znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 103/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C, s. r. o., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdV 3/2010 z 24. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2012 doručená sťažnosť C., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 MObdV 3/2010 z 24. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti C., s. r. o. H... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1MObdV/3/2010 zo dňa 24. novembra 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1MObdV/3/2010 zo dňa 24. novembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o. H... trovy právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 123,50 € + 20 % DPH (24,70 €) = 148,20 € + režijný paušál 7,41 €, dva úkony právnej služby = 311,22 €).“

Ako   vyplynulo zo sťažnosti   sťažovateľa   a z k   nej pripojených   príloh,   potom,   čo Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   právoplatným   rozsudkom   č.   k. 2 Cbi 12/02-46   z   10.   decembra   2003   na   základe   žaloby   sťažovateľa   smerujúcej   proti JUDr. A. K., správcovi konkurznej podstaty úpadcu C., a. s., uložil žalovanému vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu motorové vozidlo..., č. karosérie..., č. motora..., farba kód..., evidenčné číslo...,   rok   výroby...   (ďalej len „motorové   vozidlo“),   sa sťažovateľ domáhal v konaní   vedenom   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   9   Cbi   129/2005   voči   rovnakému žalovanému zaplatenia sumy 6 345 280 Sk z titulu náhrady škody. Tvrdil, že správca porušil povinnosť uloženú mu § 6 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKV“),   keďže   spísal   do   podstaty   motorové   vozidlo napriek tomu, že úpadca nebol v deň vyhlásenia konkurzu (23. mája 2002) jeho vlastníkom (jeho vlastníkom bol sťažovateľ, ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol po uhradení všetkých lízingových splátok 15. mája 2001). Porušením svojej právnej povinnosti správca spôsobil sťažovateľovi škodu, pretože sťažovateľ nemohol vo vzťahu k vozidlu od jeho odňatia (23. mája 2002) až do vrátenia (15. februára 2005) realizovať svoje vlastnícke právo (teda   spolu   1004   dní).   Výšku   škody   vyčíslil   sťažovateľ   (v   žalobe)   vychádzajúc zo sadzobníkov požičovní vozidiel za požičanie obdobného vozidla (6 320 Sk/deň), čo za 1004 dní predstavuje žalovanú sumu. Krajský súd žalobe rozsudkom č. k. 9 Cbi 129/2005-54 z 13. mája 2008 vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 6 345 280 Sk so 16,5 % úrokom z omeškania od 23. mája 2002 do zaplatenia a nahradiť sťažovateľovi trovy konania (141 228 Sk). Mal za preukázané, že sťažovateľ ako prenajímateľ uzatvoril s M. Š. ako nájomcom zmluvu o nájme motorového vozidla s nájomným 6 320 Sk plus DPH/deň. K nájmu však pre konanie žalovaného nedošlo.

Tento   rozsudok   potvrdil   najvyšší   súd   ako   vecne   správny   rozsudkom   sp.   zn. 5 Obo 85/2008 z 27. februára 2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. apríla 2009. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Cbi 129/2005-54 z 13. mája 2008 a rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   85/2008   z   27.   februára   2009   podal   29.   marca   2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, pretože podľa jeho názoru bol týmito rozsudkami porušený zákon.

O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 MObdV 3/2010 z 24. novembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 129/2005-54 z 13. mája 2008 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 85/2008 z 27. februára 2009 zrušil a vec vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Toto   rozhodnutie   najvyšší   súd   odôvodnil v podstate tým, že v danom prípade súdy vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali § 17 a § 18 ZKV a konštatovali, že spísaním motorového vozidla do podstaty žalovaný porušil   svoju   povinnosť.   Najvyšší   súd   poukázal aj na to,   že žalovaný takto   postupoval okrem iného aj na základe oznámenia príslušného dopravného inšpektorátu o zaevidovaní vozidla   na   úpadcu   ku   dňu   vyhlásenia   konkurzu.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 4. januára 2012.

Sťažnosť   ústavnému   súdu   na   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdV 3/2010 z 24. novembra 2011 sťažovateľ odôvodnil tým, že napriek tomu, že neobstoja tvrdenia generálneho prokurátora uvedené v mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd sa s nimi stotožnil. Sťažovateľ poukázal na to, že ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, správca ju mal spísať s poznámkou o nárokoch uplatnených   inými   osobami   (avšak   on   tak   neurobil),   a   navyše   správca   ako   osoba s právnickým   vzdelaním   musel   vedieť,   že   zápis   na   dopravnom   inšpektoráte   má   iba evidenčný charakter. Sťažovateľ poukázal i na to, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty – rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 129/2005-54 z 13. mája   2008   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   85/2008 z 27. februára   2009   boli   právoplatné   a   generálny   prokurátor   podaním   mimoriadneho dovolania,   teda   opravného   prostriedku,   ktorý   nie   je   prístupný   účastníkom,   ale   iba generálnemu prokurátorovi, zmaril celé právoplatne skončené súdne konanie (poukázal na veci vedené pred Európskym súdom pre ľudské práva, a to najmä Tripon v. Rumunsko; Kutepov a Anikeyenko v. Rusko). Inštitút mimoriadneho dovolania označil sťažovateľ ako celok   za   nezlučiteľný   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Samotné   uznesenie   najvyššieho   súdu považoval   sťažovateľ   aj   za   nedostatočne   odôvodnené.   V   závere   sťažnosti   vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu pri interpretácii (a následnej aplikácii v danej veci) ustanovení § 17, § 18 a § 19 ZKV.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušený rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vec bola vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa nestotožnil s právnymi závermi vyslovenými v rozsudku krajského súdu a odobrenými v potvrdzujúcom rozsudku najvyššieho súdu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť vôbec k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   podstaty.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:

„Kľúčovou   pre   správne   právne   posúdenie   prejednávanej   veci   je   preto   otázka posúdenia, či konanie správcu konkurznej podstaty v prejednávanom prípade (zahrnutie sporného   motorového   vozidla   do   konkurznej   podstaty)   je   alebo   nie   je   porušením   jeho povinností vyplývajúcich mu zo zákona.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   vo   svojom   rozhodnutí   sp.zn.   30bo   53/2009 judikoval, že súpis podstaty v zmysle § 18 zák.č.328/1991 Zb. vykonáva správca podstaty podľa pokynov súdu a do súpisu majetku konkurznej podstaty zaradí každú vec, pohľadávku alebo práva majúce majetkovú hodnotu, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do podstaty,   i   keď   je   tu   pochybnosť,   či   do   podstaty   skutočne   patrí.   Zapísanie   majetku   do zoznamu   podstaty dáva   správcovi podstaty   legitimáciu na jeho speňaženie.   V   prípadne pochybností   majetku   zaradeného   do   súpisu   konkurznej   podstaty,   konkurzný   súd   po   ich odstránení buď vydá pokyn správcovi, aby vec zo súpisu majetku vyradil, resp. vyzve osoby, ktoré   k   veci   uplatnili   právo   nepripúšťajúce   jej   súpis,   aby   svoj   nárok   uplatnili   žalobou podanou proti správcovi, ktorou sa budú domáhať vylúčenia veci zo súpisu. Z dikcie ust. § 19 zák.   č.   328/1991 Zb.   následne vyplýva,   že   za súčasť majetku   konkurznej   podstaty úpadcu   sa   považuje   a   speňaženiu   v   prospech   konkurzných   veriteľov   podlieha   všetok majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani o majetok vo vlastníctve úpadcu. Zákon teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvratiteľnú domnienku, že vec do konkurznej podstaty bola zapísaná správne.

Obdobne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v rozhodnutí   sp.   zn.   3Obo   202/2007 ustálil postup správcu pri súpise konkurznej podstaty, v zmysle ktorého správca konkurznej podstaty zaradí do súpisu každú vec, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do konkurznej podstaty, pričom nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam.

Súladne   dovolací   súd   v   tomto   konaní   konštatuje,   že   súpis   konkurznej   podstaty vykonáva správca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom a jeho úlohou je zaradiť do súpisu všetky veci, o ktorých sa domnieva, že tvoria alebo o ktorých predpokladá,   že   môžu   tvoriť   konkurznú   podstatu,   a   to   vrátane   vecí,   o   ktorých   má pochybnosť, či do podstaty skutočne patria.

Súpis podstaty tvorí právny základ pre speňaženie podstaty, pričom speňažený môže byť   len   ten   majetok,   ktorý   bol   spísaný.   Výnimku   tvorí   majetok,   ktorý   je   zapísaný s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.

Vec takto pojatá do súpisu konkurznej podstaty od účinného vyhlásenia konkurzu do vylúčenia veci z konkurznej podstaty je jej súčasťou.

V danom prípade súdy vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali ust. § 17, § 18 a § 19 zák.   č.   328/1991 Zb.   a konštatovali,   že zapísaním motorového vozidla   do konkurznej podstaty žalovaný porušil svoju povinnosť.

Z obsahu spisu vyplýva, že správca konkurznej podstaty sporné osobné motorové vozidlo zaradil do konkurznej podstaty okrem iného, na základe oznámenia príslušného dopravného inšpektorátu o zaevidovaní vozidla na úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu. Dovolací   súd   sa   z   uvedených   dôvodov   stotožnil   s   generálnym   prokurátorom,   že žalovaný   v   tom   prípade   pri   zapísaní   veci   do   súpisu   konkurznej   podstaty   postupoval s odbornou   starostlivosťou   v   súlade   s   právnym   predpisom,   pričom   vec   tvorila   súčasť konkurznej podstaty až do právoplatného rozhodnutia súdu o jej vylúčení z konkurznej podstaty.“

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje dôvody, pre ktoré zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára 2009 a krajského súdu z 13. mája 2008, preto v žiadnom prípade nemožno považovať toto uznesenie za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd zasiahol do týchto záverov. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje   s posúdením   sťažovateľa,   sama   osebe   porušenie   označených   práv nezakladá.

Sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi. Vzhľadom na to, že ten podľa rozvrhu práce ústavného súdu nebol členom senátu II.   ÚS,   ktorý   vo   veci   konal   a rozhodol,   nebolo   treba   túto   námietku   riešiť   procesným postupom podľa zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012