnému   súdu   na   vykonanie   konania   nepríslušný   súd. Vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný   krajský   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Konanie   o   riadnom   opravnom prostriedku   proti   takému rozhodnutiu   vykoná najvyšší súd   podľa   doterajších   predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd. Konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.

Z citovaných prechodných ustanovení nového Trestného poriadku možno vyvodiť, že v takom osobitnom prípade, akým je trestná vec sťažovateľa, možno príslušné ustanovenia nového Trestného poriadku týkajúce sa rozhodovania o väzbe vykladať dvojako. Sťažovateľ bol vzatý do väzby potom, čo po jeho vydaní z Českej republiky postupom podľa § 495 ods. 4 nového Trestného poriadku došlo k zrušeniu právoplatného odsudzujúceho rozsudku vydaného v konaní proti ušlému. Všeobecné súdy pritom postupovali priamo podľa tohto ustanovenia, ktoré v prvej vete výslovne uvádza, že v súvislosti so zrušením právoplatného rozsudku   rozhodne   súd   súčasne   o väzbe.   Pri   tomto   rozhodovaní   o väzbe   aplikovali všeobecné   súdy   príslušné   ustanovenia   nového   Trestného   poriadku.   Pri   neskorších rozhodovaniach   o predĺžení   väzby   však   už   najvyšší   súd   vychádzal   z prechodného ustanovenia § 564 ods. 5 nového Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že rozhodovanie o väzbe vo veciach, v ktorých obžaloba bola podaná pred 1. januárom 2006 (teda pred účinnosťou   nového   Trestného   poriadku),   sa   aj   po   1.   januári   2006   riadi   príslušnými ustanoveniami starého Trestného poriadku.

Z uvedeného je zrejmé, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu nie je v danej otázke jednotná a ustálená. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že zjednocovanie rozhodovacej praxe   všeobecných   súdov   nie   je   jeho   úlohou.   Pokiaľ   oba   možné   výklady   sú   ústavne konformné,   niet   dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   do   veci   zasiahol.   Keďže   ani   jeden z možných výkladov sa nejaví ako arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený a v konečnom dôsledku protiústavný, treba túto sťažnostnú námietku považovať za zjavne neopodstatnenú (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08).

Nemožno   prisvedčiť   právnemu   názoru   sťažovateľa,   podľa   ktorého   starý   Trestný poriadok ako už neplatný a neúčinný právny predpis nemôžu všeobecné súdy v súčasnosti vôbec aplikovať. Je vecou intertemporálnych ustanovení nového Trestného poriadku riešiť procesnoprávne postupy v takých trestných veciach, ktoré začali pred účinnosťou nového Trestného   poriadku.   V rámci   týchto   ustanovení   je   možné   pripustiť   aplikáciu   starého Trestného poriadku aj potom, čo už stratil platnosť a účinnosť.

K námietke uvedenej v bode b)

Podľa § 78 ods. 1 a 2 nového Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 väzba podľa § 71 ods. 2 v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom môže trvať najviac šesť mesiacov. Ak vo veci už vykonaná väzba spolu s väzbou podľa odseku 1 presiahne v prípravnom konaní lehoty uvedené v § 76 ods. 7 a pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie v lehote podľa odseku 1 skončiť a   prepustením   obvineného na slobodu   hrozí,   že bude   zmarené alebo podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, postupuje sa podľa ustanovení § 76 ods. 2 až 6 a ods. 8 až 10. Celková doba trvania väzby však nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6.

Podľa   §   71a   ods.   1   a 2   starého   Trestného   poriadku   väzba   podľa   §   67   ods.   3 v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať najviac tri mesiace. Ak vo veci už vykonaná väzba spolu s väzbou podľa tohto ustanovenia presiahne lehoty uvedené v § 71 ods. 1 alebo 2 a pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, postupuje sa podľa ustanovení § 71 ods. 1 až 9. Celková doba trvania väzby však nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

Z porovnania citovaných ustanovení nového a starého Trestného poriadku vyplýva, že pri opakovanom vzatí do väzby, ku ktorému dôjde v štádiu súdneho konania (po podaní obžaloby),   môže   ďalšia   väzba   podľa   nového   Trestného   poriadku   trvať   najviac   šesť mesiacov   a nedá   sa   predĺžiť   (na   rozdiel   od   opakovaného   vzatia   do   väzby   v štádiu prípravného konania, keď väzbu možno predĺžiť aj nad šesť mesiacov). Naproti tomu pri opakovanom   vzatí   do   väzby   podľa   starého   Trestného   poriadku   možno   túto   v prípade potreby   predĺžiť   bez   ohľadu   na   to,   či   k opakovanému   vzatiu   do   väzby   došlo   v štádiu súdneho konania (po podaní obžaloby) alebo v štádiu prípravného konania. Znamená to, že z pohľadu sťažovateľa sa javí zásadný rozdiel v tom, či sa na rozhodovanie o väzbe v jeho prípade aplikuje nový Trestný poriadok alebo starý Trestný poriadok.

K tvrdenému   zásadnému   pochybeniu   došlo   z pohľadu   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 1/2008 z 11. augusta 2008, keď najvyšší súd v rozpore s právnym názorom vysloveným pri vzatí sťažovateľa do väzby posúdil väzbu sťažovateľa nie podľa nového Trestného poriadku, ale podľa starého Trestného poriadku s poukazom na prechodné ustanovenie § 564 ods. 5 nového Trestného poriadku. Preto došlo aj k tomu, že väzbu   sťažovateľa   neohraničil   dňom   12.   novembra   2008,   teda   momentom   uplynutia šesťmesačnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 78 ods. 1 nového Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Naopak, väzbu vtedy predĺžil až do 15. decembra 2008.   Toto   stanovisko   najvyššieho   súdu   bolo   v súlade   so   starým   Trestným   poriadkom a v rozpore s novým Trestným poriadkom.

S poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ nenapadol na ústavnom súde uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 1/2008 z 11. augusta 2008, v dôsledku čoho nedošlo ani k zrušeniu   tohto   právoplatného   uznesenia,   nemožno   už   teraz,   teda   v rámci   neskoršieho skúmania dôvodnosti väzby na uvedené skutočnosti prihliadnuť. Chýba totiž bezprostredná príčinná   súvislosť   medzi   namietanou   skutočnosťou   a označenými   článkami   ústavy a dohovoru (mutatis mutandis II. ÚS 81/09).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 T 19/99 prichádza do úvahy aj záver o nedostatku právomoci ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   o ochrane   týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   V danom prípade   bola   proti   uzneseniu   krajského   súdu   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009