znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Z. J., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Z., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 45/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. J.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2004 doručená sťažnosť Z. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka), v ktorej tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 45/03, ktorým krajský   súd potvrdil   uznesenie   Okresného súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) o vyhovení námietkam proti exekúcii z 22. januára 2003 č. k. Er 1254/02-29.

Porušenie uvedených základných práv sťažovateľka vidí v tom, že krajský súd v jej veci   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   po   doplnení   dokazovania   listinou,   čestným vyhlásením,   ktoré   podpísala   u notárky,   pričom   sťažovateľka   nemala   procesnú   možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   skutkovo   vytýka   krajskému   súdu   to,   že   jej   neumožnil   vyjadriť   sa k dôkazu,   ktorým   doplnil   dokazovanie   (jej   čestné   vyhlásenie   o   splnení   vyživovacej povinnosti), a na základe tohto dôkazu aj rozhodol napriek tomu, že išlo o dôkaz, ktorý dokázala spochybniť.

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, t. j. aj proti uzneseniu v exekučnom konaní, je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide   aj o prípad,   ak bola postupom súdu   účastníkovi odňatá   možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo   zúčastniť sa   pojednávania, robiť prednesy,   navrhovať dôkazy   a pod.).   K   odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

V   inej   veci   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol   (rozsudok   najvyššieho   súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O.s. p., aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 31/00). V nadväznosti na to a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany aj pri porušení iných základných práv ústavnoprocesného významu, ku ktorým patrí aj právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aby sa účastník mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom).Sťažovateľka však dovolanie proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu nepodala a priamo sa obrátila so sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie jej procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava   ani zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby si   účastník   konania zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných prostriedkov nápravy.

5.   Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.