znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   I.   C.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 453/2005-269 z 31. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. I. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2006 doručená sťažnosť PhDr. I. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 453/2005-269 z 31. januára 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Návrhom   podaným   na   Okresnom   súde   Bratislava   I dňa   2.   decembra   2003   sa sťažovateľ   domáha   ochrany   svojich   práv   na   ochranu   osobnosti   podľa   §   11   a nasl. Občianskeho zákonníka. Konanie je vedené pod sp. zn. 8 Ct/13/2003.

Predmetom   sporu   sú   dva   články   uverejnené   v denníku   (...),   obsahujúce o navrhovateľovi viaceré nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru, ktoré v značnej miere znižujú dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa, a sú objektívne spôsobilé ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. (...)

Oba   články   boli   (a   stále   sú)   zároveň   zverejnené   v elektronickej   podobe   na internetových stránkach (...).

(...) navrhovateľ v návrhu na začatie konania zároveň požiadal súd, aby v zmysle § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku prikázal odporcovi v prvom rade (...) vymazať   v návrhu   špecifikované   nepravdivé   a pravdu   skresľujúce   údaje   difamujúceho charakteru,   obsiahnuté   v predmetných   článkoch,   z internetových   stránok   a ďalej   ich nezverejňovať, a tým zamedziť, aby nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru boli až do vynesenia právoplatného rozhodnutia vo veci samej naďalej 24 hodín denne prístupné verejnosti na celom svete.

Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením   z 10.   decembra   2003   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietol. (...)

Proti uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie (...).

Krajský   súd   v Bratislave   ako   odvolací   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Co   10/04-174 z 24. septembra   2004   zrušil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o zamietnutí   návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. (...) Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 8 Ct 13/03 z 20. apríla 2005 (...) vyzval navrhovateľa,   aby   (...)   odstránil   vady   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, konkrétne, aby „odôvodnil nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy“.

Listom   z 9.   mája   2005   právny   zástupca   navrhovateľa   zaslal   Okresnému   súdu Bratislava I vyjadrenie k výzve na odstránenie vád návrhu z 20. apríla 2005 a výzvu na odstránenie prieťahov v konaní. (...)

Okresný   súd   Bratislava   I uznesením   sp.   zn.   8   Ct   13/2003-194   z 31.   mája   2005 nariadil vo vyššie uvedenej právnej veci na návrh navrhovateľa predbežné opatrenie (...). Dňa 22. júna 2005 podal odporca v prvom rade proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia odvolanie (...).

Listom z 21. júla 2005 podal právny zástupca navrhovateľa vyjadrenie k odvolaniu odporcu v prvom rade proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Co 453/2005-269 z 31. januára 2006 na základe   odvolania   podaného   odporcom   (...)   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa o nariadení   predbežného   opatrenia   tak,   že návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol. (...)

Pokiaľ ide o uznesenie Krajského súdu v Bratislave (...), ktorým zmenil uznesenie okresného súdu (...), sťažovateľ považuje toto uznesenie za arbitrárne, ktoré zjavne nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, a ktoré má zároveň za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. (...)

Okresný súd Bratislava I v uznesení o nariadení predbežného opatrenia, vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorým krajský súd zrušil uznesenie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, odôvodnil potrebu nariadenia predbežného opatrenia skutočnosťou, že nebezpečenstvo hroziacej ujmy navrhovateľa je bezprostredné a konkrétne, keďže údaje o sťažovateľovi sú permanentne prístupné širokej verejnosti na internete. Podľa názoru okresného súdu má pri kolízii práva na ochranu osobnosti a práva na informácie prednosť právo na ochranu osobnosti. Krajský súd v Bratislave, aj napriek skutočnosti, že o odvolaní odporcu v prvom rade rozhodol   rovnaký   senát   ako   predtým   o odvolaní   sťažovateľa,   sa   v rozpore   so   svojimi právnymi   závermi   uvedenými   v predchádzajúcom   rozhodnutí   s vyššie   uvedeným odôvodnením okresného súdu nestotožnil.

(...)   právne   závery   krajského   súdu   uvedené   v odôvodnení   rozhodnutia   považuje sťažovateľ   za   závery   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne,   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ako uviedol ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 67/06, o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam.   Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (...) takéto nedostatky vykazuje. (...)

V súvislosti s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého navrhovateľ nepreukázal, že sa zvyšuje škoda a v akej výške tým, že sú články sústavne prístupné na internete, prípadne iná ujma,   sa   žiada   uviesť,   že   uvedené   názory   krajského   súdu   pravdepodobne   vychádzajú z mylného pohľadu na podstatu nemajetkovej ujmy, ktorú nemožno stotožňovať s právnym pojmom škody, a ktorú nemožno presne vyčísliť. (...) Sťažovateľ si v konaní neuplatňuje náhradu škody, a preto odôvodnenie súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia skutočnosťou, že sťažovateľ nepreukázal, že sa zvyšuje škoda a v akej výške, je potrebné považovať so zreteľom na skutkový a právny stav veci za zjavne arbitrárne. (...) Relevantnosť   tvrdenia   krajského   súdu,   podľa   ktorého   odporca   v prvom   rade preukázal,   že   posledný   príspevok   bol   pridaný   do   diskusie   6.   októbra   2003   o 8.47   hod. vo vzťahu k jeho rozhodnutiu zamietnuť návrh na nariadenie predbežného opatrenia, nie je vôbec zrejmá. Príspevky do diskusie k jednotlivým článkom nie sú ukazovateľom čítanosti predmetných článkov a ich objektívnej spôsobilosti vyvolať ujmu na osobnostných právach sťažovateľa a posledný príspevok do diskusie nič nehovorí ani o tom, že články sú naďalej prístupné verejnosti. Na túto skutočnosť upozornil právny zástupca navrhovateľa krajský súd už vo vyjadrení k odvolaniu odporcu (...).

(...)   Krajský   súd   ďalej   odôvodňuje   svoje   rozhodnutie   skutočnosťou,   že   podľa vyjadrenia odporcu (...) sú všetky články šírené bezplatne po dobu troch mesiacov od ich zverejnenia, a preto nie je možné hovoriť o voľnom šírení predmetných článkov, pričom navrhovateľ nepreukázal opak.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   z návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia,   ako   aj   z vyjadrení   sťažovateľa   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   nedomáha   súdnej ochrany   len   pred   „voľným“   šírením,   ale   pred   akýmkoľvek   šírením   nepravdivých a difamujúcich   údajov   o svojej   osobe   prostredníctvom   internetu   do   doby,   kým   súd nerozhodne vo veci samej.

Skutočnosť, že predmetné články sú momentálne prístupne len odplatne vôbec nemá vplyv na ich verejnú prístupnosť.

(...)   sťažovateľ   v konaní   dostatočným   spôsobom   osvedčil   naliehavosť   a potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov, a preto bol krajský súd povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa (...) potvrdiť ako vecne správne. (...)

Vzhľadom   na   (...)   uvedený   skutkový   a právny   stav   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že Krajský   súd   v Bratislave   svojím   protiprávnym   rozhodnutím   v konaní   o návrhu   na nariadenie   predbežného   opatrenia   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   a inú   právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Co 453/2005-269 z 31. januára 2006 v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 Ct/13/2003 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručené   v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Co   453/2005-269   z 31.   januára 2006 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000 Sk (...), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   zároveň   rozhodol   aj   o dočasnom opatrení, „ktorým by až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej odložil vykonateľnosť uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Co   453/2005-269   z 31.   januára   2006 a spoločnosti   P.,   a.   s.,   so   sídlom   B.   uložil,   aby   sa   dočasne   zdržala   oprávnenia   jej priznaného predmetným rozhodnutím krajského súdu a rešpektovala predbežné opatrenie nariadené   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp. zn.   8   Ct   13/2003-194   z 31.   mája 2005“, a ktoré odôvodnil bezprostrednou hrozbou, že nepravdivé a skresľujúce údaje, ktoré sa ho bytostne dotýkajú, budú až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej prostredníctvom internetu   verejne   prístupné.   Ďalej   uviedol,   že: „Ujma,   ktorá   vzniká   sťažovateľovi   je neporovnateľne vyššia, ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť odporcovi v prvom rade, ak by difamujúce   výroky   o sťažovateľovi   dočasne   zo svojich   internetových   stránok   vymazal a ďalej nezverejňoval.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   (...). Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,   alebo   časti   procesu   v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 261/05).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 453/2005-269 z 31. januára 2006, ktorým na základe podaného odvolania spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „odporca“), zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Ct 13/2003-194 z 31. mája 2005 o vydaní predbežného opatrenia tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ v rámci petitu sťažnosti žiadal nálezom vysloviť, že: „Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Co   453/2005-269   z 31.   januára   2006   v konaní   o návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (...)   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   (...)   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   (...) dohovoru (...)“. Ústavný súd súc viazaný návrhom na začatie konania v zmysle ustanovení § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde preskúmal namietané porušenie označeného práva v rozsahu, v akom ho sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil.

Je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   v tejto   časti   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože k porušeniu práva na spravodlivé prejednanie záležitosti   v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže dôjsť samotným uznesením všeobecného súdu, ale iba jeho postupom, čo však sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom nenapádal.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že tento je ústavným princípom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a základom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01, I. ÚS 261/05).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Krajský súd v uznesení č. k. 3 Co 453/2005-269 z 31. januára 2006 zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „Skutočnosti,   na   základe   ktorých   sa   navrhovateľ   domáhal   vydania   predbežného opatrenia, bol povinný osvedčiť navrhovateľ.

Pre   rozhodnutie   aj   o predbežnom   opatrení   je   rozhodujúci   stav   v dobe   jeho nariadenia.   Je   potrebné   preukázať,   že   tu   hrozí   nebezpečenstvo,   že   úprava   pomerov účastníkov   je   naliehavá,   alebo,   že   je   potrebné   zamedziť   vzniku   škody   alebo   inej   ujmy, prípadne jej zväčšovanie. Potrebu naliehavej dočasnej úpravy nie je možné len vyvodzovať z obavy navrhovateľa. K nariadeniu predbežného opatrenia môže súd pristúpiť, keď má preukázané, alebo osvedčené všetky rozhodné skutočnosti.

Navrhovateľ   nepreukázal   tieto   skutočnosti.   Nepreukázal   naliehavosť   dočasnej úpravy po podaní návrhu, ale ani v priebehu ďalšieho konania, že pokračuje neoprávnený zásah tým,   že široká verejnosť má prístup   k predmetným článkom,   že sa zvyšuje škoda a v akej výške spôsobená navrhovateľovi tým, že sú články prístupné sústavne na internete, prípadne iná ujma.

Odporca 1) preukázal, že posledný príspevok bol pridaný do diskusie 6. 10. 2003 o 8.47 hod.. Všetky články podľa vyjadrenia odporcu 1) sú bezplatne šírené po dobu troch mesiacov   od   ich   zverejnenia,   preto   nie   je   možné   hovoriť   o voľnom   šírení   predmetných článkov. Navrhovateľ opak nepreukázal.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o odôvodnenosti odvolania   odporcu   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nariadení   predbežného   opatrenia v danej   veci   (čoho   následkom   bola   zmena   rozhodnutia   prvostupňového   súdu)   je zdôvodnený dostatočným spôsobom.

Krajský   súd   zaujal   stanovisko   k otázkam   podstatného   charakteru,   a preto   ho   aj ústavný súd považuje za dostačujúci a aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba   odvolanie   odporcu   považovať   za   dôvodné   a   nariadenie predbežného opatrenia zamietnuť (navrhovateľ nepreukázal naliehavosť dočasnej úpravy po podaní návrhu, ale ani v priebehu ďalšieho konania, že pokračuje neoprávnený zásah tým, že široká verejnosť má prístup k predmetným článkom, že sa zvyšuje škoda a v akej výške spôsobená navrhovateľovi tým, že sú články prístupné na internete, prípadne iná ujma), krajský   súd   relevantne   posúdil   ustanovenia   procesného   predpisu   upravujúce nariadenie predbežného opatrenia a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj keď   rozsiahla   právna   argumentácia   sťažovateľa   je   vo   viacerých   aspektoch   náležitá. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená   len   v prípade   ich   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov,   ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože   ústavný   súd   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   odmietol,   už   neprichádzalo do úvahy, aby podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodoval o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03, I. ÚS 289/06).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007