znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 103/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., t. č. vo výkone trestu H., a V. Š., N., t. č. vo výkone trestu H., zastúpených advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 38/2005 z 24. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. a V. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2008 doručená sťažnosť M. Š., P., t. č. vo výkone trestu H., a V. Š., N., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenia čl. 7 ods. 5 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 38/2005 z 24. januára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 15/2000 z 2. februára 2005 uznaní vinnými zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo boli podľa § 234 ods. 3 Trestného zákona odsúdení každý samostatne na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny podľa § 39a ods. 3   Trestného   zákona.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 To 38/2005 z 24. januára 2008 zrušil rozsudok krajského súdu podľa § 258 ods. 1 písm. d) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) a podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že sťažovateľov uznal vinnými zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona, za čo ich odsúdil podľa § 234 ods. 2 na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov každý so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona. K vyhláseniu rozsudku najvyššieho súdu došlo na verejnom zasadnutí konanom 24. januára 2008 za prítomnosti sťažovateľov a ich obhajcov. K doručeniu jeho písomného vyhotovenia sťažovateľom a ich obhajcom do podania sťažnosti ústavnému súdu nedošlo.

Podľa   názoru   sťažovateľov   v ich   trestnej   veci   došlo   k porušeniu   ich   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny), resp. práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) tým,   že   trestné   konanie   vedené   proti   ich   osobám   trvalo   neprimerane   dlhú   dobu,   keď k prvostupňovému   rozhodnutiu   došlo   až   po   takmer   12-tich   rokoch   a k rozhodnutiu odvolacieho súdu až po 14 rokoch a 7 mesiacoch od začatia trestného stíhania.

Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli: „Za   dôležité   považujeme   uviesť skutočnosti v chronológii z pohľadu času. Vyšetrovateľ PZ ustálil čas spáchania trestného činu, ktorý nám je kladený za vinu na deň 09. 04. 1990. Trestné stíhanie voči nám začalo 17. 06. 1993.   Pre   úplnosť   podotýkame,   že   od   17. 06. 1993 do 17. 04. 1995   sme   boli   vo väzbe, teda po dobu takmer 22 mesiacov (...). Obžalobu podal Krajský prokurátor v Banskej Bystrici   č.   k.   2   Kv   380/93-780   dňa   22. 03. 2000.   K   prvému   rozhodnutiu   súdu   došlo vynesením rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 T 15/00-3411 až dňa 02. 02. 2005. Prakticky   k   prvému   rozhodnutiu   súdu   došlo   až   po   takmer   12   rokoch   a   k   rozhodnutiu odvolacieho súdu po 14 rokoch a 7 mesiacoch od nášho začatia trestného stíhania. (...). Chceme   uviesť,   že   uplynul   čas,   ktorým   bola   prekročená   lehota,   ktorú   je   možno považovať za primeranú na prejednanie v našej trestnej veci. Vec nebola skutkovo zložitá, pričom my sťažovatelia ako obžalovaní sme nedali príčinu, či už v prípravnom konaní, alebo v súdnom konaní k prieťahom. (...)

Trestné stíhanie podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. v znení účinnom do 01. 01. 2006, je neprípustné a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná. Ako vyplýva z vyššie uvedeného   k   inkriminovanému   skutku   malo   dôjsť   09. 04. 1990   a   trestné   stíhanie   voči našim osobám začalo 17. 06. 1993 Uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ SR (...), ČVS:   VP-382/10-93.   Z   obsahu   spisu   je   evidentné   že   po   vypočutí   množstva   svedkov v prípravnom konaní boli doložené všetky písomnosti potrebné pre riadny postup orgánov činných v trestnom konaní avšak prípravné konanie od začatia trestného stíhania napriek tomu trvalo 6 rokov a 9 mesiacov, k prvému odsudzujúcemu rozsudku od došlo od podania obžaloby po 4 rokoch a 11 mesiacoch, k rozhodnutiu odvolacieho súdu došlo v dôsledku podaného opravného prostriedku nami sťažovateľmi takmer po 3 rokoch, celkom teda od začatia trestného stíhania voči nám sťažovateľom až do konečného rozhodnutie odvolacím súdom   došlo   po   14   rokoch   a   7   mesiacoch.   V   odvolacom   konaní   sme   prostredníctvom obhajcu   žiadali   skúmať   otázku,   či   do   úvahy   neprichádza   zastavenie   trestného   stíhania jednoducho   pre   to,   že   naša   vec   nebola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, prípadne či nie sme obeťami celého procesu a nepripadá v úvahu aj výrazné mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody (§ 40 Tr. zák. platného do 1. 1. 2006) avšak bezvýsledne. Je nepochybné totiž, že orgány činné v trestnom konaní   porušili   právo   v   tomto   konaní   nás   obžalovaných   na   prejednanie   našej   veci v primeranej lehote, ktorá okolnosť oprávňovala súd aplikovať ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. (...)“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1)   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   sp.   zn.   2   To   38/2005   zo   dňa 24. 01. 2008   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľov vyplývajúcich   z   čl.   48   ods.   2   a čl.   7   ods.   5   Ústavy   SR   ako   aj   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2.

2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 2 To 38/2005 zo dňa 24. 01. 2008 a prikazuje, aby M. Š. a V. Š. boli neodkladne prepustení z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

3) Najvyšší súdu SR v Bratislave je povinný uhradiť M. Š. trovy konania v sume 7.939,-   Sk   (...)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

Sťažovatelia   zároveň   navrhli,   aby   ústavný   súd „rozhodol   o dočasnom   opatrení uloženému   orgánu,   ktorý   porušil   základné práva   a slobody sťažovateľov –   Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, aby do rozhodnutia Ústavného súdu nálezom tento súd bezodkladne prepustil odsúdených M. Š. a V. Š. na slobodu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods.   2   listiny   (v   rovnakom   rozsahu   sa   vzťahuje   aj   na   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v tomto   prípade   zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (v tomto prípade porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru). Viazanosť petitom ohraničuje prieskumnú právomoc ústavného súdu aj vo vzťahu k orgánu verejnej moci,   ktorý   mal   porušiť   základné   práva   alebo   slobody   (najvyšší   súd)   a k jeho   konaniu (rozsudok sp. zn. 2 To 38/2005 z 24. januára 2008).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   preto   posúdenie,   či   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 2 To 38/2005 z 24. januára 2008 porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny   a právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podobne aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť   po   právoplatnom   skončení   napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že k vyhláseniu rozsudku najvyššieho súdu došlo na   verejnom   zasadnutí   konanom   24. januára   2008   za   prítomnosti   sťažovateľov   a ich obhajcov.

Sťažovatelia namietali prieťahy v konaní najvyššieho súdu, ktorý v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal, t. j. meritórne právoplatne rozhodol skôr, ako sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu. Z toho vyplýva, že najvyšší súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohol   ani porušovať   sťažovateľmi označené práva.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše je potrebné uviesť, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj z toho dôvodu, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, a v sťažnosti pred ústavným   súdom   nenamietali   postup   najvyššieho   súdu,   ale   jeho   rozsudok.   K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote by mohlo dôjsť len v dôsledku nečinnosti alebo   nesprávnej   činnosti   najvyššieho   súdu,   t. j.   jeho postupom,   rozhodne   však   k ich porušeniu   nemôže   dôjsť   samotným   rozsudkom   všeobecného   súdu   (obdobne napr. III. ÚS 143/05, II. ÚS 104/07).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch a požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008