SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 102/2016-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 281/2014 zo 4. decembra 2014(Rvp 2424/2015),sp. zn. 17 Co 281/2014z12. novembra 2014(Rvp 2425/2015),sp. zn. 4 Co 367/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 2426/2015), sp. zn. 5 Co 242/2014z 3. decembra 2014(Rvp 2427/2015),sp. zn. 4 Co 192/2014z 27. novembra 2014(Rvp 2428/2015),sp. zn. 17 Co 449/2014z29. októbra 2014(Rvp 2429/2015),sp. zn. 17 Co 257/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 2430/2015), sp. zn. 6 Co 18/2014z 25. novembra 2014(Rvp 2431/2015),sp. zn. 17 Co 154/2014z 12. novembra 2014(Rvp 2432/2015),sp. zn. 17 Co 538/2014z12. novembra 2014(Rvp 2433/2015),sp. zn. 17 Co 550/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 2434/2015), sp. zn. 17 Co 529/2014z 12. novembra 2014(Rvp 2435/2015),sp. zn. 5 Co 324/2014z 10. decembra 2014(Rvp 2436/2015),sp. zn. 4 Co 915/2013z12. novembra 2014(Rvp 2438/2015),sp. zn. 8 Co 217/2012 z 12. novembra 2014 (Rvp 2439/2015), sp. zn. 8 Co 251/2013z 12. novembra 2014(Rvp 2440/2015),sp. zn. 6 Co 807/2013z 12. novembra 2014(Rvp 2442/2015),sp. zn. 6 Co 137/2014z25. novembra 2014(Rvp 2443/2015),sp. zn. 17 Co 145/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 2444/2015), sp. zn. 6 Co 140/2014z 25. novembra 2014(Rvp 2445/2015),sp. zn. 6 Co 142/2014z 25. novembra 2014(Rvp 2446/2015),sp. zn. 16 Co 220/2014z18. novembra 2014(Rvp 2470/2015),sp. zn. 5 Co 316/2014zo 17. decembra 2014(Rvp 2822/2015),sp. zn. 5 Co 321/2014zo 17. decembra 2014(Rvp 2823/2015),sp. zn. 8 Co 176/2014z 26. novembra 2014(Rvp 2824/2015),sp. zn. 16 Co 165/2014z 9. decembra 2014(Rvp 2825/2015),sp. zn. 6 Co 274/2014z 25. novembra 2014(Rvp 2831/2015),sp. zn. 8 Co 174/2014z 26. novembra 2014(Rvp 2832/2015),sp. zn. 16 Co 179/2014z 18. novembra 2014(Rvp 2833/2015),sp. zn. 16 Co 125/2014z 18. novembra 2014(Rvp 2834/2015),sp. zn. 16 Co 166/2014z 18. novembra 2014(Rvp 2835/2015),sp. zn. 8 Co 130/2014z 26. novembra 2014(Rvp 2836/2015),sp. zn. 16 Co 201/2014z 18. novembra 2014(Rvp 2837/2015),sp. zn. 17 Co 142/2014z 12. novembra 2014(Rvp 2838/2015),sp. zn. 4 Co 258/2014z 27. novembra 2014(Rvp 2839/2015),sp. zn. 19 Co 270/2014z 18. decembra 2014(Rvp 2840/2015),sp. zn. 5 Co 801/2014zo 17. decembra 2014(Rvp 2841/2015),sp. zn. 17 Co 449/2014z 29. októbra 2014(Rvp 1977/2015),sp. zn. 4 Co 142/2014z 30. októbra 2014(Rvp 1978/2015),sp. zn. 4 Co 140/2014z 30. októbra 2014(Rvp 1979/2015),sp. zn. 4 Co 137/2014z 30. októbra 2014(Rvp 1980/2015),sp. zn. 5 Co 318/2014z 3. decembra 2014(Rvp 1981/2015),sp. zn. 19 Co 193/2014z 27. novembra 2014(Rvp 1982/2015),sp. zn. 5 Co 237/2014z 3. decembra 2014(Rvp 1983/2015),sp. zn. 8 Co 121/2013z 29. októbra 2014(Rvp 1984/2015),sp. zn. 4 Co 135/2014zo 6. novembra 2014(Rvp 1985/2015),sp. zn. 4 Co 151/2014zo 6. novembra 2014(Rvp 1986/2015),sp. zn. 4 Co 148/2014zo 6. novembra 2014(Rvp 1987/2015),sp. zn. 4 Co 116/2014zo 6. novembra 2014(Rvp 1988/2015),sp. zn. 4 Co 119/2014z 30. októbra 2014(Rvp 1989/2015),sp. zn. 4 Co 84/2014z 30. októbra 2014(Rvp 1990/2015),sp. zn. 4 Co 195/2014zo 6. novembra 2014(Rvp 1991/2015),sp. zn. 4 Co 154/2014zo 6. novembra 2014(Rvp 1992/2015),sp. zn. 17 Co 511/2014z 5. novembra 2014(Rvp 1993/2015),sp. zn. 19 Co 448/2014 z 13. novembra 2014 (Rvp 1994/2015), sp. zn. 19 Co 759/2014z 20. novembra 2014(Rvp 1995/2015),sp. zn. 19 Co 475/2014z 13. novembra 2014(Rvp 1996/2015),sp. zn. 19 Co 471/2014z 13. novembra 2014(Rvp 1997/2015),sp. zn. 19 Co 352/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 1998/2015), sp. zn. 19 Co 367/2014z 27. novembra 2014(Rvp 1999/2015),sp. zn. 4 Co 352/2014z 27. novembra 2014(Rvp 2000/2015) a sp. zn. 4 Co 198/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 2001/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:Rvp 2424/2015,Rvp 2425/2015,Rvp 2426/2015,Rvp 2427/2015,Rvp 2428/2015,Rvp 2429/2015,Rvp 2430/2015,Rvp 2431/2015,Rvp 2432/2015,Rvp 2433/2015,Rvp 2434/2015,Rvp 2435/2015,Rvp 2436/2015,Rvp 2438/2015,Rvp 2439/2015,Rvp 2440/2015,Rvp 2442/2015,Rvp 2443/2015,Rvp 2444/2015,Rvp 2445/2015,Rvp 2446/2015,Rvp 2470/2015,Rvp 2822/2015,Rvp 2823/2015,Rvp 2824/2015,Rvp 2825/2015,Rvp 2831/2015,Rvp 2832/2015,Rvp 2833/2015,Rvp 2834/2015,Rvp 2835/2015,Rvp 2836/2015,Rvp 2837/2015,Rvp 2838/2015,Rvp 2839/2015,Rvp 2840/2015,Rvp 2841/2015,Rvp 1977/2015,Rvp 1978/2015,Rvp 1979/2015,Rvp 1980/2015,Rvp 1981/2015,Rvp 1982/2015,Rvp 1983/2015,Rvp 1984/2015,Rvp 1985/2015,Rvp 1986/2015,Rvp 1987/2015,Rvp 1988/2015,Rvp 1989/2015,Rvp 1990/2015,Rvp 1991/2015,Rvp 1992/2015,Rvp 1993/2015,Rvp 1994/2015,Rvp 1995/2015,Rvp 1996/2015,Rvp 1997/2015,Rvp 1998/2015,Rvp 1999/2015, Rvp 2000/2015 a Rvp 2001/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2424/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli23. februára 2015, 27. februára 2015 a 16. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniečl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalejlen „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Bánovce nad Bebravou, Okresným súdomPrievidza, Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresné súdy“),predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej uzneseniami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdnypoplatok 20 €, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [(príloha zákonaSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podalasťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdilrozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky„postupom v odvolacom konaní a napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...
Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka poukázala i na rozsudok«Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že„... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovásúvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutíkrajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňao povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.
Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých pôvodných konaniach o prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutýmuzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkomkonania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohtopostavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmieobmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právobolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujúlegitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmtocieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva tedanevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávneaplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem inéhouviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosťvzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkovéhoúkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníkasúdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo vecisamej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydaniepredbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nichpoplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľaalebo odporcu viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesnéhospoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípadenerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.
Krajský súd ďalej uviedol, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotný návrhna náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej mocialebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podanéhoodvolania.
Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanienávrhu, a tak zo strany okresných súdov nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhuúkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ak konanie o návrhu na náhradu škodyspôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jehonesprávnym úradným postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke7a), potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.
Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolaniea dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenejtýmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej radySlovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov, zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinnéod 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konaniazačaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinnýchdo 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalejuviedol, že okresné súdy sa spravovali pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolanípoložkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch)účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodneprihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch. Námietka,že v danej veci nie je dôvodné použitieanalógie legis, je irelevantná, keďže v danomprípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.
Okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za odvolanie, aplikovali správny právny predpis a správne ho aj vyložili.V uzneseniach bola správne označená položka sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorejsa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený v správnej výške. Krajský súd odvolaniasťažovateľky preto, aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, nepovažovalza dôvodné, ak z uznesenia o vyrubení súdneho poplatku už uvedené skutočnostijednoznačne vyplývajú. Krajský súd preto považoval postup okresných súdov, ktorérozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, za správnya sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnýchsúdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnychpoplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšiekonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016