znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., bytom B., zastúpeného advokátom Mgr. A. F., P., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. M Cdo 187/02 z 24. septembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. januára 2004 doručené podanie JUDr. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 187/02 z 24. septembra 2003, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok Okresného súdu vo Svidníku.

Keďže k sťažnosti sťažovateľa nebolo pripojené splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd ho vyzval listom zo 17. februára 2004, aby takéto splnomocnenie doložil. V odpovedi na výzvu ústavného súdu (doručenej ústavnému súdu   27.   februára   2004)   sťažovateľ   pripojil   k svojej   sťažnosti   splnomocnenie   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátovi Mgr. A. F., P.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«...   Z   tejto   sťažnosti...   jednoznačne   vyplýva,   že   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa došlo v príčinnej súvislosti s postupom a rozhodovaním NS SR.

Proti rozsudku NS SR sp. zn. M Cdo 187/02 zo dňa 24. 9. 2003 nie je možné podať odvolanie   v zmysle   §   201   OSP.   Tento   rozsudok   už   nemožno   napadnúť   ani   dovolaním, pretože nejde o rozsudok odvolacieho súdu v zmysle § 237 a § 238 OSP. Uvedený rozsudok taktiež   v zmysle   §   234f   ods.   2   písm.   c)   OSP   nie   je   možné   napadnúť   mimoriadnym dovolaním.

Na   základe   skutočností   vyššie   uvedených   možno   konštatovať,   že   táto   sťažnosť sťažovateľa je prípustná v plnom rozsahu. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom NS SR vo vyššie uvedenom konaní vedenom pod č. M Cdo 187/02 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1, Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru a to aj   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   a to   odôvodňuje   nasledovnými skutočnosťami:

1. Zákonnou podmienkou na podanie mimoriadneho dovolania je v zmysle § 243e ods.   1 OSP   skutočnosť,   že ochranu práv a zákonom chránených záujmov nie je možné dosiahnuť inými prostriedkami.

2.   Z uznesenia   Ústavného   súdu   SR   z 19.   7.   2000,   č.   PL.   ÚS   57/99   (in:   Bulletin slovenskej advokácie 5/2000), s. 62 - 63 vyplýva, že:

- Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,   ktorá   sa   domáha   podania   mimoriadneho   dovolania   neúspešne   využila   všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov   alebo   takéto   právne   prostriedky   nemala   k dispozícii,   tak   ako   je   to   vo   veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy.

- Rozhodnutia, ktoré možno napadnúť mimoriadnym dovolaním, sú určené komplementárne k rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť dovolaním. Tento záver je potvrdený tým, že ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania (nevyčerpal všetky právne prostriedky nápravy).

3. Ak (účastník konania) mohol a nepodal dovolanie, mal by znášať aj dôsledky toho v podobe nemožnosti dosiahnuť podanie mimoriadneho dovolania (Mazák, J., Mimoriadne dovolanie v slovenskom Občianskom súdnom poriadku, Právní rozhledy, 3/1999, s. 135)

4. Ak NS SR pripustil mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu (M Cdo 124/02), bolo tomu tak vtedy, ak proti tomuto rozhodnutiu nebolo objektívne možné podať   odvolanie   (rozhodnutie,   ktorým   súd   zamietol   námietky   proti   exekúcii),   čo   je   aj v súlade so stanoviskom Ústavného súdu Slovenskej republiky, uvedeným v bode 2. Z   uvedených   skutočností   je   teda   možné   vyvodiť   záver,   že   ak   je   pre   prípustnosť mimoriadneho dovolania nevyhnutné, aby predtým boli uplatnené všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu práv a zákonom chránených záujmov určitého subjektu (vrátane dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku), potom z tohto hľadiska musí byť   nevyhnutnou   podmienkou   tiež   vyčerpanie   odvolania   ako   riadneho   opravného prostriedku. Už zo slova „mimoriadne“ možno odvodiť zámer zákonodarcu pri aplikácii tohto inštitútu. Pri opačnom výklade by mimoriadne dovolanie nahrádzalo odvolanie, čo je proti zmyslu a koncepcii právnej úpravy. Sťažovateľ sa preto domnieva, že NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne argumentuje keď tvrdí, že „Generálny prokurátor SR podal dôvodne proti rozsudku prvého stupňa mimoriadne dovolanie (podľa § 243e OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. d) OSP), keď to vyžadovala ochrana práv a právom chránených záujmov žalovanej a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Na jeho zákonné oprávnenie podať vo   veci   mimoriadne   dovolanie   nemá   vplyv   skutočnosť,   že   odvolanie   žalovanej   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa bolo ako oneskorene podané odmietnuté. Táto totiž už nemôže nápravu prvostupňového rozsudku dosiahnuť inými prostriedkami.“ NS   SR   pri   svojom   rozhodovaní   totiž   vôbec   nezohľadnil   podstatnú   okolnosť   tejto situácie a to, že k nepodaniu odvolania neprišlo z dôvodu, že by bolo žalovanej zákonnými prekážkami znemožnené využiť tento právny prostriedok nápravy, ale len zo subjektívnych dôvodov na jej strane.»

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. M Cdo 187/02 zo dňa 24. 9. 2003 porušil právo JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty I. M., bytom S... na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 187/02 zo dňa 24. 9. 2003 sa zrušuje.

Navrhovateľ má právo na úhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 91/03) možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal zrušenia rozsudku najvyššieho súdu, keď namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 187/02 proti rozsudku Okresného súdu Svidník z 9. júla 2001 č. k. 6 C 665/96-333 a proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2002 sp. zn. 1 Co 339/01, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Svidník a vec bola vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie, bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ videl porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „Proti rozsudku NS SR sp. zn. M Cdo 187/02 zo dňa 24. 9. 2003 nie je možné podať odvolanie v zmysle § 201 OSP. Tento rozsudok už nemožno napadnúť ani dovolaním, pretože nejde o rozsudok odvolacieho súdu v zmysle § 237 a § 238 OSP. Uvedený rozsudok taktiež v zmysle § 234f ods. 2 písm. c) OSP nie je možné napadnúť mimoriadnym dovolaním...

Sťažovateľ sa... domnieva, že NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne argumentuje keď tvrdí, že „Generálny prokurátor SR podal dôvodne proti rozsudku prvého stupňa mimoriadne dovolanie (podľa § 243e OSP v spojení s §243f ods. 1 písm. d) OSP), keď to vyžadovala ochrana práv a právom chránených záujmov žalovanej a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Na jeho zákonné oprávnenie podať vo   veci   mimoriadne   dovolanie   nemá   vplyv   skutočnosť,   že   odvolanie   žalovanej   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa bolo ako oneskorene podané odmietnuté. Táto totiž už nemôže nápravu prvostupňového rozsudku dosiahnuť inými prostriedkami.“

NS   SR   pri   svojom   rozhodovaní   totiž   vôbec   nezohľadnil   podstatnú   okolnosť   tejto situácie a to, že k nepodaniu odvolania neprišlo z dôvodu, že by bolo žalovanej zákonnými prekážkami znemožnené využiť tento právny prostriedok nápravy, ale len zo subjektívnych dôvodov na jej strane.»

Ústavný súd konštatuje, že generálny prokurátor Slovenskej republiky v rámci svojho oprávnenia   podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov a podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) môže napadnúť mimoriadnym dovolaním   každé   rozhodnutie   súdu   na   rozdiel   od   dovolania   podávaného   účastníkmi konania, ktoré môže smerovať len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 v spojení s § 238 a § 239 OSP).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesných princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02).   Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu neznamená nielen   právo   na úspech   v konaní,   ale ani nárok   na to,   aby   všeobecné   súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplynulo, že posudzoval prípustnosť mimoriadneho dovolania v zmysle zákonnej úpravy a že jeho rozhodnutie nebolo arbitrálne. Sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa v rámci konania o mimoriadnom dovolaní k podaniu generálneho prokurátora, ktoré podal najvyššiemu súdu,   takže nemohlo byť porušené jeho právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto obsahujú základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“ (I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2004