znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 Er 594/2010 zo 7. februára   2012   a postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 2 CoE 242/2012 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a   uznesením   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 5 Er 594/2010   zo   7.   februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 242/2012 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti okrem iného zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník   neplnil   svoje   záväzky   v zmluve   predpokladaným   spôsobom   a sťažovateľka v nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v úverovej   zmluve   obsahujúce   aj   rozhodcovskú doložku   iniciovala   rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou S., a. s. Na základe rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu poveril okresný súd exekútora   výkonom   exekúcie,   kde   oprávnenou   bola   sťažovateľka   a povinným   dlžník. Okresný   súd   v napadnutom   rozhodnutí   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil   ju. Napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   po   odvolaní   sa   proti   nemu   zo   strany sťažovateľky potvrdené napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   v obšírnej   argumentácii   namieta,   že   postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru.   Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol   o neprípustnosti   exekúcie   a o jej   zastavení, a zároveň   mal   odňať   sťažovateľke možnosť   konať   pred   súdom.   Okresný   súd   i krajský   súd   podľa   sťažovateľky   tiež nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdili   veci,   keď   chybne interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka sťažnosť doplnila o argumentáciu, v zmysle ktorej mali okresný súd a krajský súd nariadiť v jej veci ústne pojednávanie. Sťažovateľka tvrdí, že tým, že ústne pojednávanie nariadené nebolo, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka   sa   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej identifikovaných   práv,   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   a vrátil   mu   vec na ďalšie   konanie,   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   priznal   jej   primerané finančné zadosťučinenie a určil jej úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

7.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   napriek   tomu,   že   na   úvodnej   strane sťažnosti   uvádza   ako   prílohy „dokumenty   podľa   textu“, ústavnému   súdu   (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

8. Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná judikatúra,   z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

9. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne, ktorého   úlohou   je   chrániť   ústavnosť.   Ústavný   súd   je   však   zároveň   toho   názoru,   že v okolnostiach danej veci nemožno vôbec o prípadnom formalizme pri odmietnutí sťažnosti hovoriť.   Ústavný   súd   už   totiž   v minulosti   mnohokrát   vyzýval   sťažovateľku   v typovo (skutkovo a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu,   že   nespĺňali   ani   zákonom   predpísané   náležitosti. In   concreto išlo   aj o nepredloženie   kópií   právoplatných   rozhodnutí   súdov,   ktorých   postup   a rozhodnutia sťažovateľka   namietala   a namieta   (pozri   napr.   I.   ÚS   283/2012,   I.   ÚS   284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, a III. ÚS 282/2012, III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 500/2012, IV. ÚS 526/2012 a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12459/2012 nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Sťažovateľka mala   možnosť   kópie   napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského súdu ústavnému súdu doručiť, čo však neurobila.

10. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

11. Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že   ústavný   súd   už   v typovo   zhodných   veciach   sťažovateľky   vo svojich   rozhodnutiach poukázal   aj   na   už   identifikované   nedostatky   jej   sťažností,   ústavný   súd   túto   sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013