znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť K., spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 135/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. januára 2006 doručené podanie K., spol. s r. o., Š., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.   V.   H.,   G.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 11 S 14/2004-55 (správne sp. zn. 1 Sž-o-KS 135/2004; pozn.) z dôvodu, že najvyšší súd aplikoval ustanovenie § 24 ods. 3 písm. h) zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o daniach   z príjmov“)   rozširujúcim spôsobom   aj   na   vzťah,   ktorý   sa   svojou   povahou   vymyká   z rámca   predmetu   úpravy citovaného zákona.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že najvyšší súd rozsudkom z 30. júna 2005 č.   k.   11 S 14/2004-55   (správne   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   135/2004;   pozn.)   potvrdil   rozsudok Krajského   súdu   v Nitre   zo   7.   februára   2004   č. k. 11   S 14/2004-31,   ako   aj   všetky   mu predchádzajúce   rozhodnutia   a označil   postup   sťažovateľky   pri   vyčíslení   základu   dane z príjmov   za   rok   2001   za   nezákonný.   Sťažovateľka   uzatvorila   v roku   2001   zmluvu o sprostredkovaní a odbornej pomoci s podnikateľom so sídlom mimo územia Slovenskej republiky   –   v   Lichtenštajnskom   kniežactve   a   s miestom   plnenia   taktiež   mimo   územia Slovenskej republiky. Sprostredkovateľ a poskytovateľ odbornej pomoci riadne vyúčtoval svoje zmluvné plnenia sťažovateľke, ktorej dlh plynúci z uvedeného titulu sa stal zročným až v roku 2002. Sťažovateľka účtovala uvedenú sprostredkovateľskú províziu a odmenu za odbornú   pomoc   ako   daňový   výdavok   roka   2001,   čo   bolo   rozsudkom   najvyššieho   súdu označené ako nezákonné.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že jej základné právo na súdnu ochranu bolo porušené tým, že najvyšší súd aplikoval ustanovenie § 24 ods. 3 písm. h) zákona o daniach z príjmov rozširujúcim spôsobom aj na vzťah, ktorý sa svojou povahou vymyká z rámca predmetu úpravy tohto zákona. Najvyšší súd odôvodnil svoj názor tým, že uvedené ustanovenie má všeobecnú   záväznosť   pre   platby   v prospech   všetkých   daňovníkov   (t.   j.   daňovníkov s obmedzenou i neobmedzenou daňovou povinnosťou) i nedaňovníkov (osoby stojace mimo územnú a osobnú pôsobnosť zákona o daniach z príjmov).

Sťažovateľka sa domnieva, že zo štruktúry ustanovenia § 24 ods. 3 zákona o daniach z príjmov a osobitne zo vzťahu písmena e) k písmenu h) tohto odseku možno vyvodiť záver, že   ustanovenie   písmena   h)   nemá   všeobecnú   záväznosť   pre   platby   v prospech   všetkých daňovníkov,   ale   vzťahuje   sa   iba   a výlučne   na   platby   v prospech   daňovníkov s neobmedzenou   daňovou   povinnosťou   (§   2   ods.   2   a   §   17   ods.   3   zákona   o daniach z príjmov).

Postupom najvyššieho súdu je zároveň hrubo negovaný aj zákonný princíp daňovej spravodlivosti   vyplývajúci   z ustanovenia   §   23   ods.   3   písm.   c)   a g)   zákona   o daniach z príjmov, ktorý pokrýva celý rozsah jeho osobnej a územnej pôsobnosti. Princíp daňovej spravodlivosti v prípade nákladu, ktorý sa stáva daňovým výdavkom u jedného daňovníka až po zaplatení (§ 24 ods. 3 zákona o daniach z príjmov), znamená, že tento (náklad) sa u iného daňovníka stáva daňovým príjmom až po jeho prijatí. V rámci vzťahov, ktorých stranami však nie sú výlučne daňovníci, by aplikácia § 24 ods. 3 písm. h) zákona o daniach z príjmov viedla k deformácii uvedeného princípu.

Sťažovateľka napokon uvádza, že z logického výkladu § 24 ods. 3 zákona o daniach z príjmov je zrejmé, že:

1. ustanovenie § 24 ods.   3 písm. h) zákona o daniach z príjmov nemalo všeobecnú záväznosť, ale sa vzťahovalo iba na platby v prospech daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou (§ 2 ods. 2 a § 17 ods. 2 zákona o daniach z príjmov);

2. na platby v prospech daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou (§ 2 ods. 3 a § 17 ods. 3 zákona o daniach z príjmov) sa vzťahovalo výlučne ustanovenie § 24 ods. 3 písm. e) zákona o daniach z príjmov a

3. na peňažné plnenie a nepeňažné plnenie nedaňovníkom (t. j. osobám neuvedeným v § 2 a § 17 zákona o daniach z príjmov) z obchodného, technického alebo z iného poradenstva,   z poskytovania   služieb,   z riadiacej   a sprostredkovateľskej   činnosti a podobných   činností   poskytovaných   mimo   územia   Slovenskej   republiky   nie   je aplikovateľné ani ustanovenie § 24 ods. 3 písm. h), ani písm. e) zákona o daniach z príjmov.

Najvyšší súd tým, že vykladal a uplatnil zákon o daniach z príjmov iným spôsobom, podľa názoru sťažovateľky favorizoval fiškálne záujmy štátneho rozpočtu a porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 30. júna 2005 sp. zn. S 14/2004-55 (správne   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   135/2004;   pozn.) porušil   základné   právo obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., sídlom Š., IČO..., zapísanej v OR OS Nitra, oddiel Sro, vl. č...., domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   30.   júna   2005   sp.   zn. S 14/2004-5 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie“ (správne sp. zn. 1 Sž-o-KS 135/2004 z 30. júna 2005; pozn.).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť   každému   prístup   k súdnej   ochrane   a k súdu   ako   k orgánu   verejnej   moci,   ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) sa však právo na súdnu ochranu nestotožňuje s procesným úspechom.

Sťažovateľka nenamietala a ani jej nebol upretý prístup k súdu (denegatio iustitiae) a ústavný   súd   nezistil   ani   porušenie   procesných   predpisov,   ktoré   by   zasahovalo   do   jej základných práv alebo slobôd zaručených ústavou.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ale   je   oprávnený   posúdiť,   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľky. Táto právomoc ústavného súdu nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým postupom najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti s porušovaním jej základných   práv   alebo   slobôd.   Všeobecný   súd   o   veci   na   základe   jej   návrhov   konal a rozhodol,   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa   §   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov   odmietol   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že sťažovateľka napáda rozsudok najvyššieho súdu, v petite   sťažnosti   ho však neoznačila   spisovou   značkou   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ale spisovou značkou rozsudku krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol aj pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006