znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ž.,   T.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   I.   P.,   Z.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   vo   veci   sp.   zn.   9 Cb 127/2005   a   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 27/2007 z 21. augusta 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ž.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2008 doručená sťažnosť Ž., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   sp. zn.   9   Cb   127/2005   a   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 27/2007 z 21. augusta 2008 a žiadal vydať tento nález:

„1. Ústavný súd SR podľa § 56 odst. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov   vyslovuje,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   20   Cob   398/2006   zo   dňa 17.5.2007, ktorým bol zamietnutý žalobný návrh sťažovateľa proti žalovanému, T., s.r.o. o zaplatenie sumy 1.261.500,- Sk s prísl. a rozsudkom Najvyššieho súdu SR 6 Obdo 27/2007 zo dňa 21.8.2008, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu   v Žiline   č.   20   Cob/398/2006   zo   dňa   17.5.2007   boli   porušené   ústavné   práva sťažovateľa,

podľa   čl.35   ods.   1   Ústavy   SR,   každý   má   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

podľa   čl.46   ods.   1   Ústavy   SR   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   stanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /Dohovor/, konkrétne čl. 6 odst. 1 a - Právo na spravodlivé súdne konanie

1.   Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

na   podnikanie   a uskutočňovanie   zárobkovej   činnosti   a na   ochranu   jeho   práv z dojednaní o zmluvnej pokute na nezávislom a nestrannom súde.

2.   Ústavný   súd   SR   podľa   §   56   odst.   1   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov vyslovuje, že nečinnosťou Okresného súdu Dolný Kubín v konaní 9 Cb 127/05 v čase od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 24.8.2005 do 26.7.2006 došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   čím   boli   porušené   ústavné   práva   sťažovateľa zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi podľa § 56 odst. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení   neskorších   predpisov   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-Sk   a ukladá Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, KS Žilina, NS SR, aby v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplatil sťažovateľovi sumu 100.000,- Sk. Ústavný   súd priznáva sťažovateľovi   nárok na náhradu   trov právneho zastúpenia ktoré, Okresný súd v Dolnom Kubíne, KS Žilina, NS SR, je povinný do 10 dni poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Zo sťažnosti a z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 127/05 vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania proti T., s. r. o., ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“), v ktorom sa domáhal zaplatenia sumy 1 455 075 Sk s 13 % ročným úrokom z omeškania   od   22.   januára   2002   do   zaplatenia.   V žalobe   doručenej   okresnému   súdu 24. augusta 2005 tvrdil, že so žalovaným uzatvoril 7. októbra 1997 kúpnu zmluvu na rok 1998 až 2001, ktorou sa sťažovateľ zaviazal dodať žalovanému dohodnuté ročné množstvá mlieka   a žalovaný   sa   zaviazal   toto   mlieko   odobrať   a zaplatiť   dohodnutú   cenu.   V čl.   X ods. 10.8   zmluvy   bolo   dohodnuté   pre   prípad,   že   žalovaný   dojednané   množstvo   mlieka neodoberie alebo od zmluvy odstúpi, zaplatenie zmluvnej pokuty vo výšky 10 % z ceny nedodaného mlieka. Žalovaný od zmluvy odstúpil, pričom podľa názoru sťažovateľa tým sledoval cieľ poškodiť záujmy sťažovateľa. V tejto situácii sťažovateľ vystavil žalovanému

7.   januára   2002   faktúru   č.   88/01,   ktorou   mu   vyčíslil   zmluvnú   pokutu   podľa   zmluvy, žalovaný túto faktúru neuhradil, a preto sa sťažovateľ musel obrátiť na okresný súd.Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 9 Cb 127/2005-136   zo 17. októbra 2006 čiastočne žalobe   vyhovel,   keď   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   1 261 500   Sk s 11,97 % ročným úrokom z omeškania od 22. januára 2002 do zaplatenia, ako aj náhradu trov   konania,   a v prevyšujúcej   časti   žalobu zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku,   pokiaľ   ide o výrok, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 261 500 Sk s prísl., podal žalovaný odvolanie.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   20   Cob   398/2006   zo 17.   mája   2007   rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno,   pokiaľ   ide   o povinnosť   preukázať,   že   žalovaný   zmluvnú   povinnosť   porušil a porušoval ju v priebehu rozhodného obdobia, keďže nepreukázal, že on bol pripravený ako   predávajúci   predmet   zmluvy   žalovanému   dodať   v dojednanom   množstve. Z vykonaného   dokazovania   naopak   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   pokúsil   dodať   tovar žalovanému iba v prvých   dňoch   rozhodného obdobia   a neskôr   sám sťažovateľ   uzatvoril zmluvu na tovar s iným odberateľom. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 12. júna 2007.

Proti rozsudku krajského súdu   sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007 podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obdo   27/2007   z 21.   augusta   2008   dovolanie sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 18. novembra 2008.

Sťažnosť   ústavnému   súdu   odôvodnil   sťažovateľ,   pokiaľ   ide   o porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, tým, že krajský súd i najvyšší   súd   odopreli   sťažovateľovi   poskytnúť   ochranu,   pokiaľ   ide   o jeho   právo na zmluvnú   pokutu,   ktorá   bola   platne   dojednaná   v zmluve   uzatvorenej   so   žalovaným. Krajský   súd   i najvyšší   súd   právne   posúdili   tento   zmluvný   vzťah   v rozpore   s právnou úpravou zmluvnej pokuty podľa § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka a § 300 až § 302 Obchodného zákonníka a rozhodli zjavne nesprávne. Ich rozhodnutiami došlo navyše aj k obmedzeniu práva sťažovateľa podnikať. Zo skutkového hľadiska nevzali krajský súd a ani najvyšší súd do úvahy, že dopravné prostriedky na prevoz mlieka mal k dispozícii žalovaný, počas trvania zmluvného vzťahu bola doprava zabezpečená vždy tak, že mlieko preberal žalovaný u sťažovateľa, a ak sa dopravnými prostriedkami v rozhodnom období už nedostavil k sťažovateľovi pre mlieko, bol fakticky nečinný, a preto tým, kto znemožnil dodávku   mlieka,   bol   žalovaný,   ktorému   navyše   sťažovateľ   doručil   výzvy   na   prevzatie mlieka.   Ak   naopak   krajský   súd   i najvyšší   súd   poukázali   na   to,   že   žalovaný   vyzval sťažovateľa výzvou 17. januára 2001 na realizáciu dodávok mlieka, je zrejmé, že túto výzvu zaslal   žalovaný   sťažovateľovi   účelovo,   čo   je   zrejmé   už   z toho,   že   po   mlieko   neposlal k sťažovateľovi nikdy žiadny dopravný prostriedok. Sťažovateľ nikdy nebránil žalovanému žiadnym spôsobom prevziať mlieko. Právo na zmluvnú pokutu platne dojednanú v zmluve, pričom platnosť príslušného dojednania konštatoval aj krajský súd, svedčí   oprávnenému i v prípade, ak mu škoda porušením povinnosti druhou zmluvnou stranou nevznikne.Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   aj porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to vo vzťahu k postupu   okresného   súdu   v období   od   24.   augusta   2005,   keď   doručil   súdu   žalobu, do 26. júla 2006, keď bolo vo veci nariadené prvé pojednávanie. Počas tohto obdobia bol okresný súd podľa názoru sťažovateľa nečinný a toto obdobie bolo poznačené zbytočnými prieťahmi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 27/2007 z 21. augusta 2008, s ktorými nesúhlasí a právne posúdenie veci oboma súdmi považuje za nesprávne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 Cb 127/05.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   20   Cob   398/2006 zo 17. mája 2007. O ochrane práv sťažovateľa proti ich namietanému porušeniu, pokiaľ ide o toto rozhodnutie krajského súdu, bol oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací na základe podaného dovolania sťažovateľa. Sťažovateľ túto možnosť využil a rozsudok krajského súdu sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 Cb 127/05 preskúmal dovolací súd v konaní sp. zn. 6 Obdo 27/2007.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smerovala proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Cob 398/2006 zo 17. mája 2007 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 Cb 127/05 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 27/2007 z 21. augusta 2008. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu odoprel poskytnúť ochranu, pokiaľ ide o jeho právo na zmluvnú pokutu, právne posúdil tento zmluvný vzťah v rozpore s právnou úpravou zjavne nesprávne.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie sp. zn. 6 Obdo 27/2007 z 21. augusta 2008 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v ust. § 240 ods. 1 O.s.p., pričom prípustnosť dovolania je daná podľa § 238 ods. 1 O.s.p. pristúpil k vecnému prejednaniu dovolania. Dovolateľ   odôvodnil   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   tým,   že   toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistené skutkové zistenia alebo ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dôjde aj vtedy, ak súd použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že uzatvorili kúpnu zmluvu o dodávke SKM na rok 1999-2001 dňa 7. decembra 1998 v znení jej dodatkov podľa Obchodného zákonníka §§ 409 a nasl. Obch. zák.

V zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy bol predávajúci povinný predať množstvo mlieka uvedené v kúpnej zmluve podľa dohodnutých podmienok dodávky a kupujúci sa zaviazal od predávajúceho dohodnuté množstvo mlieka odobrať a zaplatiť podľa ďalej dohodnutých podmienok dodávky (čl. II bod 2.2. a 2.3).

Žalobca preukázal, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť z kúpnej zmluvy len v prvých dňoch mesiaca január 2001, nepreukázal, že toto porušenie trvalo po celý rok 2001.   Dovolací   súd   poukazuje   na   list   žalovaného   z 29.   januára   2001,   ktorým   žalobcu upozorňuje a vyzýva k naplneniu zmluvných podmienok, vyplývajúcich z kúpnej zmluvy na dodávku SKM na roky 1998-2001 (čl. 3). Žalobca uzatvoril nový zmluvný vzťah s L., a.s. L. dňa 17. januára 2001 s účinnosťou od 1. januára 2001 (č. l. 66-68).

Dovolací súd konštatoval, že žalobca uzatvorením zmluvy s L., a.s. L. nemal záujem pokračovať v zmluvnom vzťahu so žalovaným, zostal preto, napriek výzve žalovaného na plnenie dohodnutých dodávok neúčinným. Žalobca v konaní na súde prvého stupňa a ani v odvolacom konaní nepreukázal, že mal dostatok mlieka na splnenie dohodnutých dodávok ako pre žalovaného, tak aj pre L., a.s.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa   stotožnil   s právnym   posúdením preukázania porušenia   zmluvnej povinnosti zo strany   žalovaného a to,   že   žalobca nepreukázal a tak nedokázal základ pre uplatnenú zmluvnú pokutu, a to, že žalovaný nepretržite porušoval zmluvnú povinnosť.

Rovnako   právny   názor   odvolacieho   súdu   vyslovený   v napadnutom   rozsudku,   že pokiaľ nebol preukázaný základ pre účtovanú zmluvnú pokutu, a to porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným, tak nie je možné zaoberať sa kompenzačnou námietkou a taktiež nemožno skúmať premlčanie nároku, keďže tento nie je daný, považuje dovolací súd za vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že právny názor, z ktorého vychádzal odvolací súd pri svojom rozhodnutí, je vecne a právne správny. Dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. nebol naplnený, lebo v danej   veci   nemožno   vyvodiť,   že   by   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočívalo   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Z hľadiska   uplatneného   dovolacieho   dôvodu   je rozsudok odvolacieho súdu správny a Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa ust. § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.“

Posudzujúc toto   odôvodnenie   rozhodnutia najvyššieho súdu   z uvedených   hľadísk dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   najvyšší   súd   na   argumentáciu   sťažovateľa   reagoval primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa   so všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti   a je   aj   riadne   odôvodnené,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   ním   nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené, túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením jeho základného práva   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obdo 27/2007 z 21. augusta 2008.

K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podnikať   malo   podľa   jeho   bližšie neodôvodneného   tvrdenia   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   jeho   dovolanie   zamietol,   a tým obmedzil jeho právo vykonávať zárobkovú činnosť.

Ústavný súd vo vzťahu k tomuto tvrdeniu sťažovateľa vychádzal z presvedčenia, že k porušeniu označeného práva nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým   tento   uplatní   svoju právomoc   spôsobom,   ktorý   zákon   umožňuje.   Keďže o takýto postup išlo aj v danej veci, pokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu o podanom dovolaní sťažovateľa   najvyšším   súdom,   ktorý   zákonom   zverenú   právomoc   uplatnil   spôsobom upraveným príslušným   hmotnoprávnym   a procesnoprávnym predpisom,   je vylúčené,   aby týmto rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Preto   aj   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V zostávajúcej   časti   sťažnosti   namietal   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného práva základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, ktorý bol v období od 24. augusta 2005 do 26. júla 2006 podľa jeho názoru nečinný, a toto obdobie bolo poznačené zbytočnými prieťahmi.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci   do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným prieťahom   v konaní   na   označenom   súde   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažnosť doručil sťažovateľ ústavnému súdu 23. decembra 2008. Ako vyplýva z jej obsahu, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 127/2005, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo právoplatne skončené nielen konanie pred okresným súdom, a to 12. júna 2007, ale už aj dovolacie konanie.

Sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 9 Cb 127/2005 bola teda ústavnému súdu doručená v čase, keď vo veci sťažovateľa   nekonal   okresný   súd   a   označené   konanie   na   okresnom   súde   neprebiehalo, pretože bolo právoplatne skončené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   Cb   127/2005   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako celok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009