znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 103/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. K., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 38 Er 173/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   Er   173/03 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 38 Er 173/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk   (slovom   tritsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M.   K. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   vo   výške   5 302 Sk   (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. K. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005 doručená   sťažnosť   M.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 173/03.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   10. apríla 2003   návrh   na   vykonanie exekúcie, ktorým sa domáha núteného výkonu rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 267/97-56   zo   14. októbra 1999   v   spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k. 16 Co 169/00-73 zo 7. septembra 2000 proti povinnej E. P. (ďalej len „povinná“). Súdny exekútor   na   základe   súdneho   poverenia   vydal   upovedomenie   o   začatí   exekúcie 3. októbra 2003 sp. zn. EX 0129/03. Povinná vzniesla proti upovedomeniu o začatí exekúcie 10. novembra 2003   námietky,   ku   ktorým   zaujal   sťažovateľ   písomné   stanovisko 19. novembra 2003.   O námietkach   povinnej   okresný   súd   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol, a to napriek tomu, že sťažovateľ sa rozhodnutia súdu domáhal podaniami zo 14. apríla 2004 a z 25. mája 2004, ako aj sťažnosťou na prieťahy v konaní adresovanou predsedovi okresného súdu z 31. augusta 2004.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nečinnosťou   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 38 Er 173/03   dochádza   k   neodôvodneným   prieťahom   v   konaní,   a   tým aj k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol nasledovne:

„Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou porušovateľa v konaní sp. zn. 38 Er 173/03 porušené bolo.

Ústavný   súd   prikazuje   porušovateľovi,   aby   v konaní   sp.   zn.   38   Er   173/03 bezodkladne rozhodol.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania   do   troch   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č. k. II. ÚS 103/05-9 z 20. apríla 2005 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu a právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň požiadal o vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda okresného súdu a právny zástupca sťažovateľa oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti   bolo   ústavnému   súdu   doručené 8. júna 2005. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„... Súdny exekútor JUDr.   J.   B.   požiadal dňa 17. 4. 2003 Okresný súd Košice II o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného M. K. proti povinnej E. P. o vypratanie   nehnuteľnosti   v K.,   zapísanej   v katastri   nehnuteľností   na   LV   13732, katastrálne   územie   K.   ako   budova   súp.   č.   (...)   na   parcele   č.   (...).   Žiadosť   o udelenie poverenia   bola   zapísaná   pod   sp.   zn.   38   Er   173/03   do   súdneho   oddelenia   Mgr.   G.   F. Okresný súd Košice II vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 16. 9. 2003.

Súdny   exekútor   predložil   exekučnému   súdu   dňa   26. 11. 2003   exekučný   spis s námietkami povinnej a s vyjadrením oprávneného k námietkam.

V mesiaci január 2004 bol spis predložený na vykonanie úkonov poverenej vyššej súdnej úradníčke. Dňa 24. 11. 2004 dala vyššia súdna úradníčka súdnej kancelárii pokyn na pripojenie   spisu   12 C 655/01,   v ktorom   je   predmetom   konania   žaloba   povinnej   proti oprávnenému   o určenie   neplatnosti   kúpnopredajnej   zmluvy.   Spis   bol   vyššej   súdnej úradníčke predložený až dňa 17. 2. 2005.

Uznesením zo dňa 23. 5. 2005 boli námietky povinnej proti exekúcii i proti trovám exekúcie zamietnuté.

Aj keď právny zástupca žalobcu tvrdí, že podal predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy v konaní podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona číslo 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov, lustráciou v evidenčných pomôckach súdu bolo zistené, že takáto sťažnosť predsedovi súdu podaná nebola. Tým sťažovateľ podľa nášho názoru nevyčerpal právne prostriedky nápravy prípadného porušenia práv.... Rozhodnutím   o námietkach   povinnej   boli   prieťahy   v konaní   odstránené   a bol odstránený   aj   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti nevyhovel.“.

Zo súdneho spisu sp. zn. 38 Er 173/03 ústavný súd zistil nasledovné:

1. Dňa   17. apríla 2003   bola okresnému   súdu   doručená   žiadosť   exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. Dňa   16. septembra 2003   okresný   súd   vydal   v predmetnej   veci   poverenie na vykonanie exekúcie.

3. Dňa   26. novembra 2003   bol   okresnému   súdu   exekútorom   predložený   spis s námietkami povinnej proti exekúcii, ako aj vyjadrením oprávneného k námietkam.

4. Dňa   14. apríla 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým žiada konajúci súd o vydanie rozhodnutia o námietkach povinnej proti exekúcii.

5. Dňa   26. mája 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľa, ktorým   žiada   konajúci   súd   o vydanie   rozhodnutia   o námietkach   povinnej   proti exekúcii.

6. Dňa   24. novembra 2004   dala   vyššia   súdna   úradníčka   pokyn   na   pripojenie   spisu sp. zn. 12 C 955/01 (spis bol pripojený až 16. februára 2005).

7. Uznesením okresného súdu č. k. 38 Er 173/2003-31 z 23. mája 2005 boli námietky povinnej zamietnuté.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 173/03.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásade právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98) alebo iným zákonom   predpísaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   upraveného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy,   a   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. 38 Er 173/03 skonštatoval,   že   nútený   výkon   súdneho   rozhodnutia,   ktorý   je   predmetom   namietaného konania, nie je právne ani fakticky   zložitý, a preto neovplyvnil celkovú   dĺžku   konania. Súčasne je toto konanie typické jednoduchosťou aj kvôli tomu, že ide už o judikované práva.

2. V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľa   ako účastníka konania. Zo súdneho spisu, ako aj dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v celom doterajšom priebehu konania svojou aktivitou usiloval o urýchlenie jeho priebehu, a to jednak svojimi podaniami zo 14. apríla a 26. mája 2004 adresovanými okresnému súdu, ako aj sťažnosťou na prieťahy v konaní opatrenou otlačkom pečiatky okresného súdu z 31. augusta 2004. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi nemožno v žiadnom prípade pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania.

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   doterajší   postup   okresného   súdu   v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 173/03. Vychádzajúc z analýzy súdneho spisu ústavný súd   konštatoval,   že v období   od   26. novembra 2003   do   24. novembra 2004   okresný   súd vo veci   nevykonal   žiaden   úkon,   t. j.   v   období   takmer   12   mesiacov   bol   vo   veci   bez relevantného   právneho   dôvodu   nečinný.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   so   zreteľom na exekučným   poriadkom   ustanovené   lehoty,   napr.   na   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   a iné,   rozhodnutie   o námietkach   proti   exekúcii   po   roku   znamená,   že   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože v namietanom konaní okresný súd v čase od podania sťažnosti ústavnému súdu do času rozhodovania ústavného súdu o nej už o námietke povinnej proti exekúcii právoplatne rozhodol, nebol právny dôvod zaoberať sa návrhom sťažovateľa, ktorým žiadal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal „aby v konaní sp. zn. 38 Er 173/03 bezodkladne rozhodol“.

V nadväznosti na rozhodnutie o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa ústavný súd zoberal aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk z dôvodu morálnej ujmy, ktorá mu bola spôsobená závažným porušením právnej istoty a straty dôvery v súdny systém, pričom poukázal tiež na skutočnosť, že nečinnosťou súdu mu bolo znemožnené užívať nehnuteľnosť, ku ktorej vyprataniu exekúcia smeruje.Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, aktivitu sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj ďalšie okolnosti prípadu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude primerané priznanie finančného zadosťučinenia 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítaná   zo základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   bola v prvom   polroku   2004   15 008 Sk,   t. j.   2-krát   2 501 Sk   a   2-krát   150   Sk   za   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005