znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 103/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť F. Š., L., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Považská Bystrica pod sp. zn. 5 C 71/07, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 290/07 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 129/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 6. februára 2009   doručená   sťažnosť   F.   Š.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaniach   vedených   Okresným   súdom Považská   Bystrica   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   pod sp.   zn.   5   C   71/07,   Krajským   súdom v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 290/07 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 129/08.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:

„Dňa 23. 5. 2007 podala dcéra navrhovateľa na Okresnom súde v Považskej Bystrici voči svojmu otcovi - navrhovateľovi návrh na zrušenie vecného bremena. Tento návrh bol vedený na OS Pov. Bystrica pod 5C 71/07....

Po podanom návrhu súd vypočul účastníkov, kde bolo preukázané, že predmetnú nehnuteľnosť, ktorú mal navrhovateľ opustiť postavil sám so svojou bývalou manželkou, táto   doposiaľ   bývalého   manžela   nevyplatila   a   preto   keďže   uplynula   doba   na   výkon rozhodnutia - 10 rokov, sa bývalá manželka s navrhovateľom dohodli, že v tomto rodinnom dome bude navrhovateľ bývať aj naďalej. Skutočne aj v dome býval, riadne prispieval na náklady spojené s jeho užívaním. Jeho bývalá manželka previedla celú nehnuteľnosť na svoju dcéru, ktorá však začala všemožne svojmu otcovi škodiť, vyvolávať konflikty, neustále tohto sledovala spoločne s matkou, vulgárne sa ku nemu chovala až napokon, po tom, čo bola v tr. konaní uznaná za vinnú z priestupku proti občianskemu spolunažívania, podala návrh s tým, že žiada vecné bremeno - právo doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti svojmu otcovi zrušiť.

I   napriek   tomu,   že   súd   účastníkov   vypočul,   oboznámil   sa   s   rozvodovým   spisom navrhovateľa ako aj so spisom o vyporiadaní BSM, rozhodol tak, že vecné bremeno zrušil, nie ako požadovala jeho dcéra, ale za odplatu Sk 2000,- mesačne s tým, že s návrhom súhlasil. Hoci doručil písomne súdu, že s návrhom nesúhlasí, nakoľko po opustení z budovy súdu   sa   mu   dcéra   vysmiala,   teda   ešte   pred   vyhlásením   rozhodnutia   prehodnotil   svoje stanovisko   a   s   návrhom   nesúhlasil,   súd   jeho   právo   bývania   zrušil   a   spravil   z   neho bezdomovca. Navrhovateľ podal voči takémuto rozhodnutiu odvolanie, napokon napadol i rozhodnutie KS na NS SR, no bezúspešne....

Po právoplatnom skončení veci dcéra navrhovateľa ohlásila z trvalého pobytu a tak sa   z   navrhovateľa   v   dôchodkovom   veku   stal   bezdomovec,   bez   akéhokoľvek   nároku   na strechu nad hlavou. T. č. prespáva po príbuzných, domoch kultúry a pod., dcéra ani sumu Sk 2.000,- neplatí riadne, včas, dokonca niektoré mesiace uhradené nemá.

Z takto prevedeného dokazovania a ustálenia dôvodnosti návrhu jeho dcéry, nemá bývanie, hoci sa sám významne zaslúžil o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti, finančne sa zaťažil, zdravotne pri stavbe si poškodil a t. č. nemá kde bývať. Suma Sk 2.000,- je neadekvátna možnosti zabezpečenia si bývania, ako dôchodca nedostane žiadnu pôžičku, nemá z čoho a akým spôsobom si bývanie zabezpečiť, je vo veku, kedy by potreboval pomoc, no takýmito rozhodnutiami považuje postup OS, KS i NS s následkom porušenia jeho práva na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 odst. 1, 2 Ústavy SR ako ak spravodlivého konania podľa čl. 12 odst. 1, 2 Ústavy.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v tomto prípade došlo k porušeniu základného práva   na   súdnu   ochranu   ako   aj   na   spravodlivé   konanie   ako   aj   nemožnosť   vlastníctvo zneužiť na ujmu iného priznané občanovi v Ústave Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočností navrhujem, aby Ústavný súd SR po prejednaní tohto podnetu a po zhodnotení dôkazov vydal toto rozhodnutie

Právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 12 odst. 1, 2, čl. 20 odst. 3, čl. 46 odst. 1, 2 Ústavy SR bolo v konaní 5C 71/07 Okresným súdom v Považskej Bystrici, ako aj v konaní 17 Co 290/2007 KS Trenčín ako aj NS SR 2 Cd o 129/2008 porušené bolo.

Navrhovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- €, ktoré   je   OS   Považská   Bystrica   povinný   vyplatiť   do   30   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.

OS   Považská   Bystrica   ako   aj   KS   Trenčín   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 245, 70 € /prevzatie veci - 115.90 €, spísanie návrhu - 115,90 €, 2x režijný paušál á 6,95 €, na účet JUDr. D. K.... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaniach vedených Okresným súdom Považská Bystrica pod sp. zn. 5 C 71/07, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 290/07 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 129/08.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a v rámci toho na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy   najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 129/08, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti dovolania, jeho opodstatnenosti a pod.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti nevyplýva, z akého dôvodu namieta sťažovateľ, ktorý je zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   porušenie   svojich   označených   práv. Z obsahu   návrhu   však   možno   vydedukovať,   že   jeho   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v uznesení   sp.   zn.   2 Cdo   129/08 z 30. septembra   2008,   ktoré   si   ústavný   súd   zadovážil,   ktorým   bolo   rozhodnuté o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 290/07 z 22. januára 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 71/07-56 z 31. júla 2007.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 129/08 z 30. septembra 2008 okrem iného vyplýva, že:

„...   V danej   veci   dovolaním   napadnutý   rozsudok   nespadá   pod   žiadny   dôvod neprípustnosti dovolania v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, lebo nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a dovolací súd doposiaľ vo veci nerozhodoval, takže zatiaľ ani nevyslovil v tejto veci právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.

Vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť   skúmať,   či   napadnutý   rozsudok   nebol   vydaný v konaní postihnutom procesnými vadami taxatívne vymenovanými v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd na skúmanie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj jeho prípustnosťou v zmysle § 237 písm. a) až g)   O.   s.   p.   (t.   j.   či   nejde   o prípad   nedostatku   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka, riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania hoci podľa zákona bol potrebný,   prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Existenciu žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   v tomto   ustanovení   uvedenej   dovolateľ nenamietal a nezistil ju ani dovolací súd....

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s.   p.   a nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I keby   tvrdenia   dovolateľa   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť   by   mala   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   ale nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd rozhodol správne prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o takýto prípad v danej veci nešlo).

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na okresnom či krajskom súde bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   tento   opravný   prostriedok prípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti....“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu je zdôvodnený dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému konaniu najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   konania,   ktoré   boli   vedené   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 5 C 71/07 a pred krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 290/07, treba konštatovať, že tieto konania boli právoplatne skončené 3. marca 2008, pričom sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. februára 2009.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 3. marca 2008. Predmetná sťažnosť bola podaná až 3. februára 2009 a ústavnému súdu doručená 6. februára 2009, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 129/08 z 30. septembra 2008 ako neprípustné, a keďže ústavný súd nezistil   žiadne   dôvody   na   vyslovenie   porušenia   označených   základných   práv   a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 v časti II tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo   založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie   najvyššieho   súdu   preto   nemožno   považovať   za   kvalifikovanú   právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   plynie   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte   predtým,   ako   sa   sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   podľa   tohto   článku ústavy,   a na   jeho podanie   nie   je preto   z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   smerujúcu   proti   napadnutému   konaniu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 71/07 a konaniu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 17 Co 290/07 odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

3. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 3 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 C 71/07, krajským súdom   pod sp. zn. 17 Co 290/07 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 129/08,   ústavný   súd   jeho návrhu   nevyhovel,   pretože   už aj   v kontexte   uvedených skutočností nezistil medzi týmito článkami ústavy a tvrdeným porušením týchto základných práv ústavne relevantnú súvislosť. Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti návrh sťažovateľa odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009