znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 104/08-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. A. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu N.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   H.,   K.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   a čl.   47 Ústavy   Slovenskej   republiky v konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   2   Obo 15/2006 a sp. zn. 2 Obo 207/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 15/2006 a sp. zn. 2 Obo 207/2006 p o r u š i l základné právo JUDr. A. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   15/2006   zo 16. februára 2006 z r u š u j e a   v e c   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Obo 207/2006 z 28. februára 2007 z r u š u j e   vo výroku, ktorým JUDr. A. H. nebola priznaná náhrada odvolacích trov, pričom v rozsahu zrušenia vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. JUDr. A. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 302 Sk (slovom   dvanásťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. H. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 104/08-10   zo 6.   marca   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. A. H.,   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu   N.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46   a čl.   47   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   konaní   vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 2 Obo 15/2006 a sp. zn. 2 Obo 207/2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 21. júla 2008 a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 14. augusta 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z podanej sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že žalobou z 3. januára 2002 sa štát domáhal voči sťažovateľke ako správkyni konkurznej podstaty úpadcu N., s. r. o., určenia pravosti pohľadávky na daniach vo výške 23 989 039 Sk. V priebehu konania štát uplatnenú pohľadávku postúpil Slovenskej konsolidačnej, a. s. (ďalej len „žalobkyňa“). Po podaní žaloby žalobkyňa vzala časť žaloby vo výške 13 146 460 Sk späť, a spor preto pokračoval iba ohľadom sumy 10 842 579 Sk. Rozsudkom   Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cb 17/2002 z 1. decembra 2005 bola žaloba zamietnutá, pričom žalobkyňa bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 4 639 Sk. Sťažovateľka podala proti výroku o náhrade trov konania odvolanie, keďže podľa jej názoru mala jej   patriť   náhrada   trov   z titulu   právneho   zastúpenia   advokátom   v podstatne   vyššej sume.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   15/2006   zo 16. februára   2006   bol rozsudok   krajského   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   potvrdený.   Najvyšší   súd vyslovil právny názor, že sťažovateľke neprislúcha vôbec právo na náhradu trov konania, a to z dôvodu, že nárok na náhradu trov konania má účastník, a nie jeho právny zástupca, a ak má účastník zástupcu advokáta, trovy sa platia pre účastníka, ale na účet advokáta. Keď účastník (správca konkurznej podstaty) nemal nárok na duplicitnú náhradu trov, nemohol ju uplatniť ani jeho zástupca, ktorým je advokát. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd   nemohol postupovať v rozpore so   zásadou   zákazu reformationis in   peius,   rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   oba   všeobecné   súdy   svojím   rozhodnutím   nemajúcim oporu v platnom práve porušili jej základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka, ako správkyňa konkurznej podstaty, splnomocnila na zastupovanie v konaní advokátku. Urobila tak ako účastníčka konania. Správca konkurznej podstaty je ako účastník konania zvláštny procesný   subjekt,   ktorý   má   samostatné   postavenie   tak   voči   úpadcovi,   ako   aj   voči konkurzným veriteľom, a nie je možné považovať ho za zástupcu konkurzných veriteľov, či za zástupcu úpadcu. Správca konkurznej podstaty sa zo zákona stáva účastníkom konania, v ktorom vymáha v prospech podstaty pohľadávku úpadcu, ako aj v sporoch vyvolaných konkurzným konaním a v konaniach, v ktorých sa úpadca stal účastníkom. Prináležia mu teda   všetky   práva   a povinnosti,   ktoré   zákon   účastníkovi   konania   priznáva.   Tento   záver vyplýva   aj   zo   stanoviska   Občianskoprávneho   a obchodného   kolégia   Najvyššieho   súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 19/98 zo 17. júna 1998, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní   patria   správcovi   rovnaké   práva   a povinnosti,   ako   majú   účastníci   občianskeho súdneho konania, teda aj právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Takým zástupcom môže byť aj advokát. Okolnosť, že správca konkurznej podstaty je sám advokát, nemá na tento záver žiadny vplyv. Podľa názoru sťažovateľky je nepochybné, že ako   správkyňa   konkurznej   podstaty   bola   v predmetnej   právnej   veci   oprávnená   dať   sa zastúpiť   advokátom   a vznikla   jej   povinnosť   za   poskytnuté   právne   služby   zaplatiť advokátovi odmenu. Keďže správca konkurznej podstaty má rovnaké práva a povinnosti, ako majú účastníci občianskeho súdneho konania, má aj právo nielen zvoliť si právneho zástupcu v konaní, ale aj právo na náhradu trov konania. V opačnom prípade by nebol ako účastník konania v rovnoprávnom postavení s ďalšími účastníkmi v zmysle čl. 47 ústavy a § 18 Občianskeho súdneho poriadku. Náhradu trov konania priznáva všeobecný súd podľa úspešnosti účastníka v konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, vzniklo jej právo na náhradu trov konania. Išlo o trovy právneho zastúpenia, teda o náhradu odmeny za zastupovanie advokátom. Hoci predmetom sporu bola pohľadávka žalobkyne vo výške 10 842 579 Sk, krajský súd pri stanovení odmeny nevychádzal z tejto hodnoty, ale zo záveru, že hodnotu sporu v peniazoch nemožno určiť. Pri správnom posúdení tejto otázky patrila sťažovateľke náhrada trov právneho zastúpenia v sume 121 175 Sk. Nepriznanie náhrady trov, resp. priznanie náhrady v nesprávnej výške je porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Krajský súd porušil označené základné práva   sťažovateľky   svojím   záverom,   že v predmetnej   veci   nie je možné určiť tarifnú   hodnotu   práva, ktoré bolo predmetom konania. Najvyšší   súd porušil   tieto práva jednak tým, že sa otázkou správnej výšky trov právneho zastúpenia sťažovateľky vôbec nezaoberal, hoci to bolo obsahom ňou podaného odvolania, a ďalej zaujatím stanoviska, že správca konkurznej podstaty nemá vôbec nárok na náhradu trov konania.

Po tom, čo bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 15/2006 zo 16. februára 2006   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov   konania,   vyšlo dodatočne najavo, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Cb 17/2002 z 1. decembra 2005 podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalobkyňa proti výroku o zamietnutí žaloby. Z tohto dôvodu bola vec opätovne predložená najvyššiemu súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Obo 207/2006 z 28. februára 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu vo veci samej, teda čo sa týka zamietajúceho výroku. Zároveň rozhodol, že sťažovateľke nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Hoci sťažovateľka bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná,   najvyšší   súd   jej   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania   z dôvodu,   že   je správkyňou konkurznej podstaty, ktorá je odmeňovaná podľa osobitných predpisov. Ak sa dala zastupovať v súdnom konaní advokátom, vzniknuté trovy právneho zastupovania musí uhradiť zo svojej odmeny. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 207/2006 jej vznikli trovy konania z titulu právneho zastúpenia advokátom v sume 78 695 Sk.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 a čl. 47 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Cb 17/2002 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obo 15/2006 a sp. zn. 2 Obo 207/2006 s tým, aby boli tak rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Cb 17/2002 z 1. decembra 2005, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   2 Obo 15/2006 zo 16. februára 2006 a tiež aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 207/2006 z 28. februára 2007 zrušené vo výrokoch o náhrade trov konania a vec vrátená na ďalšie konanie. Zároveň požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia žalobkyne z 11. júna 2008 doručeného ústavnému súdu 19. júna 2008 vyplýva,   že   sťažnosť   považuje   za   neopodstatnenú   a žiada   ju   zamietnuť.   Právny   názor sťažovateľky,   podľa   ktorého   je   správca   konkurznej   podstaty   zvláštnym   procesným subjektom   majúcim   samostatné   postavenie   tak   voči   úpadcovi,   ako aj voči   konkurzným veriteľom,   a nie   je   možné   považovať ho   za   zástupcu   úpadcu,   je   scestný   a nemá   oporu v právnom poriadku. Z ustanovenia § 14 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“)   nepochybne   vyplýva,   že správca konkurznej podstaty sa stáva vyhlásením konkurzu nielen zástupcom úpadcu, ale aj jedinou   osobou   oprávnenou   konať   v mene   úpadcu,   robiť   v jeho   mene   právne   úkony, rozhodovať   o obchodných   záležitostiach   podniku   atď.   Preto   neobstojí   argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej správca konkurznej podstaty nemá postavenie zástupcu úpadcu v konkurznom   konaní.   Neobstojí   ani   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   sa   výška žalobkyňou uplatnenej pohľadávky pre účely určenia odmeny advokáta považuje za tarifnú hodnotu   práva,   podľa   ktorej   sa   určuje   výška   odmeny   advokáta   za   jeden   úkon   právnej služby. Najvyšší súd už v uznesení sp. zn. 4 Obo 199/01 vyslovil právny názor, podľa ktorého konanie o tzv. incidenčnej žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky,   určenie   pravosti   ktorej   je predmetom   konania.   Preto   aj   z hľadiska   určenia výšky   tarifnej   odmeny   advokáta   treba   vychádzať   z rovnakého   princípu.   Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú v súlade s platným právnym poriadkom, a preto nedošlo k porušeniu označených článkov ústavy.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 8/08-48 z 23. júna 2008 doručeného ústavnému   súdu   faxom   24.   júna   2008   a poštou   27.   júna   2008   vyplýva,   že   v oboch konaniach, resp. rozhodnutiach v nich vydaných (obe sa týkajú rovnakého rozhodnutia súdu prvého   stupňa)   odvolací   senát   najvyššieho   súdu   vyslovil   názor,   že   správca   konkurznej podstaty   nemá   právo   na   odmenu   za   vedenie   sporov,   pretože   je   odmeňovaný   podľa osobitného   predpisu.   Keď   právo   na   náhradu   trov   súvisiacich   s vedením   sporov   nemá správca konkurznej podstaty ako účastník konania, nemôže mať toto právo ani ním zvolený zástupca. V uvedenom názore nie sú senáty najvyššieho súdu jednotné, prevláda názor, že nič nebráni správcovi   konkurznej   podstaty,   aby sa   dal   zastupovať advokátom.   Odmena advokáta   tvorí   potom   trovy   konania   vzniknuté   správcovi   konkurznej   podstaty,   ktorý v prípade úspechu v konaní má právo na ich náhradu podľa § 142 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V júli 2007 rozhodoval päťčlenný dovolací senát najvyššieho súdu pod sp. zn. 1 M Obdo V 10/2006 o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu vydanému v odvolacom konaní. Zaujal názor, že pri rozhodovaní o trovách konania nie je rozhodujúce, že účastníkom konania je správca konkurznej podstaty. Odmena ním zvoleného advokáta, ktorý ho v konaní (samozrejme nie v konkurznom konaní, v ktorom je správcom) zastupuje, tvorí jeho trovy konania, a ak sú inak   splnené   podmienky   na   priznanie   náhrady   trov   konania,   má   aj   správca   konkurznej podstaty právo na ich náhradu. Aj keď predsedovi najvyššieho súdu neprislúcha hodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia päťčlenného dovolacieho senátu, prikláňa sa k názoru v ňom vyslovenému.   Na   26.   jún   2008   je   zvolané   zasadnutie   obchodno-právneho   kolégia. Spomenuté rozhodnutie sa predkladá kolégiu na rozhodnutie o jeho uverejnení v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Z repliky   sťažovateľky   z 21.   júla 2008 doručenej   ústavnému súdu   24.   júla 2008, ktorou reaguje na vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu a žalobkyne, vyplýva, že trvá na podanej sťažnosti, žiada vysloviť porušenie čl. 46 a čl. 47 ústavy oboma rozhodnutiami najvyššieho súdu s tým, aby tieto v napadnutom rozsahu boli zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Požaduje náhradu trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnych služieb a štyri režijné   paušály   v celkovej   sume   23   096   Sk.   Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd vo svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   1   M   Obdo   V 10/2006   zaujal   rovnaké   stanovisko   ako občianskoprávne a obchodné kolégium Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Cpjn 19/98   zo   17.   júna   1998.   Pritom   sa   sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   odvoláva   na uvedené stanovisko.   Preto   možno vyvodiť   záver, že napadnuté rozhodnutia   najvyššieho súdu   spočívajú   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a nemajú   oporu   v platných predpisoch. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom žalobkyne, podľa ktorého pri určení výšky tarifnej   odmeny   treba   vychádzať   z rovnakého   princípu   ako   pri   výpočte   výšky   súdneho poplatku.   Keďže   predmetom   incidenčného   sporu   bola   pohľadávka   žalobkyne   vo   výške 10 842 579 Sk, správne mala byť sťažovateľke priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 199 870 Sk.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 15/2006 zo 16. februára 2006 vyplýva, že ním bol v napadnutej časti potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 17/2002-455 z 1. decembra 2005, pričom účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Podané odvolanie sťažovateľky smerovalo proti výroku o náhrade trov konania. Domáhala sa priznania náhrady trov v sume 120 575 Sk, keďže nemožno súhlasiť s krajským súdom, že hodnotu sporného práva nemožno vyjadriť v peniazoch. Podľa názoru najvyššieho súdu na   túto   vec   sa   vzťahuje   zákon   o konkurze,   keďže   konkurz   bol   vyhlásený   v čase   jeho účinnosti. Z ustanovenia § 9 ods. 3 a § 66e ods. 1 zákona o konkurze v spojení s § 6 a nasl. vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 493/1991   Zb.,   ktorou   sa vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), vyplývajú obdobné závery, aké plynú z ustanovenia § 196 a   § 204   písm.   e)   a f)   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „nový   zákon“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006. Podľa § 196 nového zákona ak tento zákon neustanovuje   inak,   na   začatie   konkurzného   konania,   na   konkurzné   konanie,   na   začatie reštrukturalizačného   konania,   na   reštrukturalizačné   konanie   a konanie   o oddlžení   sa primerane   použijú   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Keďže   nový   zákon „ustanovuje inak“, Občiansky súdny poriadok je v týchto konaniach nepoužiteľný. Odmenu správcu   konkurznej   podstaty   určí   podľa   nového   zákona   súd.   Podľa   ustanovenia   § 204 písm. e) a f) nového zákona podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze a v konaní o oddlžení určí vykonávacou vyhláškou Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky.   Na   základe   uvedených   ustanovení   zákona   o konkurze   a nového zákona dospieva najvyšší súd k záveru, že pokiaľ ide o náhrady trov konania, nepoužijú sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 142 a nasl.), ale konkurzný súd rozhodne o priznaní   odmeny   podľa   zákona.   Nárok   na   náhradu   trov   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku má účastník, a nie jeho právny zástupca. Ak má účastník zástupcu advokáta, trovy sa platia pre účastníka, ale na účet advokáta (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Keď   účastník   (správca   konkurznej   podstaty)   nemal   nárok   na   duplicitnú   náhradu   trov, nemohol   ju   uplatniť   ani   jeho   zástupca,   ktorým   je   advokát.   Tieto   jasné   ustanovenia sťažovateľka   a jej   právna   zástupkyňa,   ktoré   obe   sú   advokátkami,   si   mali   osvojiť   pred predložením spisov najvyššiemu súdu. Súd totiž nemá povinnosť ich poučovať o týchto ich procesných právach (§ 5 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Preto správne postupoval krajský súd, keď požadovanú náhradu trov sťažovateľke nepriznal, aj keď z iných dôvodov. Citovaným   ustanoveniam   odporuje   aj   tá   časť   výroku   o náhrade   trov,   ktorou   bola sťažovateľke   priznaná   náhrada   v   sume   4   639   Sk,   avšak   proti   tejto   časti   výroku   nikto odvolanie   nepodal.   Preto   tento   výrok   najvyšší   súd   nemohol   preskúmať   a nemohol   ani porušiť zásadu zákazu reformationis in peius.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 207/2006 z 28. februára 2007 vyplýva, že ním bol v napadnutej časti potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 17/2002-455 z 1. decembra   2005,   pričom   sťažovateľke   náhrada   trov   odvolacieho   konania   priznaná nebola. Proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie žalobkyňa do výroku o zamietnutí žaloby   o určenie   pravosti   jej   pohľadávky   vo   výške   10   842   579   Sk.   Podľa   názoru najvyššieho súdu napadnutý výrok rozsudku krajského súdu treba považovať za správny, a preto bol tento výrok potvrdený. Náhradou trov prvostupňového konania sa najvyšší súd v tomto konaní nezaoberal, lebo o náhrade trov konania priznanej sťažovateľke napadnutým rozsudkom rozhodol právoplatne na základe odvolania sťažovateľky ešte uznesením sp. zn. 2 Obo 15/2006 zo 16. februára 2006. Úspešnej sťažovateľke vzniklo v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku právo na náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd jej však náhradu týchto trov nepriznal. Sťažovateľka je správkyňou konkurznej   podstaty,   ktorá   je   odmeňovaná   podľa   osobitných   predpisov.   Ak   sa   dala zastupovať   v súdnom   konaní   advokátom,   vzniknuté   trovy   právneho   zastupovania   musí uhradiť zo svojej odmeny.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 10/2006 z 31. júla 2007 vyplýva, že   právoplatnými   rozhodnutiami   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   bolo   zastavené incidenčné konanie, pričom náhrada trov konania nebola účastníkom priznaná. Rozhodnutie o trovách bolo odôvodnené s poukazom na ustanovenie §   8 vyhlášky, ktoré neumožňuje priznať správcovi konkurznej podstaty nárok na odmenu za vedenie sporov, medzi ktoré patria aj incidenčné spory. Týmto ustanovením síce nie je dotknuté právo každého dať sa zastúpiť v súdnom konaní právnym zástupcom, ale náklady, ktoré zastupovaním vzniknú, si nemôže dotknutý subjekt v týchto súdnych konaniach uplatňovať. Za svoju činnosť, teda aj za vedenie sporov, patrí správcovi konkurznej podstaty odmena podľa § 6 vyhlášky. Preto, ak   sa   správca   konkurznej   podstaty   dá   v incidenčných   sporoch   zastupovať   právnym zástupcom, náklady s tým vzniknuté má správca konkurznej podstaty právnemu zástupcovi uhradiť   z odmeny.   Trovy   konania   v takomto   prípade   nemožno   považovať   za   účelne vynaložené, lebo by to bolo v rozpore s § 8 vyhlášky. Uvedený právny názor súdu prvého stupňa   a odvolacieho   súdu   nemožno   považovať   za   správny.   Nie   je   sporné,   že   správca konkurznej   podstaty   má   za   svoju   činnosť   právo   na   náhradu   výdavkov   a na   odmenu, čo vyplýva priamo z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o konkurze. Spôsob výpočtu, výšku, ako aj otázku nároku na odmenu za vedenie sporov upravuje vyhláška ako osobitný predpis. Podľa § 8 vyhlášky správca konkurznej podstaty nemá právo na odmenu podľa osobitných predpisov za vedenie sporov, účasť na konaní o výkone rozhodnutí a za činnosť vykonanú v správnom konaní. Tieto činnosti sú zahrnuté v odmene správcu vypočítanej podľa § 6 a § 7   vyhlášky.   Odmena   správcu   konkurznej   podstaty   však   nie   je   totožná   s odmenou advokáta   za   poskytovanie   služieb   právnej   pomoci.   Odmena   advokáta   je   spojená   so zastupovaním správcu konkurznej podstaty ako účastníka konania v občianskom súdnom konaní. Podľa § 66e ods. 1 zákona o konkurze na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. V incidenčnom spore je správca   konkurznej   podstaty   v postavení   účastníka   konania   so   všetkými   právami a povinnosťami v zmysle procesných predpisov upravených v občianskom súdnom konaní. Podľa   §   24   Občianskeho   súdneho   poriadku   účastník   sa   môže   dať   v konaní   zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Za služby právnej pomoci si advokát účtuje odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   Odmena   za   zastupovanie   advokátom   je   jednou   z položiek   trov   konania deklarovaných v § 137 Občianskeho súdneho poriadku. O ich náhrade rozhoduje súd podľa §   142   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Právna   úprava,   podľa   ktorej   správca konkurznej podstaty nemá nárok na odmenu podľa osobitných predpisov za vedenie sporov (§ 8 vyhlášky), nie je dôvodom na nepriznanie trov konania titulom odmeny advokátovi, ktorý ho zastupuje, keďže odmena správcu konkurznej podstaty nie je totožná s odmenou advokáta. Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Za trovy konania treba považovať aj odmenu advokáta, ktorého si účastník ako zástupcu v konaní zvolil, a z tohto hľadiska nie je rozhodujúce, či je týmto účastníkom správca konkurznej podstaty, pretože správca konkurznej podstaty má rovnaké procesné práva a povinnosti, ako každý iný účastník konania. Aj keď mu úprava § 8 vyhlášky nepriznáva právo na odmenu za vedenie sporov a účasť na konaniach, neznamená to, že nemá právo na náhradu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku, ak mu účasťou v tomto konaní vznikli.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy.   Z toho   vyplýva,   že   k reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04).

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   pokiaľ   ju   v incidenčnom   konaní   ako   správkyňu konkurznej podstaty zastupuje advokát a je v spore úspešná, potom má nárok na náhradu trov konania vrátane trov vzniknutých právnym zastúpením advokátom.

Predseda najvyššieho súdu sa tiež prikláňa k stanovisku sťažovateľky, aj keď uznáva, že rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu v tejto otázke nie je zatiaľ ujednotená.

Žalobkyňa   považuje   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   za   správne a argumentáciu sťažovateľky neakceptuje.

Najvyšší   súd   v napadnutých   rozhodnutiach   vychádza   z ustanovenia   §   6   a nasl. vyhlášky, podľa ktorých patrí síce správcovi konkurznej podstaty odmena, avšak nepatrí mu ďalšia odmena podľa osobitných predpisov za vedenie sporov, účasť na konaní o výkone rozhodnutí   a za   činnosť   vykonanú   v správnom   konaní   (§   8   vyhlášky).   Odmenou   podľa osobitných predpisov treba rozumieť odmenu advokáta (predtým aj komerčného právnika) podľa príslušnej tarify. Správca konkurznej podstaty má teda síce právo dať sa zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak vzniknuté trovy právneho zastupovania musí uhradiť zo svojej odmeny.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že rozhodovacia prax všeobecných   súdov   nie je v otázke   práva   správcu   konkurznej podstaty   na náhradu   trov konania   vzniknutých   z   titulu   právneho   zastúpenia   advokátom   v incidenčných   sporoch (sporoch vyplývajúcich z konkurzného konania) jednotná.

V zásade nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Uvedené platí pod podmienkou, že odlišné právne stanoviská všeobecných súdov možno považovať za legitímne a za ústavne konformné, teda nie arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08).

Ustanovenie § 8 vyhlášky, o ktoré sa opiera podstata argumentácie najvyššieho súdu, je   vyjadrením   snahy   normotvorcu   obmedziť   výdavky   konkurzného   konania   v súvislosti s právom správcu konkurznej podstaty na odmenu za svoju činnosť v konkurznom konaní. Zároveň ide o snahu uchovať čo najviac finančných prostriedkov získaných speňažením konkurznej podstaty v prospech konkurzných veriteľov tak, aby mohli byť uspokojení v čo možno najväčšej miere. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že správca konkurznej podstaty si nemôže účtovať odmenu navyše za vedenie súdnych sporov, a preto   platí, že síce   môže   svojím   zastupovaním   poveriť   advokáta,   ale   trovy   právneho   zastúpenia   musí uhradiť   zo   svojej   odmeny,   čo   má   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   vylučovať   právo   na náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.

Právny   názor   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárny,   keďže   je v zrejmom rozpore so zákonom.

O oprávnenosti   a účelnosti   výdavkov   vzniknutých   činnosťou   správcu   konkurznej podstaty   sa   rozhoduje   v konkurznom   konaní,   teda   nie   v rámci   incidenčných   sporov. V záverečnej fáze konkurzného konania správca konkurznej podstaty predloží konkurznému súdu konečnú správu, ktorej súčasťou sú aj výdavky správcu konkurznej podstaty. Preto ak sa   dal   správca   konkurznej   podstaty   v incidenčnom   spore   zastúpiť   advokátom   a odmenu advokáta neuhradil zo svojej vlastnej odmeny, ale ju vyúčtoval ako osobitný ďalší výdavok, ktorý má ísť na ťarchu konkurznej podstaty, je vecou rozhodovania konkurzného súdu, či takýto   výdavok   schváli,   alebo   nie.   V rámci   takéhoto   rozhodovania   je   teda   úlohou konkurzného súdu interpretovať dosah ustanovenia § 8 vyhlášky.

Rozhodovanie súdu o náhrade trov v rámci incidenčného sporu sa riadi nepochybne ustanoveniami   §   142   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   o náhrade   trov   konania. To v praxi znamená, že ak správca   konkurznej   podstaty zastúpený v incidenčnom   spore advokátom úspešný, má nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia advokátom. Skutočnosť,   že neúspešný účastník incidenčného konania nahradí správcovi konkurznej podstaty trovy vzniknuté právnym zastúpením advokátom, neznamená nijaké zmenšenie konkurznej podstaty. Nedochádza teda týmto spôsobom   k prekazeniu zámeru sledovaného ustanovením § 8 vyhlášky. Ak správca konkurznej podstaty zaplatil odmenu za zastupovanie advokátom zo svojej vlastnej odmeny, potom by sa mu z titulu náhrady trov konania mal tento výdavok vrátiť. Ak zaplatil túto odmenu nie z vlastnej odmeny, ale ako ďalší výdavok z konkurznej   podstaty   (za hypotetického   predpokladu,   že konkurzný súd bude takýto postup považovať za súladný s § 8 vyhlášky), potom i tento výdavok by sa mal platbou od neúspešného účastníka vrátiť do konkurznej podstaty.

Možno urobiť záver, že právny názor najvyššieho súdu je v rozpore so zákonom, a tým aj s čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

V celkom zrejmom rozpore s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku je aj skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rozhodol   najprv   (uznesením   sp.   zn.   2   Obo   15/2006 zo 16. februára 2006) o náhrade trov konania a potom len vo veci samej potvrdil rozsudok krajského súdu (rozsudkom sp. zn. 2 Obo 207/2006 z 28. februára 2007).

Uvedený   postup   najvyššieho   súdu   má   však   aj   dva   ďalšie   závažné dôsledky.   Ide jednak o to, že o náhrade trov   odvolacieho konania (vo vzťahu voči jednému rozsudku krajského   súdu)   rozhodoval   najvyšší   súd   dvakrát.   Okrem   toho   v uznesení   sp.   zn. 2 Obo 15/2006 zo 16. februára 2006   v rámci vymedzovania rozsahu svojej   prieskumnej právomoci vychádzal z nesprávneho predpokladu, že žalobkyňa odvolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala.

Tieto   ďalšie   pochybenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   nenamieta.   Ústavný   súd považoval   za   potrebné   ich   konštatovať   aj   napriek   tomu,   že   úzko   súvisia   s otázkou rozhodovania najvyššieho súdu o náhrade trov konania správcu konkurznej podstaty.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 47 ústavy, keďže toto je založené na rovnakých skutočnostiach ako námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie čl. 46 ústavy aj nesprávnym vyčíslením odmeny advokáta za právne zastupovanie (podľa sťažovateľky malo ísť o odmenu podstatne vyššiu), je vecou všeobecných súdov túto námietku posúdiť a rozhodnúť o nej. Bolo by porušením princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy, keby túto otázku riešil ústavný súd bez toho, aby k nej predtým zaujal stanovisko najvyšší súd v rámci odvolacieho konania.  

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie, ako aj rozsudok najvyššieho súdu v rozsahu uvedenom vo výroku a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (bod 2 a 3 výroku nálezu). Bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a posúdiť odvolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa výšky trov jej právneho zastúpenia advokátom.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 23 096 Sk.

Ústavný súd považoval za možné priznať sťažovateľke sumu 12 302 Sk, a to za dva úkony   právnych   služieb   v roku   2006   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   sťažnosť) po 2 730 Sk, za jeden úkon právnych služieb v roku 2007 (doplnenie sťažnosti) v sume 2 970   Sk   a za   jeden   úkon   právnych   služieb   v roku   2008   (stanovisko   k vyjadreniu najvyššieho   súdu   a žalobkyne)   v sume   3 176   Sk.   Priznal   tiež   režijný   paušál   dvakrát   po 164 Sk, jedenkrát 178 Sk a jedenkrát 190 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008