znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. V., B., ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009, uznesením Okresného súdu Revúca č. k. 3 Er 305/08-69 z 22. mája 2009 a uznesením Okresného súdu Revúca č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2009 doručená sťažnosť Š. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   15   CoE   100/2009-88 zo 17. septembra 2009, uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er   305/08-69   z   22.   mája   2009   a uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   305/08-41 zo 14. júla 2008.

Ako   vyplynulo   z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   k   veci   sp.   zn.   3   Er   305/2008, sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. R.   T.,   Exekútorský   úrad   R.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   pre   vymoženie   sumy 1 844 296 Sk (61 219,41 €) s príslušenstvom v prospech S. B. (ďalej len „oprávnený“) pod sp. zn. EX 726/99.

Oprávnený   v   tejto   exekučnej   veci   doručil   súdnemu   exekútorovi   1.   októbra   1999 návrh   na   vykonanie   exekúcie   proti   sťažovateľovi   pre   vymoženie   sumy   1   844   296   Sk s príslušenstvom. Za exekučný titul označil jednak rozhodnutie oprávneného č. 200-0095-4105/99   zo   16.   marca   1999   a   jednak   výkaz   nedoplatkov   VNP   č.   200-9-4104-I/1999 z 1. februára   1999   (ďalej   len   „výkaz   nedoplatkov“).   Rozhodnutím   oprávneného   č.   200-0095-4105/99   zo   16.   marca   1999,   ktoré   sa   stalo   vykonateľným   10.   apríla   1999,   bolo sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe uložené zaplatiť oprávnenému sumu 190 787   Sk   ako   dlžné poistné   za obdobie   od   januára   1995   do   novembra   1998.   Výkaz nedoplatkov   oprávneného,   ktorý   sa   stal   vykonateľným   5.   februára   1999,   bol   vydaný povinnému ako zamestnávateľovi na sumu 1 653 509 Sk, ktorá pozostáva z dlžnej sumy z poistného   (za   obdobie   1995   –   1997   v   sumách   338   086   Sk   a   176   043   Sk),   penále (1 113 174   Sk,   8   314   Sk   a   439   Sk),   poplatku   za   nesplnenie   oznamovacej   povinnosti (5 570 Sk a 980 Sk) a pokuty (10 000 Sk).

Sťažovateľ   podal   14.   marca   2005   proti   exekúcii   súdnemu   exekútorovi   námietky. Tvrdil, že výkaz nedoplatkov v tomto prípade nie je exekučným titulom, pretože ním by mohli byť iba platobné výmery. Výkaz nedoplatkov v tomto prípade vykazuje nedoplatky podľa viacerých vykonateľných rozhodnutí, a je preto v rozpore s § 71 ods. 2 Správneho poriadku, a nie je preto exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o vymáhanie splnenia povinnosti od sťažovateľa zaplatiť poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti, pokuty a penále, tieto podľa názoru sťažovateľa opierajúceho sa o ustanovenia   §   71   ods.   3   Správneho   poriadku   v   spojení   s   ustanovením   §   33   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 274/1994 Z. z.“) tieto možno vymáhať iba do troch rokov po uplynutí lehoty na plnenie uvedenej v rozhodnutí, ktorým bola povinnosť uložená, pretože inak toto právo zaniká, k čomu došlo aj v tomto prípade. Z tohto dôvodu je vedenie exekúcie v časti pre vymoženie sumy 1 653 509 Sk v rozpore so zákonom. Keďže exekútor upovedomil   sťažovateľa   aj   o   spôsobe   vykonania   exekúcie,   a   to   jednak   predajom nehnuteľností zapísaných na LV č. 1589 pre k. ú. T., obec T., okres R. ako parc. č. 566/1 zast. pl. a nádvoria o výmere 1052 m2, parc. č. 567 záhrady o výmere 1663 m2 a jednak predajom nehnuteľnosti – stavby postavenej na parc. č. 566/1 – rodinný dom súp. č. I. 387 orientačné číslo 9 na liste vlastníctva nezapísanej, sťažovateľ v námietkach poukázal jednak na to, že on nie je vlastníkom rodinného domu, jeho vlastnícke právo k rodinnému domu nebolo preukázané, a jednak na to, že nehnuteľnosti zapísané na tomto liste vlastníctva sú predmetom záložného práva zriadeného pod R-III-1820/92 v prospech E. S., T., čo vyplýva aj   z   výpisu   z   listu   vlastníctva.   V   takom   prípade   možno   exekúciu   na   záloh   viesť   iba so súhlasom záložného veriteľa (§ 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka).

O týchto námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom uznesením č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008, a to tak, že jeho námietky zamietol. Nestotožnil   sa   s   názorom   sťažovateľa,   podľa   ktorého   výkaz nedoplatkov   je neúčinným exekučným titulom, pretože vykonateľný výkaz nedoplatkov ako exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku je zostaveným zoznamom peňažných povinností uložených skôr vykonateľnými rozhodnutiami.   V   tomto   prípade   je   výkaz   nedoplatkov   v   súlade   s §   71 Správneho poriadku. Na tento výkaz nemožno použiť ustanovenia súčasnej právnej úpravy o preklúzii práva vymáhať pohľadávky v nich určené, pretože pri vymáhaní sa postupuje podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003   (§   277   zákona   č.   461/2003   Z.   z. o sociálnom   poistení).   Z   obsahu   exekučného   spisu   okresný   súd   zistil,   že   vlastníctvo sťažovateľa k stavbe nezapísanej v katastri nehnuteľností mal súdny exekútor preukázané z potvrdenia   Mestského   úradu   v T.   z   18.   augusta   2004.   Posudzovanie   vlastníctva sťažovateľa k nehnuteľnosti nezapísanej v katastri   a vplyvu   existencie záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri však nie je predmetom posudzovania exekučným súdom v konaní o námietkach, pretože v konaní o námietkach posudzuje súd iba skutočnosti uvedené   v   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   (čo   nevylučuje,   aby   tieto   otázky   neboli posudzované pri rozhodnutí o schvaľovaní príklepu).

Keďže proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008 podal sťažovateľ odvolanie, toto rozhodnutie bolo zrušené [§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a o námietkach povinného znova rozhodoval sudca, a to uznesením č. k. 3 Er 305/08-69 z 22. mája 2009, ktorým námietky povinného zamietol z   obdobných   dôvodov,   pre   ktoré   tak   rozhodol   vyšší   súdny   úradník   v uznesení   č.   k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008.

Proti uzneseniu č. k. 3 Er 305/08-69 z 22. mája 2009 podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd o ňom rozhodol uznesením č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   305/08-69   z   22.   mája   2009   nadobudlo právoplatnosť   11.   júna   2009.   Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   100/2009-88 zo 17. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 8. októbra 2009.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   odôvodnil   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009 a uzneseniami okresného súdu č. k. 3 Er 305/08-69 z 22. mája 2009 a č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008 tým, že týmito rozhodnutiami mu súdy neposkytli ochranu   [§   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku],   hoci   mu   ochranu   boli   povinné poskytnúť ex offo, a to aj napriek tomu, že exekúcia je nezákonná, a to preto, že:

- exekúcia sa vedie na základe výkazu nedoplatkov, ktorý bol zostavený v rozpore s právnou úpravou, pretože skutočnými exekučnými titulmi sú platobné výmery označené vo výkaze nedoplatkov, avšak na ich základe exekúcia nie je vykonávaná a ani neboli predložené exekučnému súdu; exekúcia sa teda vedie bez exekučného titulu,

-   pre   prekážku   ne bis in   idem   nie je možné na tie isté   platby použiť ako nový exekučný   titul   výkaz   nedoplatkov,   ak   má   byť   exekučným   titulom   v   zmysle   zákona č. 274/1994 Z. z. platobný výmer, ktorý bol aj vydaný; oprávnený nemohol pre tie isté pohľadávky druhýkrát založiť exekučný titul výkazom nedoplatkov s novou prekluzívnou lehotou,

-   podľa   §   24   ods.   2   zákona   č.   274/1994   Z.   z.   uplynutím   trojročnej   lehoty   od právoplatnosti jednotlivých platobných výmerov došlo k premlčaniu práva vymáhať poistné na   nemocenské   poistenie   a   dôchodkové   zabezpečenie   a   na   ostatné   platby   sa   vzťahuje všeobecná premlčacia lehota, a keďže zákon č. 274/1994 Z. z. neustanovuje prekluzívnu lehotu a preklúzia práva sa spravuje trojročnou prekluzívnou lehotou podľa § 71 ods. 3 Správneho   poriadku,   potom   právny   vzťah   medzi   oprávneným   a   sťažovateľom   už   bol ukončený a nemožno ho obnoviť,

-   exekúcia   postihuje   nehnuteľnosti   zaťažené   záložným   právom   v   poradí rozhodujúcom a záložný veriteľ súhlas na vykonanie exekúcie nedal,

- u jednej z nehnuteľností, ktorá nie je zapísaná na liste vlastníctva, nebola vyriešená otázka jej vlastníctva a táto je v držbe tretej osoby.

Sťažovateľ žiadal vydať nález:„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   a   Okresný   súd   Revúca   porušili   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces a v dôsledku toho Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje

1. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 15 CoE/100/2009-88 zo dňa 17.09.2009,

2. rozhodnutie Okresného súdu Revúca sp.zn.: 3 Er 305/08-69 zo dňa 22. 05.2009,

3. rozhodnutie Okresného súdu Revúca sp.zn.: 3 Er 305/08-41 zo dňa 14. 07. 2008 a

4. vec vracia Okresnému súdu Revúca na ďalšie prejednanie a rozhodntie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť vydaním uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008, uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 305/08-69 z 22. mája 2009 a uznesenia krajského súdu č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009.

Ústavný súd preto posudzoval splnenie podmienok ustanovených § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   na   prijatie   sťažnosti   jednotlivo   vo   vzťahu   ku   všetkým   rozhodnutiam všeobecných   súdov,   ktorými   podľa   názoru   sťažovateľa   mali   byť   ním   označené   práva porušené.

1.   Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   splnením   podmienok   prijateľnosti   sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008.

Prvoradou podmienkou na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným   súdom   je   samotná   existencia   sťažovateľom   označeného   rozhodnutia   v   čase rozhodovania ústavného súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, uznesenie č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008 bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a sťažovateľ proti nemu podal odvolanie.

Podľa § 374 ods. 4 poslednej vety OSP ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa   osobitného   zákona   (Exekučný   poriadok),   ak   tento   osobitný   zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné iba proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam proti exekúcii; proti rozhodnutiu, ktorým boli námietky zamietnuté, Exekučný poriadok právo podať odvolanie účastníkovi nepriznáva.

Pokiaľ teda sťažovateľ proti uzneseniu č. k. 3 Er 305/08-41 zo 14. júla 2008 podal včas odvolanie (čo vyplýva z obsahu exekučného spisu) podľa § 374 ods. 4 poslednej vety OSP,   toto   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania   zrušuje.   Pokiaľ   bolo   uznesenie   č.   k. 3 Er 305/08-41   zo   14.   júla   2008   zrušené   zo   zákona   momentom   podania   odvolania sťažovateľom proti nemu, v čase rozhodovania ústavného súdu už nemožno hovoriť o ňom ako   o   rozhodnutí   existujúcom,   a   preto   je   vylúčené,   aby   ústavný   súd   toto   rozhodnutie preskúmaval, a preto v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 305/08-69 z 22. mája 2009.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   305/08-69 z 22. mája 2009 nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2009. Dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   teda   uplynula   11.   augusta   2009.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť ústavnému súdu doručil 2. decembra 2009, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie ústavnej sťažnosti v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Preto v tejto časti sťažnosti neostalo ústavnému súdu iné, než sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o zostávajúcu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   týmto   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd   mu   neposkytol   ochranu   pred exekúciou, ktorú považuje za nezákonnú a jeho odvolaniu nevyhovel.

Pravidlá   týkajúce   sa   podmienok   podávania   opravných   prostriedkov   majú   za   cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú   aplikované.   Jednako   tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Z týchto dôvodov, ak Občiansky súdny poriadok a iné právne normy vymedzujú (pozitívne aj negatívne) okruh rozhodnutí, proti ktorým je (alebo nie je) prípustné odvolanie a o prípustnosti jeho podania rozhoduje následne na to povolaný súd spôsobom, ktorý je v súlade   s   právnou   úpravou   podmienok   podávania   opravných   prostriedkov,   je   potom vylúčené, aby v takom prípade došlo k porušeniu základného práva účastníka občianskeho súdneho   konania   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivý   proces   (postup   súdu   v   súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa).

Preto ústavný súd skúmal, či v prípade sťažovateľa nedošlo zo strany krajského súdu k   odmietnutiu   odvolania,   ktorého   prípustnosť   možno   vyvodiť   z   Občianskeho   súdneho poriadku alebo inej právnej normy.

Krajský súd uznesenie č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa, odôvodnil takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. ) O.s.p. odmietol.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Podľa   § 201   veta   prvá   O.s.p.   účastník   môže napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa   osobitného   zákona   (zákona   č.   233/1995   Zb.   o   exekútoroch   a   exekučnej činnosti – Exekučný poriadok), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Exekučný poriadok je vo vzťahu k O.s.p. normou lex specialis, čo znamená, že na exekučné   konanie   vykonávané   podľa   tohto   osobitného   predpisu   sa   prednostne   uplatnia ustanovenia   tohto   predpisu.   Exekučný   poriadok   je   procesným   predpisom,   ktorý   sa systematicky zaraďuje do občianskeho procesného práva, úprava v Občianskom súdnom poriadku má však iba podporné a kompelmentárne využitie (podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak). Na rozdiel od procesnoprávnej úpravy možnosti podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   zakotvenej   v   Občianskom   súdnom poriadku,   podľa   ktorej   odvolanie   sa   nepripúšťa   iba   proti   rozhodnutiam   v   prípadoch výslovne v O.s.p. stanovených, Exekučný poriadok je koncipovaný tak, že naopak taxatívne vypočítava   prípady   resp.   stanovuje   výslovne,   proti   ktorým   rozhodnutiam   vydaným v exekučnom konaní exekučným súdom je odvolanie prípustné. A contrario tak potom platí, že v ostatných prípadoch odvolanie prípustné nie je.

V prejednávanej exekučnej veci exekučný súd rozhodol o námietkach povinného proti exekúcii   tak,   že   námietkam   nevyhovel   –   námietky   zamietol.   Procesný   postup   súdu i rozhodovanie sa riadilo Exekučným poriadkom. Podľa Exekučného poriadku odvolanie je prípustné iba proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam proti exekúcii (§ 50 ods.4). Napriek tomu, že takýto právny stav exekučný súd konštatoval aj vo svojom rozhodnutí, účastníkov   konania   nesprávne   poučil   o   prípustnosti   odvolania   voči   predmetnému rozhodnutiu. I keď sa odvolateľ – v tomto prípade povinný riadil nesprávnym poučením súdu o možnosti podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok – odvolanie, krajský súd, ako súd odvolací, nemal inú možnosť, než odvolanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Možno dodať, že v prejednávanej veci o námietkach povinného zo dňa 14.03.2005 pôvodne rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu a to uznesením č.k. 3 Er 305/08-49 zo   dňa   14.   júla   2008,   kedy   sa   na   rozhodnutie   o   odvolaní   povinného   proti   tomuto rozhodnutiu uplatnil procesný postup súdu podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak odvolanie   podané   v   odvolacej   lehote   oprávnenou   osobou   smeruje   proti   rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. O odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka opätovne rozhodol sudca okresného súdu dňa 22. mája 2009 uznesením č.k. 3 Er 305/09-69 a jeho rozhodnutie je konečné, pretože proti nemu odvolanie už nie je prípustné (§ 50 ods. 4 Exekučného poriadku).“

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco svoje   rozhodnutie   o   odmietnutí   odvolania   sťažovateľa   odôvodnil   a   jednak   toto   svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých   ustanovení právnych predpisov,   ktoré nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformné   alebo   nezodpovedajúce   dikcii   aplikovaných zákonných ustanovení. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 100/2009-88 zo 17. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010