znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. D. A., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   0   Tp   92/11-98 z 25. novembra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   8   Tpo   65/2011 z 8. decembra 2011, uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru úradu boja proti organizovanej kriminalite,   odboru   Stred   Banská   Bystrica,   oddelenia   vyšetrovania, ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23.   novembra   2011   a uznesením   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia v Bratislave č. k. XIV Gv 10/2011-34 z 23. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. A. D., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Tp 92/11-98 z 25. novembra 2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 8 Tpo 65/2011 z 8. decembra 2011, uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica, oddelenia vyšetrovania   (ďalej   len   „ÚBOK“)   ČVS:   PPZ-58/BOK-ST-2011   z   23.   novembra   2011 a uznesením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   odboru   osobitného   určenia v Bratislave   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   XIV   Gv   10/2011-34 z 23. novembra 2011.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   ÚBOK   ČVS:   PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. novembra 2011 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku proti nemu vznesené obvinenie   za   prípravu   na   zločin   nedovolenej   výroby   a   držania   jadrových   materiálov, rádioaktívnych   látok,   vysoko   rizikových   chemických   látok   a   vysoko   rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona k § 298 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom   podľa   § 138 písm.   b) a i) Trestného zákona pre skutok, že ako členovia organizovanej skupiny, ktorú založili a riadili J. T. s Ing. A. D. a ktorej členmi sú Ing. J. M., J. G., M. P. a Ing. M. T., od presne nezistenej doby (najneskôr od konca roka 2009 do súčasnosti) najskôr na území Č. a následne od marca 2010 aj na území S. so zámerom predávať rádioaktívny alebo jadrový materiál. Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   generálna prokuratúra uznesením sp. zn. XIV Gv 10/2011 z 23. novembra 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Ja som bol následne uznesením Okresného súdu Košice I č. k.: 0 Tp 92/11-98, 7111000439 z 25. 11. 2011, podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vzatý do väzby. Okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. neprijal môj písomný sľub a podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. neprijal návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nado mnou.

Moju sťažnosť Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.: 8 Tpo 65/2011 z 8. 12. 2011 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Namietam skutkové i právne skutočnosti, ktoré viedli orgány činné v trestnom konaní ku konštatovaniu, že som sa dopustil vyššie uvedených zločinov v štádiu prípravy.

Opakovane poukazujem na obsah svojich výpovedí obvineného, kde som vysvetlil celý   priebeh   konania.   Nič   z   toho,   ale   ani   z   doteraz   vykonaného   dokazovania nekorešponduje s výrokovou časťou uznesenia o vznesení obvinenia z 23. 11. 2011... Myslím   si,   že   nebola   dodržaná   zásada   primeranosti   a   zdržanlivosti   čím   bolo zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd.

Ja som v tomto prípade podrobne vypovedal ku skutku, opísal som činnosť všetkých osôb, o ktorej som vedel...

Zo skutočností popísaných v tomto článku vyplýva, že rozhodnutím okresného súdu boli porušené moje práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5/ Ústavy Slovenskej republiky.

Väzba   predstavuje   najzávažnejší   zásah   do   osobnej   slobody   obvineného,   ktorý   je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Ja som v tejto súvislosti písomne požiadal okresný súd, aby v súlade s ustanovením § 80 písm. b, c/ Tr. por. prijal môj písomný sľub s tým, že naďalej   povediem   riadny   život,   najmä   že   sa   nedopustím   trestnej   činnosti   a   že   splním povinnosti a dodržím obmedzenia, ktoré sa mi uložia a v prípade potreby sa podrobím výkonu dohľadu probačného a mediačného úradníka. Tieto návrhy neboli okresným, ani krajským súdom akceptované...“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vec prerokoval za jeho účasti, a súčasne navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 17 ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky,

-   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.:   0   Tp   92/11-98,   7111000439 z 25. 11. 2011, ktorým podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. som bol vzatý do väzby, ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nebol prijatý môj písomný sľub a ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nebol prijatý návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nado mnou,

- uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.: 8 Tpo 65/2011 z 8. 12. 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť,

- uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred Banská   Bystrica   oddelenia   vyšetrovania   Prezídia   Policajného   zboru   Banská   Bystrica, ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. 11. 2011, ktorým mi bolo podľa § 206 ods. 1/ Trestného poriadku vznesené obvinenie za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona k § 298 ods. 1, ods. 2 písm.   a/   Trestného   zákona   spáchaný   závažnejším   spôsobom   podľa   §   138   písm.   b,   i/ Trestného zákona,

-   uznesením   Generálnej   prokuratúry   SR,   odboru   osobitného   určenia   v Bratislave č. k.: XIV Gv 10/2011-34 z 23. 11. 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1, písm. c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť, porušené bolo.

2/

-   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.:   0   Tp   92/11-98,   7111000439 z 25. 11. 2011, ktorým podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. som bol vzatý do väzby, ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nebol prijatý môj písomný sľub a ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nebol prijatý návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nado mnou,

- uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.: 8 Tpo 65/2011 z 8. 12. 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť,

- uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred Banská   Bystrica   oddelenia   vyšetrovania   Prezídia   Policajného   zboru   Banská   Bystrica, ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. 11. 2011...

-   uznesenie   Generálnej   prokuratúry   SR,   odboru   osobitného   určenia   v   Bratislave č. k.: XIV Gv 10/2011-34 z 23. 11. 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1, písm. c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť,

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Košiciach I a vyšetrovateľovi ÚBOK Prezídia PZ Banská Bystrica na ďalšie konanie.

V prípade, ak bude sťažnosti vyhovené, navrhujem, aby ústavný súd SR vydal toto uznesenie:

Okresný   súd   v   Košiciach   I   je   povinný   nahradiť   mne   trovy   právneho   zastúpenia vzniknuté   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   vo   výške   245,70   EUR,   a   to   advokátskej kancelárii JUDr. D. A... do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy   označenými   uzneseniami   vyšetrovateľa   ÚBOK,   generálnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ 58/BOK-2011 z 23. novembra 2011, ktorým bol sťažovateľ okrem iného   obvinený   za   prípravu   na   zločin   nedovolenej   výroby   a   držania   jadrových materiálov,   ako   aj   uznesením   generálnej   prokuratúry   č.   k.   Gv   10/2011-34 z 23. novembra 2011, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK z 23. novembra 2011

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv uznesením vyšetrovateľa ÚBOK, ktorý v konaní vedenom pod ČVS: PPZ 58/BOK-2011 z 23. novembra 2011 začal proti nemu trestné stíhanie „za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, § 298 ods. 1, ods. 2 písm. a/ trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. b), písm. i) Trestného zákona“.

Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ sťažnosť,   ktorú   generálna prokuratúra uznesením č. k. Gv 10/2011-34 z 23. novembra 2011 zamietla.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonný postup vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry v prípravnom trestnom konaní, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie   okrem   iného   za   prípravu   na   zločin   nedovolenej   výroby   a   držania   jadrových materiálov. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je preskúmať, či napadnutým uznesením generálnej prokuratúry boli porušené uvedené práva sťažovateľa. Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ nesprávnosť postupu vyšetrovateľa ÚBOK a generálnej prokuratúry vidí v tom, že obvinenie proti nemu bolo protiprávne, pretože sa zločinu, za ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, nedopustil.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti postupu a rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní vo fáze prípravného konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu   trestného   konania   (po   prípadnom   podaní   obžaloby)   ako   obžalovanému   právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp.   práv   garantovaných   dohovorom,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v   dôsledku   nezákonného postupu   generálnej   prokuratúry   v   predmetnej   trestnej   veci.   Je   nutné   skonštatovať,   že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného   konania   mu   už   v   rámci   prípravného   konania   dáva   postavenie   a   tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený   konať   a   rozhodovať   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   aj   odvolací   súd   v   prípade podania   odvolania   v   predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnou   jurisdikciou,   v   ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane   zákonnosti   a   ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúceho podaniu obžaloby (obdobne napr. III.   ÚS   75/05   alebo   III.   ÚS   109/05,   I.   ÚS   42/2012),   t.   j.   aj   skutočností,   ktoré   vytýka sťažovateľ postupu orgánov činných v trestnom v predloženej sťažnosti   či už procesne alebo vecne.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický   celok, v ktorom   sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizáciou   garancií   na   ochranu   práv   a   slobôd   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní   môžu   a   majú   naprávať,   resp.   korigovať   prípadné   predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietaným uznesením. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to,   aby   ústavný   súd   vstupoval   v   predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľa   do   právomoci všeobecných súdov, resp. orgánov prípravného konania. Naopak, skutočnosť, že všeobecné súdy,   resp.   orgány   prípravného   konania   môžu   podľa   platného   právneho   poriadku sťažovateľovi   poskytnúť   účinnú   ochranu   jeho   ústavou   chráneným   právam   a   slobodám, vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 92/11-98 z 25. novembra 2011

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   0   Tp   92/11-98 z 25. novembra 2011, ktorým nebol prijatý jeho písomný sľub a návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa   čl.   127   ústavy   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám   fyzických   osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti   týkajúcej   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky, pretože na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 65/2011 z 8. decembra 2011

Uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorých   obvinený   môže   byť   vzatý   do   väzby   len   vtedy,   ak   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo   ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   bude   pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. V uznesení okresný súd súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   rozhodol   súčasne   aj   o neprijatí   poskytnutého   písomného   sľubu sťažovateľa,   ním   ponúknutej   peňažnej   záruky   a podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa boli splnené formálne aj materiálne podmienky na vzatie do väzby, pretože sťažovateľovi bolo dôvodne vznesené obvinenie a doteraz   zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu, že skutky,   pre ktoré   bolo   začaté   trestné stíhanie, boli spáchané a vykazujú znaky prípravy na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov.

Na základe týchto skutočností s poukazom na štádium dokazovania a na to, že neboli stotožnení ďalší podozriví, vypočutí vo veci zainteresovaní svedkovia, a tiež na charakter trestnej   činnosti,   ktorej   sa   mal   obvinený   Ing.   D.   dopustiť,   súd   rozhodol,   že   neprijíma písomný sľub obvineného a neprijíma návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Krajský   súd   rozhodol   o   podanej   sťažnosti   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že na podklade predloženého spisového materiálu a doposiaľ vykonaných dôkazov, na ktoré sudca pre prípravné konanie v napadnutom rozhodnutí   podrobne poukázal,   možno v tomto štádiu   trestného   konania vyvodiť záver o dôvodnom podozrení Ing. A. D. zo spáchania trestnej činnosti, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie.

Nepochybil sudca pre prípravné konanie okresného súdu ani keď dospel k záveru, že pre vzatie obvineného Ing. A. D. do väzby sú splnené podmienky a predpoklady uvedené v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že obvinený Ing. A. D. je dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu podľa § 298 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe vyššie uvedenom, a to s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/, i/ Tr. zák., teda s tým, že v žalovanej trestnej činnosti mal pokračovať po dlhší čas (od konca roku 2009 do 19. 9. 2011) a s tým, že konania, z ktorého je dôvodne podozrivý sa mal dopustiť ako člen organizovanej skupiny. Príprava podľa § 13 ods. 1 Tr. zák. spočívajúca v úmyselnom spolčení sa na zaobstaranie rádioaktívneho cézia za   účelom   získania   finančného   prospechu   mala   vyústiť   podľa   posledného   telefonického kontaktu, ktorý bol vykonaný dňa 6. 10. 2011 medzi obvineným Ing. D. a agentom Š. do predaja a kúpy rádioaktívneho, resp. jadrového materiálu v dohodnutom termíne začiatkom roku 2012. V danom štádiu trestného konania na podklade doposiaľ vykonaných úkonov tak nemožno vylúčiť, že pokiaľ by nedošlo k zadržaniu obvinených v predmetnej trestnej veci, tak títo by naďalej pokračovali v konaní, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.

Charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo obvinenému vznesené obvinenie, dĺžka, po ktorú mal byť skutok páchaný a skutočnosť, že obvinení sa konania mali dopustiť ako organizovaná skupina sú aj podľa názoru krajského súdu v danom prípade, za daných okolností   a   v tomto   štádiu   trestného   konania   konkrétnymi   skutočnosťami   zakladajúcimi dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Žiadne pochybenie   nezistil krajský súd ani   v rozhodnutí   okresného súdu,   ktorým neakceptoval aj navrhovaný dôvod väzby podľa § 71 ods. písm. b/ Tr. por. Ani podľa názoru krajského súdu z predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že obvinený Ing. A. D. bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Okresný súd sa vo vzťahu k dôvodu kolúznej väzby veľmi kvalifikovane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré nebolo možné v tejto časti akceptovať návrh prokurátora a na tieto dôvody v napadnutom uznesení veľmi obsažne poukázal.

Krajský   súd   sa   v   tomto   smere   v   celom   rozsahu   stotožnil   aj   s   argumentáciou okresného súdu vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 68/08 zo dňa 18. 3. 2008 a je taktiež toho názoru, že právne závery z tohto uznesenia vyplývajúce sú pre účely rozhodovania o väzbe v predmetnej trestnej veci nepoužiteľné. V citovanom uznesení Ústavného súdu SR išlo aj podľa názoru krajského súdu o úplne inú skutkovú situáciu, v ktorej bol okrem znakov organizovaného zločinu prítomný aj konkrétny prvok násilia, ktorý v predmetnej trestnej veci absolútne absentuje.

Z uvedeného dôvodu tak ani podľa názoru krajského súdu nemožno úvahy a právne závery z citovaného uznesenia Ústavného súdu SR aplikovať na predmetný prípad a bez zistenia konkrétnych skutočností ustáliť tento dôvod väzby.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a štádium dokazovania v predmetnej trestnej   veci   sa   krajský   súd   stotožnil   aj   s   rozhodnutím   okresného   súdu   o   neprijatí ponúknutých záruk, nakoľko ani krajský súd v tomto štádiu trestného konania nepovažoval ponúknuté záruky za dostatočné.“

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania. Ústavný súd poukazuje na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   pri   rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby   sa   na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné   a   relevantné   dôvody   (obdobne   napr.   III.   ÚS   374/09).   Opierajúc   sa   o   tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že v právomoci krajského súdu bolo posúdiť právne otázky vzťahujúce   sa   na   rozhodovanie   o   väzbe   sťažovateľa.   V   danom   prípade   sa   krajský   súd v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu.

Ústavný súd nenašiel žiadny dôvod spochybniť právne závery krajského súdu, ktorý v kontexte prvostupňového rozhodnutia obsahuje dostatočný popis skutkových a právnych dôvodov   útekovej   väzby   postačujúcich   na   to,   aby   bolo   možné   konštatovať,   že   dané rozhodnutie   je   legitímne   a   odôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nie   je   spokojný so skutkovými i právnymi skutočnosťami, „ktoré viedli orgány činné v trestnom konaní ku konštatovaniu, že sa dopustil vyššie uvedených zločinov v štádiu prípravy“, je v danom prípade právne bezvýznamná.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012