znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   R.,   bytom   Ž.,   J.   Š.,   bytom   Ž.,   a A.   C.,   bytom   Ž., zastúpených advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 954/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R., J. Š. a A. C.   o d m i e t a   ako zjavne nepodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2006 doručená   sťažnosť   J.   R.,   J.   Š.   a A.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 954/96.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli:„Návrhom zo dňa 24. 9. 1996, ktorý bol doručený Okresnému súdu v Žiline dňa 25. 9. 1996 sa právna predchodkyňa sťažovateliek A. D., rod. K., nar...., bytom S., ako navrhovateľka domáhala určenia, že odporkyňa v rade 1) Ing. Ľ. V., bytom Ž. a odporkyňa v rade 2) Ing. D. T., bytom Č., nie sú oprávnené držiteľky nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat.   území   S.,   zapísané   na LV   č.   475   a v komasačnom   hárku   021   ako   KN   parc.   č. 669/1 - záhrada o výmere 1337 m2 a to preto, lebo nespĺňajú podmienky oprávnenej držby k predmetným nehnuteľnostiam.

Okresný   súd   Žilina   rozsudkom   z   11. 11. 1997   č.   k.   13 C 954/96-69   návrhu navrhovateľky   vyhovel   a   určil,   že   žalované   nespĺňajú   podmienky   oprávnenej   držby nehnuteľnosti v kat. území S., ktorá je zapísaná na LV č. 475 a v komasačnom hárku 021 ako KN parc. č. 669/1 - záhrada o výmere 1337 m2. Taktiež zložil žalovaným povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania a právneho zastúpenia.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   žalované   odvolanie.   Krajský   súd   v   Žiline   ich opravnému prostriedku vyhovel a rozsudkom z 12. 5. 1999 sp. zn. 7 Co 197/99 rozsudok súdu prvého   stupňa   zmenil   tak,   že žalobu zamietol a   náhradu   trov   konania   žalovaným nepriznal.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka A. D. dovolanie. V dôsledku jej smrti v priebehu dovolacieho konania vstúpili do jej práv sťažovateľky v rade 1) až 4). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20. 2. 2002 sp. zn. 3 Cdo 96/01 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 15. 10. 2002 sp. zn. 23 Co 1332/02 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol bez náhrady trov konania.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobkyne dovolanie na Najvyšší súd SR.   Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24. 6. 2004 sp.   zn.   3 Cdo 103/03 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Do rúk predsedu Okresného   súdu   v   Žiline,   bola   dňa   17. 2. 2006   adresovaná   sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom konaní, pričom na základe odpovede predsedu Okresného súdu v Žiline na našu sťažnosť bol Okresnému súdu v Žiline rozsudok NS SR 3 Cdo 103/03 doručený dňa

2. 7. 2004, pričom k predloženiu predmetného spisu na Krajský súd v Žiline Okresným súdom v Žiline došlo až po našej sťažnosti dňa 7. 3. 2006 (...).“

ťažovateľky v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 954/96 okresný súd porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, a prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia pre každú sťažovateľku v sume 50 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   namietajú   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 954/96.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom   okresného   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Preto   ak je zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom v konaní nedochádza (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté),   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľky v sťažnosti namietali nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní. Uviedli (čo vyplýva aj z príloh k sťažnosti), že okresný súd bol nečinný po rozhodnutí Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   103/03 z 24. júna 2004, ktoré im bolo doručené 2. júla 2004, a spis predložil Krajskému súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   až   7.   marca   2006,   a to   až   po   ich   podanej   sťažnosti na postup okresného súdu zo 17. februára 2006. Sťažnosť sťažovateliek však bola doručená ústavnému súdu 27. marca 2006, teda v čase, keď vec už bola postúpená krajskému súdu, ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky prikázal vo veci konať a rozhodnúť.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy, základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd teda konštatuje, že využitie právneho prostriedku nápravy (sťažnosť sťažovateliek na zbytočné prieťahy v konaní pred okresným   súdom)   sa   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   prejavilo   ešte   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu ako účinný prostriedok nápravy. Po podaní sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu možno z ďalšieho postupu vo veci vyvodiť, že okresný súd na predmetnú sťažnosť adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia, keď 7. marca 2006 predložil spis krajskému súdu. V dôsledku toho došlo aj k odstráneniu namietaného protiprávneho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou okresného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu znamená, že sťažnosť nie je z tohto dôvodu opodstatnená.

Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateliek považoval za zjavne neopodstatnenú, a z toho dôvodu ju odmietol.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné   zadosťučinenie.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   výrok,   ktorým   sa sťažovateľky   domáhali   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný na vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení označených práv, ktoré sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom namietali, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006