znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 141/03 z 27. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. L. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2008 doručená sťažnosť Ing. K. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B.,   B., ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu   na inú právnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 4 Obo 141/03 z 27. októbra 2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 40 Cbs 52/01 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal od žalovaného (spoločnosti E., s. r. o.) po pripustení zmeny žalobného petitu zaplatenia 2 599 173 Sk s prísl. z titulu vyplatenia vyrovnávacieho podielu sťažovateľovi   z dôvodu   zániku   jeho   postavenia   spoločníka   u žalovaného.   Krajský   súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 40 Cbs 52/01 z 28. septembra 2005, ktorý nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   14.   marca   2006   a ktorým   bola sťažovateľovi priznaná suma vyrovnávacieho podielu vo výške 2 256 500 Sk s prísl.

V priebehu   uvedeného   súdneho   konania   krajský   súd   na   návrh   sťažovateľa   vydal uznesením č. k. 40 Cbs 52/01-188 z 9. apríla 2003 predbežné opatrenie, ktorým žalovanému uložil   povinnosť   zdržať   sa   nakladania   s nehnuteľnosťou   zapísanou   na   LV   č.   4173 v katastrálnom území B., až do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 40 Cbs 52/01   z dôvodu   zaistenia nároku   sťažovateľa.   Na   základe   odvolania   žalovaného proti predmetnému uzneseniu krajského súdu o nariadení predbežného opatrenia najvyšší súd   napádaným   uznesením   č.   k.   4   Obo   141/03-210   z 27.   októbra   2003   rozhodnutie krajského   súdu   zmenil   a návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol (rozhodnutie   krajského   súdu   v spojení   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nadobudli právoplatnosť 21. januára 2004).

Podľa   tvrdení   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   v   spore   vedenom   pod sp. zn. 40 Cbs 52/01   bol   úspešný,   jeho   nárok   je   nevymožiteľný,   pretože   po   tom,   ako najvyšší   súd   zmenil   rozhodnutie   krajského   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia a zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, žalovaný bez zbytočného odkladu   scudzil   nehnuteľnosť   vedenú   na   LV   č.   4173   v katastrálnom   území   B.   kúpnou zmluvou z 27. mája 2004 za kúpnu cenu 4 100 000 Sk (vklad vlastníckeho práva povolený 31.   mája   2004).   Rozhodnutím   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia č. k. 4 Obo 141/03-210 z 27. októbra 2003 najvyšší súd znemožnil sťažovateľovi uspokojiť ním   vysúdený   nárok,   pretože   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 40 Cbs 52/01 z 28. septembra 2005 inicioval sťažovateľ exekučné konanie, avšak zo správy   súdneho   exekútora   zo   6.   februára   2008   sa   sťažovateľ   dozvedel,   že   majetok žalovaného nepostačuje na uspokojenie ním vysúdeného nároku.

V uvedenej   súvislosti   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „(...) Sťažovateľ   vznik   tejto situácie   kladie   jednoznačne za vinu zásahu Najvyššieho   súdu,   ktorý   bol vykonaný   jeho uznesením, č. k. 4 Obo/141/03-210, zo dňa 27. 10. 2003, ktorým zrušil zákaz nakladania s nehnuteľnosťami, ktorý dovtedy platil pre spoločnosť E., spol. s r. o. a takto umožnil odstránenie rozhodujúcej majetkovej podstaty z jej majetku.   Je celkom jednoznačné,   že v prípade, ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky takto nepostupoval, k dnešnému dňu by bola pohľadávka sťažovateľa uspokojená, prípadne aspoň v exekúcii reálne zabezpečená. (...) Sťažovateľ tak konštatuje, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím poskytol súdnu ochranu nepoctivému dlžníkovi a nie sťažovateľovi, ktorý si uplatnil svoje zákonom uznané právo na vyrovnávací podiel.

(...) Ak by Najvyšší súd nezrušil súdnu ochranu poskytnutú sťažovateľovi Krajským súdom v Banskej Bystrici, spoločnosti E., spol, s r. o. by nevznikla žiadna neprimeraná ujma (svoje nehnuteľnosti by mohla aj ďalej užívať a brať z nej pôžitky), pričom by súčasne bolo pre prípad úspechu dostatočne zabezpečené aj právo sťažovateľa.

(...) Sťažovateľ posudzuje celú situáciu ako iný zásah do jeho základného ústavného práva a nie ako porušenie jeho práva právoplatným rozhodnutím, nakoľko skutočnosť, že bolo týmto zásahom porušené jeho právo na súdnu ochranu, bola relevantne preukázaná až v súčasnosti vedenom exekučnom konaní (v čase právoplatnosti predmetného rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ešte   nebolo   zrejmé   akým   celkovým   majetkom spoločnosť   E.,   spol.   s   r. o.   disponuje,   t. j.   napriek   zákazu   nakladania   s predmetnými nehnuteľnosťami mohla byť pohľadávka sťažovateľa uspokojiteľná iným majetkom dlžníka). Účinky napádaného zásahu tak nastali až v týchto dňoch, kedy konajúci exekútor zistil dopad tohoto zásahu na majetkové pomery dlžníka. (...)“

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný súd po   prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   zásahom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   -   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, č. k. 4 Obo/141/03-210, zo dňa 27. 10. 2003, ktorým bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 40 Cbs 52/01-188, zo dňa 09. 04. 2003, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Odporca je povinný zaplatiť   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.949.649,- Sk, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatností tohoto rozhodnutia. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom podľa dodatočného vyčíslenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany základných práv alebo slobôd (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť sťažovateľa (podaná na poštovú prepravu 19. februára 2008) bola doručená ústavnému súdu 21. februára 2008. Od 21. januára 2004, keď podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 141/03-210 z 27. októbra 2003, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie ním označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   lehotu   na   podanie   sťažnosti   v tomto   prípade netreba počítať od právoplatnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu, ktorým malo byť porušené základné právo sťažovateľa, ale od doby, keď bola sťažovateľovi doručená správa súdneho exekútora zo 6. februára 2008, pretože až z nej sa dozvedel, že majetok žalovaného nepostačuje na uspokojenie jeho nároku, pričom tento stav zapríčinilo podľa sťažovateľa nesprávne rozhodnutie najvyššieho súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, takže až „exekútor zákonným procesným postupom odhalil účinok napadnutého zásahu do práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu“,   a   preto   podľa   sťažovateľa   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   treba   posudzovať   ako „iný   zásah“, ktorého   účinky   sa   prejavili   až v exekučnom   konaní,   a teda   až doručenie správy   súdneho exekútora   je rozhodujúce na počítanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   rozhodnutie   o trovách   konania   je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008