znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súkromný   a rodinný   život zaručeného v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a postupom Ústavu na výkon väzby Žilina a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2011 doručená sťažnosť M. M., P.,   t.   č.   vo väzbe Ž.   (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súkromný a rodinný život zaručeného v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a postupom Ústavu na výkon väzby Žilina (ďalej len „ústav na výkon väzby“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 2   T   248/2010   uznesením   z 18.   októbra   2010   rozhodol   o ponechaní   sťažovateľa,   ako   aj ďalších jeho spoluobvinených v danej trestnej veci vo väzbe a súčasne zamietol ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, pretože podľa jeho záveru naďalej pretrvávali dôvody, pre   ktoré   boli   vzatí   do   väzby,   a to   dôvodná   obava,   že   budú   pôsobiť   na   svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, resp.   budú   pokračovať   v trestnej   činnosti.   V   súvislosti   s   výkonom   predmetnej   väzby sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 6. decembra 2010 „... na predpísanom tlačive Zboru väzenskej   a justičnej   stráže   požiadal...“ okresný   súd   o povolenie,   aby   mohol   z väzby telefonovať svojej družke, pričom 13. decembra 2010 referent Zboru väzenskej a justičnej stráže   sťažovateľovi   oznámil,   že   okresný   súd   mu   telefonovať   s družkou „zakázal“. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta: „Zo strany Okresného súdu v Považskej Bystrici som nebol nijakým spôsobom oboznámený na základe akého zákona a z akých dôvodov mi bolo zakázané telefonovať mojej družke.“

Podľa sťažovateľa uvedeným postupom okresného súdu malo dôjsť k zásahu do jeho základného práva a práva na rodinný a súkromný život, pretože podľa jeho názoru žiadne zákonné ustanovenie nedávalo okresnému súdu oprávnenie, aby mu neumožnil telefonovať s jemu blízkou osobou, takže podľa sťažovateľa možno postup okresného súdu vyhodnotiť ako nezákonný, a tým zasahujúci aj do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Legálnosť   a   legitímnosť   obmedzenia   telefonovania   obvineného   umiestneného v ústave na výkon väzby v Slovenskej republike stanovená citovanými ustanoveniami zákona o výkone väzby a Poriadku výkonu väzby spočíva v možnosti počúvania hovoru obvineného príslušníkom   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   (ďalej   „ZVJS“),   prípadne   aj   orgánom činným v trestnom konaní (ďalej „OČTK“) alebo súdom a obmedzením frekvencie volaní a dĺžkou hovoru.

Žiaden   zákon   ani   iný   všeobecne   záväzný   právny   predpis   nedáva   súdu   možnosť telefonovanie   obvineného   zakázať.   Práve   zákonom   stanovená   prípustnosť   účasti   OČTK alebo súdu pri telefonickom hovore obvineného vylučuje „nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti“, ktorou by bolo možné takýto zásah do práva na súkromie odôvodniť. Ak teda obvinený ani nemôže telefonovať bez prítomnosti príslušníka ZVJS a OČTK alebo súd má možnosť sa tiež telefonovania zúčastniť, zákaz telefonovania nikdy nemožno označiť za legitímny a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

Na telefonovanie má obvinený právo (§ 21 ods. 1 a ods. 2 zákona o výkone väzby veta   prvá),   pričom   súhlas   OČTK   alebo   súdu,   ktorý   sa   vyžaduje,   v   podstate   slúži   na informovanie OČTK alebo súdu o tom, že sa obvinený takto svojho práva dožaduje a je na zvážení OČTK alebo súdu, či vydá súhlas, alebo sa bude dožadovať svojej prítomnosti pri výkone tohto práva obvineného....

V tomto prípade ja ako subjekt práva na telefonovanie blízkej osobe (družke) nemám žiadnu možnosť urobiť si predstavu o svojej právnej situácii, teda z akých dôvodov a na základe akého zákona mi bolo toto právo úplne odopreté, čo nesporne vytvára stav právnej neistoty....

Pre   úplnosť   sa   žiada   dodať,   že   hoci   tlačivo   na   používanie   telefónu   obsahuje   aj alternatívu   „nesúhlasím“   s   používaním   telefónu   obvineným,   toto   nekorešponduje   so zmyslom   právnej   úpravy   a   so   zásadami   Dohovoru   o   prípustnosti   zásahu   do   práva   na súkromie.

Forma   tlačiva   na   používanie   telefónu   v   nijakom   prípade   nezbavuje   súd zodpovednosti za správny výklad zákona o výkone väzby, pričom tento výklad musí byť v súlade s Ústavou SR a   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom   ustanoveným zákonom, v tomto prípade s Dohovorom a naň sa vzťahujúcou judikatúrou.»

Podľa sťažovateľa do jeho práva na súkromný a rodinný život, ako aj do práva na súdnu a inú právnu ochranu bolo zasiahnuté aj postupom ústavu na výkon väzby, ktorý má dohliadať   a   niesť   zodpovednosť   za   dôsledné   uplatnenie   zákonom   garantovaných   práv obvineného.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Je   vecou   Ústavu   na   výkon   väzby   zabezpečiť   uplatnenie   práva   obvineného   na telefonovanie blízkej osobe podľa § 21 ods. 1 zákona o výkone väzby veta prvá.

Keďže vyjadrenie súdu, že nesúhlasí s telefonovaním obvineného, nie je procesným rozhodnutím,   takýmto   stanoviskom   nie   je   Ústav   na   výkon   väzby   viazaný   a   nemôže   sa zbavovať zodpovednosti za nenaplnenie práva obvineného odkazom na takéto zamietavé stanovisko súdu.

Ústav na výkon väzby ako realizátor práv obvinených podľa zákona o výkone väzby je pri výkone svojej činnosti viazaný platnými a účinnými právnymi predpismi, ktoré je povinný   vykladať   ústavne   konformným   spôsobom   tak,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu základných práv obvinených.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 postupom   a   rozhodnutím   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa telefonovať v prítomnosti príslušníka zboru družke.

2. Ústav na výkon väzby Žilina postupom a rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo sťažovateľa   na   súkromný   a   rodinný   život   podľa   čl.   16   ods.   1   a   čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   8   ods.   1   a   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa telefonovať v prítomnosti príslušníka zboru družke.

3.   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní označených základných práv sťažovateľa.

4. Ústavu na výkon väzby Žilina sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd Považská Bystrica, a peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Ustav na výkon väzby Žilina, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Považská Bystrica a Ustav na výkon väzby Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných práv a práv na ochranu súkromného a rodinného života zaručených v čl. 16 ods. 1 a v čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a tiež o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a postupom ústavu na výkon väzby, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku toho, že nebolo vyhovené jeho žiadosti telefonovať z výkonu väzby jeho družke.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Inými   slovami,   ak   na   ochranu   označených   práv   je   sťažovateľ   podľa   osobitných právnych   predpisov   oprávnený   využiť   iné   opravné   prostriedky,   ktoré   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpal,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, mal aj iné prostriedky predstavujúce účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) počas výkonu väzby je obvinený obmedzený najmä vo výkone práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva slobodnej   voľby   povolania,   práva   na   slobodné   užívanie   majetku   a   práva   slobodne   sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo dvakrát za mesiac v prítomnosti príslušníka zboru telefonovať 15 minút v čase určenom v ústavnom poriadku prostredníctvom   telefónneho   automatu   umiestneného   v   ústave.   Pritom   sa   vyžaduje predchádzajúci súhlas orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý si môže pri udelení súhlasu vyhradiť svoju prítomnosť pri telefonovaní; to neplatí pre telefonovanie obvineného s obhajcom. Obvinený môže s obhajcom telefonovať aj častejšie ako dvakrát za mesiac.

Podľa § 59 zákona o výkone väzby dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva   väzba,   trest   odňatia   slobody,   disciplinárne   tresty   vojakov,   ochranné   liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania ním namietaného postupu okresného súdu, ako aj postupu ústavu na výkon väzby   využitím   podnetu   adresovaného   prokurátorovi   príslušnej   okresnej   prokuratúry vykonávajúcej   dozor   nad   zákonnosťou   výkonu   väzby,   avšak   využitie   tohto   účinného prostriedku   nápravy   namietaného   porušenia   označených   práv   sťažovateľ   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu nepreukázal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011