znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 103/07- 25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   CSc.,   Česká   republika,   a   Ing.   F.   Z.,   P., zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   M.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo veci   namietaného porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva   na   rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek diskriminácie   zaručeného   v čl.   26 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach,   práva   na účinnú   právnu ochranu,   jej   poskytnutie   a presadenie   zaručené   v čl.   2   ods.   3   písm.   a),   b)   a c) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach,   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   pri   porušení čl.   14,   17 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 5 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 4, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri porušení čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   242/2006 z 25. januára 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 441/05-715 z 11. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 9 C 60/92-685 z 30. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z., CSc., a Ing. F. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2007 doručená   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   CSc.,   Česká   republika,   a   Ing.   F.   Z.,   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“),   práva   na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie zaručeného v čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie zaručené v čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c) paktu, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 14, 17 a 18 dohovoru, čl. 5 ods. 1 a 2 paktu, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 4, čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 242/2006 z 25. januára 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 441/05-715 z 11. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 60/92-685 z 30. septembra 2005, ktorou sťažovatelia navrhovali ústavnému súdu vydať nález, ktorým bude ústavný súd konštatovať porušenie uvedených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 242/2006 z 25. januára 2007   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3 Co   441/05-715   z 11.   apríla   2006 a rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 60/92-685 z 30. septembra 2005, ďalej navrhli zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 242/2006 z 25. januára 2007, vec vrátiť na ďalšie konanie najvyššiemu súdu, priznať im finančné zadosťučinenie 244 571 Sk a náhradu trov konania.

Z podanej ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia sa stali po smrti ich otca v zmysle dedičského rozhodnutia z roku 1964 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej   sa   v P.   Na   nehnuteľnosti   bola   bez   ich   súhlasu   v rokoch   1967   –   1969 postavená   štvorpodlažná   administratívna   budova,   u ktorej   bola,   takisto   bez   súhlasu sťažovateľov, štátnym podnikom P. pristavaná prízemná murovaná stavba, ktorá bola ním používaná   ako   garáž.   Táto   stavba   znemožňovala   prechod   cez   pozemok,   bránila   v jeho užívaní, a preto podstatne znižovala hodnotu celého pozemku. Sťažovatelia sa ešte v roku 1992 obrátili so žalobou na okresný súd, žiadali uložiť žalovanému vlastníkovi garáže P., a. s., povinnosť na vlastné náklady stavbu odstrániť. V priebehu konania vedeného pred okresným súdom navrhli sťažovatelia alternatívne garáž prikázať do svojho podielového spoluvlastníctva alebo odstrániť. Rozsudkom okresného súdu z 28. novembra 1997 im bola garáž prikázaná do podielového spoluvlastníctva za náhradu 120 395 Sk, avšak krajský súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Krajský súd sa síce stotožnil so záverom, že pozemok je skutočne podielovým spoluvlastníctvom sťažovateľov, ako aj so záverom, že ak ide o garáž, ide o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku, avšak poukázal   na   to,   že   táto   garáž   je   súčasťou   hlavnej   budovy   a prikázať   do   vlastníctva sťažovateľov v zmysle § 135c ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) nemožno iba časť stavby. Odvolací súd poukázal na to, že v takom prípade treba usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby inak, najmä zvážiť možnosť zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. S troma fyzickými osobami, ktoré nadobudli hlavnú stavbu do podielového spoluvlastníctva, konal okresný   súd   ako   so žalovanými   a 30. septembra   2005   rozsudkom   č.   k.   9   C   60/92-685 rozhodol   tak,   že   v prospech   vlastníka   stavby   garáže   nadväzujúcej   na   prístavbu administratívnej   budovy   zriadil   vecné   bremeno   zodpovedajúce   právu   vstupu   a užívania pozemku v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov a súčasne uložil vlastníkovi garáže zaplatiť   sťažovateľom   ako   žalobcom   z dôvodu   určenia   všeobecnej   hodnoty   vecného bremena čiastku 118 760 Sk a nahradiť im trovy konania. Po tom, čo proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, bol rozsudok potvrdený krajským súdom rozsudkom z 11. apríla 2006 ako vecne správny. Po podaní dovolania sťažovateľmi rozhodol vo veci najvyšší súd uznesením   sp.   zn.   2 Cdo 242/2006   z 25.   januára   2007   tak,   že   dovolanie   sťažovateľov odmietol   ako   neprípustné,   pretože   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho súdu a nebola v ňom zistená ani zmätočnosť.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľom doručené 1. marca 2007.

Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   60/92   už   bolo   predmetom rozhodovania ústavného súdu, a to pod sp. zn. I. ÚS 242/04 vo veci sťažnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 242/04-35 zo 17. marca 2005 rozhodol o porušení týchto práv, prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   sťažovateľom   primerané zadosťučinenie a náhradu trov konania.

Ústavný súd uvádza, že na základe sťažnosti sťažovateľov už viedol konanie pod sp. zn. III. ÚS 3/07, predmetom ktorého bol rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 60/92-685 z 30.   septembra   2005   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3 Co 441/05-715 z 11. apríla 2006. Sťažovatelia namietali, že týmito rozsudkami bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu. Táto   sťažnosť   bola   ústavným   súdom   odmietnutá   uznesením   č.   k.   III. ÚS   3/07-12 zo 4. januára   2007   z dôvodu,   že   v konaní   okresného   súdu   a krajského   súdu po právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 242/04-35 zo 17. marca 2005 neboli zistené zbytočné prieťahy, ktoré by viedli k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k čl. 14 ods. 1 paktu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu, že na konanie o sťažnosti v tejto časti nebola daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovatelia   svoju   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu   odôvodnili   tým,   že napadnutými rozsudkami súdy všetkých stupňov zasiahli do ich práva na pokojné užívanie majetku, keď nútene a proti ich vôli zriadili k neoprávnenej stavbe na ich pozemku vecné bremeno a ich vlastníctvu neposkytli ochranu. Účinným prostriedkom nápravy vzniknutého stavu podľa názoru sťažovateľov by bolo iba odstránenie stavby alebo jej prikázanie do ich vlastníctva. Takúto ochranu im však všeobecné súdy neposkytli. Najvyšší súd neprerokoval dovolanie   sťažovateľov   zo všetkých   dôvodov,   ktoré uviedli,   a tým porušil   ich   právo   na spravodlivý proces. Súdy všetkých stupňov navyše nevykonali sťažovateľmi navrhované dôkazy, a tak nezistili skutočný stav veci. Výsledkom konania pred všeobecnými súdmi je v konečnom dôsledku sankcionovanie sťažovateľov, a tým ujma, ktorú utrpeli v dôsledku uplatňovania svojich základných práv. Porušenie zásady rovnosti práv vidia sťažovatelia v tom,   že   niekto   iný,   kto   násilne postavil   proti   ich   vôli   na pozemku   v ich   podielovom spoluvlastníctve stavbu, ju tam môže ponechať. Takéto usporiadanie pomerov považujú sťažovatelia   za   nespravodlivé   a majetkovo   diskriminujúce.   Vytvorený   stav   nemožno ospravedlniť ani verejným záujmom, a preto žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   2   Cdo   242/2006   z   25.   1.   2007   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 3 Co 441/05-715 zo dňa 11. 4. 2006 a rozsudkom Okresného súdu v Prešove 9 C 60/92-685 z 30. 9. 2005 bolo porušené právo sťažovateľov na spravodlivé prejednanie ich záležitosti pred nestranným súdom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ich   právo   na   účinné   právne prostriedky nápravy, zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ich   právo   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   zaručené   v čl.1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ich právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie,   zaručené v čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ich právo na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie, zaručené v čl. 2 ods. 3 písm. a), b), c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických   právach,   ich   právo   vlastniť   majetok   pri   rovnakom   zákonnom   obsahu a ochrane, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pri porušení čl. 14, čl. 17, čl. 18 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   5   ods.   1,   2   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 4, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a pri porušení čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 242/2006 zo dňa 25. 1. 2007 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy zrušuje a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. sa vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 244.571,- slovenských korún, ktoré im je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľom sa priznáva   náhrada   trov   právneho zastúpenia   v sume,   ktorá   bude vyčíslená a ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   441/05-715   z 11.   apríla   2006 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 60/92-685 z 30. septembra 2005 nadobudol právoplatnosť 15. mája 2006. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. apríla 2007, t. j. po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj preto, že bola podaná oneskorene.

2. Ústavný súd posudzoval z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľov tú časť   sťažnosti,   v ktorej   namietajú   porušenie   svojich   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   2   Cdo   242/2006   z 25.   januára   2007,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľov smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na to,   že   dovolanie   smeruje   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   a neboli   zistené   ani   dôvody zmätočnosti.   Tieto   neboli   zistené   ani   vo   vzťahu   k tvrdeniam,   že   vecné   bremeno   bolo zriadené súdmi napriek tomu, že sťažovatelia takýto návrh súdu nepodali, resp. že súdy nevykonali dôkazy, ktoré sťažovatelia navrhovali.

a) Sťažovatelia tvrdili, že uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu do ich práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože najvyšší súd ich dovolanie riadne neprerokoval zo všetkých dôvodov, ktoré uviedli sťažovatelia. Zároveň namietali porušenie svojho práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie zaručeného v čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c) paktu.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   k namietanej   zmätočnosti potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 441/05-715 z 11. apríla 2006 uviedol:«Vzhľadom na dôvody dovolania osobitne skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. e) O. s. p. (nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný). Dospel však k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie namietanú vadu nemajú.

Dovolatelia vidia vadu podľa § 237 písm. c) O. s. p. v nedostatku návrhu na začatie konania,   z ktorého vzišlo rozhodnutie o zriadení vecného bremena v prospech vlastníka objektu garáže stojaceho na parcele patriacej do ich vlastníctva.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou, z ktorej pre súd vyplýva viazanosť návrhom na začatie konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 O. s. p. zakazuje súdu priznať žalobcovi iné práva, príp. plnenia ako tie, ktoré požadoval v žalobnom petite alebo mu priznať síce požadované plnenia (práva), avšak na základe iného skutkového základu ako bolo predmetom konania. Hmotnoprávna úprava niektorých nárokov však obmedzuje účastníkov v možnosti s nimi voľne nakladať tým, že zakotvuje kogentné pravidlá, podľa ktorých je nutné pri úprave vzájomných vzťahov postupovať. Za účelom zabezpečenia, že tieto   „pravidlá“   budú   dodržané,   Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   súdu   prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než sa domáhajú. Ide o prípady, kedy z právneho predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyporiadania   vzťahu   medzi   účastníkmi,   tak   ako   je   to v uvedenej veci.

V preskúmavanom   prípade   súd   riešil   problematiku   neoprávnenej   stavby,   ktorá   je upravená v ustanoveniach § 135c Občianskeho zákonníka (...). Zákon rozoznáva tri spôsoby vyrovnania vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, pričom zároveň určuje aj ich poradie.   Sankciu   v podobe   odstránenia   neoprávnenej   stavby   na   náklady stavebníka/vlastníka   stavby   (§   135c   ods.   1   OZ)   súd   nariadi   za   predpokladu,   že   jej odstránenie je účelné (napr.   stavebník nebol pri jej zriaďovaní dobromyseľný).   Ak   súd dospeje k záveru, že podmienky na odstránenie stavby nie sú splnené, prikáže stavbu za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku (§ 135c ods. 2 OZ); na uvedený postup je však potrebný súhlas vlastníka pozemku. Ak však súd zistí, že so zreteľom na okolnosti prípadu bude spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, aby vlastníctvo stavby ostalo nedotknuté, zriadi na výkon vlastníckeho práva k stavbe vecné bremeno (§ 135c ods. 3 OZ). Súčasne rozhodne o náhrade patriacej vlastníkovi pozemku. Pri rozhodovaní o konkrétnom spôsobe vyrovnania nie je súd viazaný žalobným petitom, preto aplikácia navrhovaného postupu riešenia vzťahu medzi vlastníkom pozemku a neoprávneným stavebníkom závisí od jeho úvahy. Keďže v danom prípade súd dospel k záveru, že odstránenie stavby nie je účelné a na prikázanie stavby do vlastníctva žalobcov (vlastníkov pozemkov) nie sú splnené podmienky, správne rozhodol o zriadení vecného bremena podľa § 135c ods. 3 OZ, a to aj bez návrhu žalobcov.   Taký   návrh   totiž   nebol   ani   podmienkou   na   vydanie   rozhodnutia.   Žalobcovia nemôžu   žalovať   o   spôsob   vyrovnania   vzájomného   vzťahu   so   žalovanými,   ktorý   vyplýva z uvedeného ustanovenia. Jedná sa totiž o dispozíciu, ktorú súd aplikuje len vtedy, keď nie sú splnené zákonné predpoklady na postup podľa § 135c ods. 1 OZ (...), ani podľa § 135c ods. 2 OZ (...).

Pokiaľ   dovolatelia   vytýkali   odvolaciemu   súdu   (a   tiež   súdu   prvého   stupňa),   že nevykonali navrhované dôkazy, a preto nedostatočne zistili skutkový stav, treba uviesť, že uvedený   dôvod   sám   osebe   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   O.   s.   p.   (...)   nezakladá. Nevykonanie dôkazov navrhovaných účastníkom totiž nemožno považovať za postup, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (napr. uznesenie NS SR uverejnené v Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   SR,   ročník   1993,   zošit   č.   3   -   4,   str.   127   por. č. 37/1993).

So   zreteľom   na   vyššie   uvedené   možno   uzavrieť,   že   v danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. ani z ustanovenia § 237 O. s. p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.»

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľov a postupom   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania,   ktorý   prípustnosť dovolania nezistil, ak ide o tvrdenie sťažovateľov, že okresný súd a krajský súd nevykonali navrhované dôkazy, a preto nedostatočne zistili skutkový stav, s odôvodnením, že takýto dôvod   sám   o sebe   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku nezakladá. Aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, na ktorú najvyšší súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal,   nevykonanie   dôkazov   navrhovaných účastníkom nemožno považovať za postup, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom. Preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie zaručeného v čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c) paktu odmietol ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b) Sťažovatelia ďalej tvrdili, že uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu do ich práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a do ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tým, že okresný súd a krajský súd nútene a proti   ich   vôli   zasiahli   do   práva   na   pokojné   užívanie   ich   majetku,   keď   zriadili k neoprávnenej stavbe na ich pozemku vecné bremeno, a ani najvyšší súd ich vlastníctvu neposkytol požadovanú ochranu.

Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, príp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný   súd   v postupe   najvyššieho   súdu   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov   namietaných   sťažovateľmi   a sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je   aj   v časti namietajúcej   porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   zjavne neopodstatnená. Takýto postup je v súlade s doterajšou   rozhodovacou   praxou   ústavného súdu (II. ÚS 41/02, II. ÚS 132/06, IV. ÚS 184/05).

Sťažovatelia tiež namietali porušenie čl. 20 ods. 4 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu. Ústavný súd ich sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože   neboli   zistené   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   v konaní   pred   najvyšším súdom, a teda najvyšší súd nemohol porušiť ani toto právo sťažovateľov.

c) Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu do ich práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na rovnakú ochranu zákona   bez   akejkoľvek diskriminácie   zaručeného   v čl.   26   paktu   a v   čl.   14   dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože sťažovatelia   mali   k dispozícii   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   aj   využili,   keď   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. Ochrana právam   sťažovateľov   bola   poskytnutá   okresným   súdom   i krajským   súdom,   ktoré   vzťah medzi sťažovateľmi a ich odporcami v konaní vyriešili konečným spôsobom.

d) Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej osobitne namietali porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3, čl. 12 ods. 4, čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako   aj   čl.   17   a čl.   18   dohovoru,   túto   časť   sťažnosti   však   bližšie   neodôvodnili,   resp. poukazovali i v súvislosti s touto časťou sťažnosti na argumenty, s ktorými sa ústavný súd už vysporiadal pri posudzovaní tvrdeného porušenia ostatných namietaných práv. Ústavný súd   túto   časť   sťažnosti   preto   odmietol   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných náležitostí a zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007