znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 102/07-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha   prerokoval sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   S.,   H., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Prešove   č.   k.   3 Co   39/2006-230 zo 16. novembra 2006   v jeho časti,   ktorou   bol potvrdený   rozsudok   Okresného súdu   Humenné č.   k.   5 C 395/99-66 z 31. augusta   2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co   39/2006-230   zo 16. novembra   2006   v jeho   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 5 C 395/99-66 z 31. augusta 2004 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   3   Co   39/2006-230 zo 16. novembra   2006   v jeho   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Humenné č.   k. 5 C 395/99-66 z 31. augusta 2004, a vec   v r a c i a   v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3.   Ing.   J.   J.   p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   6   042 Sk   (slovom šesťtisícštyridsaťdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažnosti Ing. J. J. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 102/07-18 z 24. mája 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., doručená ústavnému súdu 7. februára 2007 v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 39/2006-230 zo 16. novembra 2006 v jeho časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 395/99-66 z 31. augusta 2004.

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   žiadal,   aby   vydal   nález,   ktorým skonštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 3   Co   39/2006-230   zo 16. novembra   2006,   tento   rozsudok   zruší,   prizná   sťažovateľovi primerané   finančné   zadosťučinenie   300   000   Sk   a náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom.

Z podanej   sťažnosti   a z   pripojeného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 395/99, ktorého predmetom bolo vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 900 Sk s prísl.   v súvislosti   s druhou   vlnou   kupónovej   privatizácie.   Toto   konanie   sa   začalo na základe žaloby P., a. s., z 24. augusta 1998 a právoplatne bolo skončené 10. januára 2007 rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 39/2006-230 zo 16. novembra 2006.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 395/99-66 z 31. augusta 2004 uložil okresný súd sťažovateľovi zaplatiť žalobcovi sumu 900 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 19. januára 1999 do zaplatenia, nahradiť trovy konania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (pokiaľ ide o úrok z omeškania 17,6 % ročne od 1. januára 1998 do 18. januára 1999, pretože zastával názor, že splatným sa dlh stal až doručením žaloby žalovanému). Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu z 31. augusta 2004 rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 39/2006-230 zo 16. novembra 2006 tak, že   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   v napadnutej   časti   potvrdil   v spojení s opravným uznesením č. k. 5 C 395/99-87 z 11. februára 2005 a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Nestotožnil sa s obranou sťažovateľa, v zmysle ktorej mu nebolo oznámené predchádzajúcimi veriteľmi postúpenie predmetnej pohľadávky, nebola mu doložená ani zmluva o postúpení pohľadávky, v dôsledku čoho sa mal sťažovateľ zbaviť dlhu.   Krajský   súd   s poukazom   na   ustanovenia   o postúpení   pohľadávky   uviedol,   že sťažovateľ sa dlhu nezbavil, jeho povinnosť plniť žalobcovi trvá, keďže žalobca nadobudol riadne postúpenú pohľadávku a sťažovateľ neplnil ani žiadnemu z jeho predchodcov. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. januára 2007.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   a tvrdené   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v   jej   časti,   ktorá   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie,   odôvodnil   najmä   tým,   že napadnuté rozhodnutia   považuje za   vydané v rozpore   so   zákonom   a ústavou   a   osobitne zdôraznil, že vo svojich rozsudkoch sa ani okresný súd a ani krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali   so   sťažovateľom   v priebehu   konania   opakovane   vznesenou   námietkou premlčania nároku žalobcu.

Ako   ústavný   súd   zistil   zo   sťažnosti   a obsahu   pripojeného   spisu   okresného   súdu, sťažovateľ   v odpore   proti   platobnému   rozkazu,   ktorý   doručil   okresnému   súdu   ešte 21. januára 1999, v bode 2 odporu uviedol: „podávam odpor z týchto dôvodov: (...) nárok navrhovateľa je právne nevymožiteľný – premlčanie“ (č. l. 12 spisu okresného súdu) a na pojednávaní konanom 24. februára 2000 vo svojej účastníckej výpovedi „namietal som aj premlčanie,   určite   jedného   zo   spôsobov   vrátenia   pôžičky,   pretože   k II.   vlne   kupónovej privatizácie   nedošlo   a ani   teda   lehota   splatnosti   12   mesiacov   od   ukončenia   II.   vlny kupónovej privatizácie je nemožná“ (č. l. 20 spisu okresného súdu).

K sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu prípisom z 2. apríla 2007 pod sp. zn. Spr 4003/07,   v ktorom   uviedol,   že   sťažnosť   považuje   za   nedôvodnú   a neopodstatnenú v celom rozsahu. Pokiaľ ide o sťažovateľom vznesenú námietku premlčania a jeho poukaz na to, že sa ňou súdy nezaoberali, poukázal okresný súd na to, že vec bola právoplatne skončená   a sťažovateľ   mohol   prípadne   uplatniť   svoje   výhrady   v rámci   mimoriadnych opravných prostriedkov.

K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu prípisom zo 16. októbra 2007 pod sp. zn. Spr 10156/07, v ktorom uviedol, že krajský súd preskúmal na základe odvolania sťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa ustanovenia § 214 ods. 1 OSP, a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne aj vec právne posúdil, a preto podľa § 219 OSP rozsudok súdu prvého stupňa v jeho odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Okolnosti uvádzané   sťažovateľom   v ústavnej   sťažnosti   považuje   predseda   krajského   súdu   za nedôvodné, a preto navrhuje sťažnosť zamietnuť. Zároveň uviedol, že súhlasí s tým, aby bolo ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez účasti krajského súdu.

Sťažovateľ podaním z 19. októbra 2007 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ   ako   dôvod   svojej   ústavnej   sťažnosti   uviedol,   že   na   ním   opakovane v priebehu konania vznesenú námietku premlčania nároku, ktorý bol proti nemu v súdnom konaní   uplatnený,   neprihliadol   ani   okresný   súd   a ani   krajský   súd   a s touto   jeho argumentáciou sa nevyrovnal.

Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 395/99 na túto argumentáciu   sťažovateľa   skutočne   nereagoval   ani   okresný   súd   v rozsudku č.   k. 5 C 395/99-66 z 31. augusta 2004 a ani krajský súd v rozsudku č. k. 3 Co 39/2006-230 zo 16. novembra 2006 žiadnym spôsobom. Pritom z podania sťažovateľa z 18. januára 1999 na okresnom   súde vyplývalo, že námietku   premlčania výslovne vzniesol.   Takisto   aj na ústnom pojednávaní na okresnom súde 24. februára 2000 výslovne sťažovateľ uviedol, že nárok žalobcu proti nemu je premlčaný.

Posúdenie účastníkom občianskeho súdneho konania vznesenej námietky premlčania v súdnom konaní je obranou, ktorá má pre vec podstatný význam a s ktorou je povinný všeobecný súd sa vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

V tomto prípade dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej   ochrany,   a to   ani   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   najpodstatnejší   význam.   Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu by bolo plne realizované základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

Preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 39/2006-230 zo 16. novembra 2006, bolo potrebné tento rozsudok v jeho   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   5   C   395/99-66 z 31. augusta 2004, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania vysporiadať sa s argumentáciou sťažovateľa, pokiaľ ide o ním tvrdené premlčanie práva uplatneného proti nemu   v súdnom   konaní,   a   to   takým   spôsobom,   ktorý   bude   ústavne   konformný s požiadavkami na obsah odôvodnenia rozsudku.

Podľa   §   56   ods.   4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu uplatnil nárok v sume 300 000 Sk, bližšie však požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia neodôvodnil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nemožno   napraviť   zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu výrok ústavného súdu deklarujúci porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj následné zrušenie rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   došlo   k porušeniu   týchto   práv,   a vrátenie   veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   v konaní pred ústavným súdom.   Sťažovateľ   uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2 970 Sk. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 042 Sk.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007