znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 103/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   28. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch., S., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 63/01, Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 420/01 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 132/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2003 doručené   podanie   P.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   S.,   označené   ako   „Ústavná sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva   na   prerokovanie   jeho   veci   v jeho   prítomnosti   a práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   a to   vo   veci   jeho   návrhu na obnovu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Skalica   vo   veci   sp.   zn.   Er 338/1998, ktorým sa vymáha pohľadávka oprávneného - Slovenskej sporiteľne, a. s., od povinného (sťažovateľa) v sume 1 800 000 Sk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„...   V zákonnej   lehote t.   j.   dňa 11.   septembra 2001 som   podal   odvolanie   cestou Okresného súdu v Skalici na Krajský súd v Trnave a bolo to vedené pod číslom konania 9 Co   420/01-52,   avšak   dňa   31.   augusta   2001   Krajský   súd   v Trnave   potvrdil   uznesenie Okresného súdu v Skalici zo dňa 28. 9. 1999.

V zákonnej   lehote   t.   j.   dňa   29.   4.   2002   som   podal   dovolanie   cestou   právneho zástupcu JUDr. I. Ch. na Najvyšší súd Slovenskej republiky, bolo to vedené pod číslom konania 4 Cdo 132/02 a uznesením zo dňa 30. januára 2003 bolo moje dovolanie Najvyšším súdom SR odmietnuté.

... Postupom Okresného súdu v Skalici pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania mi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a to tak, že aj napriek mojej výslovnej žiadosti nebolo vo veci vytýčené pojednávanie, nemohol som konať pred súdom, nemohol som dôvodiť a ani som sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa   môjho   názoru   Okresný   súd   v Skalici   predmetným   postupom   porušil   Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 a tým porušil moje právo na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru....

Taktiež postupom Krajského súdu v Trnave pri rozhodovaní o odvolaní o návrhu na obnovu konania mi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a to tak, že taktiež ako na prvostupňovom súde v Skalici, taktiež na odvolacom súde nebolo vytýčené pojednávanie,   nemohol   som   konať   pred   súdom   osobne   (taktiež   bola   porušená   zásada ústnosti),   taktiež   som   nemohol   dôvodiť   a ani   som   sa   nemohol   vyjadriť   k akýmkoľvek dôkazom,   čím   podľa   môjho   názoru   aj   Krajský   súd   v Trnave   porušil   v môj   neprospech Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 a to v článku 6, odstavec 1,....

Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nevysporiadal so skutočnosťou, že ani prvostupňový   súd   a ani   odvolací   súd   nerešpektovali   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v znení   protokolov   č.   3,   5   a 8   a tento   Dohovor   nerešpektoval   ani Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd   a podľa   nášho   názoru   aj   on   sa nespravoval predmetným článkom 6, odstavec 1 Dohovoru a ani článkom 48 odstavec 2 Ústavy SR a týmto postupom taktiež porušil moje právo na spravodlivý proces ako súd dovolací.

...   Sťažovateľ   sa   nazdáva,   že   Okresný   súd   v Skalici,   Krajský   súd   v Trnave   a ani Najvyšší súd v Bratislave nepostupovali v tomto konaní o jeho návrhu na obnovu konania tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaného článku 48, odstavec 2 Ústavy SR a taktiež článku 6, odstavec 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8. Naopak, postup Okresného súdu v Skalici sťažovateľ považuje za taký postup, ktorým mu bola Okresným súdom v Skalici odňatá možnosť konať pred súdom, bola porušená zásada ústnosti a odňatá možnosť vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom....“

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   žiadal,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Ústavný súd vyslovuje, že postupom Okresného súdu v Skalici zo dňa 24. 4. 2001 v konaní   č.   4   C   63/01-37   v spojitosti   s uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   a taktiež v spojitosti   s uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   v Bratislave   v občianskoprávnej   veci   a to návrhu na obnovu konania pod číslom 4 C 63/01-37 zo strany súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a to podľa článku 6 odstavec 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   v znení protokolov   č.   3,   5   a 8 a taktiež podľa článku 48 odstavec 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že mu bolo súdom odňaté právo byť prítomný na súdnom konaní, nemohol sa osobne a ani nechať v uvedenom spore   na   pojednávaní   zastupovať   advokátom   a taktiež   mu   bola   odňatá   taktiež   možnosť vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom na súde samom.

Uznesenie Okresného súdu v Skalici v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave a taktiež uznesenie Najvyššieho súdu v Bratislave sa zrušujú.

Okresný súd v Skalici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Sťažovateľ namietal, že označené všeobecné súdy mu opísaným postupom „odňali možnosť konať pred súdom“ a tým možnosť byť prítomný na súdnom konaní o návrhu na obnovu konania, na odvolacom i dovolacom konaní, resp. odňali mu právo vyjadrovať sa pred súdom ku všetkým skutočnostiam a ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čím súčasne porušili aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V konaní   pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľ   uplatniť   ochranu   len   takých základných práv a slobôd, ktorých porušenie sa namieta, ktoré nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ústavný súd je oprávnený posúdiť prípadnú neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Ak všeobecný   súd   postupuje   v súlade   s procesnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ústavný súd nezistí žiadne pochybenie v jeho konaní, odmietne sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci.

Z judikatúry k čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé a verejné vypočutie, čo značí, že spravidla musí mať právo prezentovať   svoje   tvrdenia   v ústnej   forme   pred   súdom   na   pojednávaní,   ktoré   sa   koná verejne. To neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A, č. 238-A, s. 10 – 11, § 21 – 22).

Okresný   súd   Skalica   zamietol   návrh   sťažovateľa   uznesením   č.   k.   4 C 63/01-37 z 24. apríla   2001   ako   neprípustný   v zmysle   §   234   ods.   2   OSP,   pretože   zistil,   že   tento smeruje proti veci, ktorá nebola právoplatne skončená. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd prerokoval odvolanie sťažovateľa podľa § 212 ods. 1 OSP a rozhodol o ňom uznesením č. k. 9 Co 420/01-52 bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c) OSP, pretože odvolanie smerovalo proti uzneseniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 132/02 v dovolacom konaní odmietol dovolanie sťažovateľa (navrhovateľa) ako neprípustné v zmysle § 243a ods. 3 OSP, t. j. konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania (o dovolaní proti uzneseniu podľa označeného ustanovenia sa rozhoduje vždy bez pojednávania).

Podľa právneho názoru ústavného súdu taký postup všeobecného súdu, ktorý konal v rámci   oprávnenia   daného   mu   zákonom,   zaoberal   sa   návrhom   sťažovateľa   a rozhodol o ňom, nemožno bez ďalšieho označiť a hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 24/98) ani ako porušenie práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa konštatoval, že všeobecné súdy pri konaní a rozhodovaní postupovali v zmysle zákonných oprávnení, ktoré im   poskytovali   príslušné   procesné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď nenariadili pojednávania, s ktorými súvisí právo byť prítomný a vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003