znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 104/02-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. M., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 1/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. mája 2002 doručené podanie Ing. Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) na prerokovanie veci v jeho   prítomnosti   a vyjadrenia   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [(ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho] v trestnej veci sp. zn. 5 To 1/02. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 28/01 z 15. októbra 2001 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon. Keďže proti tomuto rozsudku podal odvolanie, najvyšší súd na 7. marec 2002 o ňom nariadil verejné zasadnutie, o čom písomne upovedomil sťažovateľa (doručenie vykázané 21. februára 2002) a jeho obhajcu (doručenie   vykázané   19.   februára   2002).   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   zo   zdravotných dôvodov písomne (v deň konania verejného zasadnutia) ospravedlnil svoju neúčasť na ňom, toto   sa   v stanovenom   termíne   uskutočnilo   bez   jeho   prítomnosti,   avšak za   účasti   jeho obhajcu.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   takýmto   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   k „porušeniu práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a teda k porušeniu práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   podľa   čl.   6   ods. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“, keďže odvolanie podával z toho dôvodu, aby mu bolo „umožnené vyjadriť   sa   ústne   pred   Najvyšším   súdom   SR   ku   skutočnostiam   namietaným   v písomne podanom odvolaní. Táto možnosť mu Najvyšším súdom SR daná nebola“. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takto: „Právo Ing. Š. M., nar. 10. 01. 1956, bytom S. na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 5 To 1/02   bolo porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 3. 2002 sp. zn. 5 To 1/02 sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje   iný   súd,   pričom   z tohto   konania   nie   je   vylúčený   ani   postup   a rozhodnutia všeobecných súdov.

Samotné   podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   3 dohovoru   označeným postupom   najvyššieho súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 To 1/02, keďže mu podľa jeho názoru týmto bolo porušené jeho základné právo vyjadriť sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pre overenie dôvodnosti   tohto tvrdenia sťažovateľa   (a   pre   potreby   predbežného   prerokovania   jeho   sťažnosti)   si   ústavný   súd 28. mája 2002 vyžiadal od najvyššieho súdu spis vedený vo veci sp. zn. 5 To 1/02. Z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu však vyplynulo, že dokazovanie sa v odvolacom konaní pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľa nevykonávalo, pretože po tom, čo predseda senátu „predniesol napadnutý rozsudok, uviedol chyby, ktoré sa rozsudku alebo konaniu vytýkajú a oboznámil podstatný obsah doterajšieho konania“, iba udelil slovo na   „konečné   návrhy“.   Keďže   k porušeniu   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom môže dôjsť len vtedy, keď súd dôkazy vykonáva, a nie vtedy, keď ich nevykonáva, a keďže vo veci sp. zn. 5 To 1/02 najvyšší súd dôkazy nevykonával, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   3   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   o jeho   odvolaní (5 To 1/02) konal a rozhodol na verejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti, a to napriek tomu, že sťažovateľ na ňom svoju neúčasť (zo zdravotných dôvodov) ospravedlnil. Sťažovateľ v tejto časti svojej sťažnosti vychádzal z toho, že základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   3   dohovoru   v konaní   o trestnej   veci   pred   súdom   zodpovedá bezpodmienečná prítomnosť obžalovaného v konaní pred odvolacím súdom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z toho, že zákonom upravujúcim práva a povinnosti strán v konaní pred súdom v trestných veciach je zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“), ktorý však nevyžaduje bezpodmienečnú prítomnosť obžalovaného ani na hlavnom pojednávaní (§ 202 ods. 2) a ani v odvolacom konaní (§ 263 ods. 4), keďže jeho obligatórnu prítomnosť, ako aj podmienky, za ktorých je na nej potrebné trvať, jednoznačne ustanovuje (§ 202 ods. 3, § 263 ods. 4 obžalovaný je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, resp. § 202 ods. 2 – pokiaľ ide o prítomnosť na hlavnom pojednávaní). Pokiaľ   o takéto   podmienky   nejde   a prítomnosť   obžalovaného   na   pojednávaní   Trestný poriadok jednoznačne nevyžaduje, je na úvahe súdu, či takéto konanie bez jeho prítomnosti uskutoční   alebo nie.   Zatiaľ čo   v hlavnom   pojednávaní sú   tieto   podmienky   jednoznačne ustanovené [a súd ich musí brať do úvahy - § 202 ods. 2 písm. a) a b)], v odvolacom konaní je vecou súdu, aby posúdil, či prítomnosť obžalovaného na ňom je skutočne nevyhnutná. Pri svojom   rozhodovaní   súd   zohľadňuje   jednak   základné   zásady   trestného   konania   (§   2 Trestného   poriadku)   a jednak   fakt,   aby   v dôsledku   neprítomnosti   obžalovaného   nedošlo k porušeniu   zásad   spravodlivého   súdneho   procesu   (napr.   rovnosti   zbraní).   Vo   veci sťažovateľa ústavný súd zistil, že tento počas odvolacieho konania pred najvyšším súdom nebol ani vo väzbe a ani vo výkone trestu odňatia slobody, takže jeho prítomnosť na ňom z tohto dôvodu (a podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku) nebola nevyhnutná. Súd preto rozhodol o jeho odvolaní v jeho neprítomnosti, pričom ústavný súd nezistil žiadne dôvody, ktoré   by   jeho   účasť   robili   nevyhnutnou,   keďže   sťažovateľ   bol   na   verejnom   zasadnutí najvyššieho   súdu   zastúpený   svojím   obhajcom,   ktorý   ústne   predniesol   dôvody   uvedené v odvolaní   a aj   konečný   návrh   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu.   Neprítomnosť obžalovaného na odvolacom súde nebola na ujmu spravodlivého súdneho konania a nemala dopad ani na reálny výkon jeho ďalších základných práv spätých s účasťou na pojednávaní (ako bolo uvedené v danej veci, najvyšší súd nevykonával žiadne dokazovanie). Preto bolo potrebné jeho sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označeným postupom najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie čl. 6 ods. 3 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť   (z   identických   dôvodov)   v odvolacom   konaní   pred   najvyšším   súdom.   Hoci   čl.   6 dohovoru výslovne nepriznáva právo na podanie odvolania v trestných veciach (priznáva ho čl. 2   Protokolu   č.   7   k dohovoru),   vzťahuje   sa   aj   na   odvolacie   konania,   avšak   spôsob a rozsah, v ktorom sa uplatňujú práva v ňom uvedené, závisí od povahy a druhu takýchto konaní, prípadne aj od špecifických okolností každého konkrétneho prípadu (rozhodnutie Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veciach   Delcourt   zo   17.   januára   1979,   Pakelli z 25. apríla 1983, Pretto a ďalší z 8. decembra 1983, Axen z 8. decembra 1983). V dôsledku uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa skonštatoval, že namietať porušenie čl. 6 dohovoru možno aj postupom súdu v odvolacom konaní v trestnej veci. Sťažovateľ však namietal porušenie čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktoré sa (a v plnom rozsahu) vzťahuje predovšetkým na konanie prvostupňových súdov v trestných veciach, k čomu smerujú aj základné práva osôb, proti ktorým bolo vznesené obvinenie [čl. 6 ods. 3 písm. a) až e)]. Keďže sťažovateľ nenamietal postup prvostupňového súdu (Krajského súdu v Nitre), v konaní pred ktorým reálne dochádzalo k uplatneniu (a preto aj mohlo dôjsť k porušeniu) týchto základných práv (obhajoba, výsluch svedkov, tlmočník), ale najvyššieho súdu, v konaní pred ktorým k reálnemu uplatneniu týchto práv nedošlo, bolo potrebné jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2002