znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 101/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   G.   a   Ing.   J.   G.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 2 Co 23/2011 z 20. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012 faxom a 31. januára 2012 osobne doručená sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 23/2011 z 20. októbra 2011.

2.   Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli: „Dňa   14. 11. 2008   podal   na   Okresnom   súde Košice   II   navrhovateľ   JUDr.   M.   M.   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti sťažovateľom,   ktorým   žiadal,   aby   súd   uložil   sťažovateľom   povinnosť   zaplatiť   mu   sumu 1 273 481 Sk s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že bol ručiteľom úveru, ktorý bol sťažovateľom   ako   dlžníkom   poskytnutý   veriteľom   S.,   a. s..   Navrhovatelia   nedodržali podmienky úverovej zmluvy, preto ho S., a. s. vyzvala, aby dlh za odporcov uhradil. Dňa 14. 7. 2006 S. uhradil sumu 1 273 481 Sk a po vyplatení tejto sumy mu bola odovzdaná kvitancia, ktorá potvrdzuje zánik predmetnej pohľadávky jej splatením. Na tomto právnom základe sa domáhal, aby súd vydal proti odporcom platobný rozkaz.

Platobným   rozkazom   zo   dňa   2. 12. 2008,   súd   uložil   sťažovateľom   zaplatiť   sumu požadovanú   navrhovateľom   spolu   s   príslušenstvom,   a   uhradiť   navrhovateľovi   trovy konania.

Proti   tomuto   platobnému   rozkazu   podali   sťažovatelia   odpor   a   žiadali   návrh navrhovateľa   zamietnuť.   Súd   prvého   stupňa   po   tom,   čo   bol   platobný   rozkaz   podaním odporu zrušený, vo veci vykonal pojednávania a rozhodol v súlade s návrhom navrhovateľa rozsudkom   sp.   zn.   41 C/177/2009.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   dňa   22. 12. 2010 sťažovatelia   odvolanie   a   navrhovali   odvolaciemu   súdu   -   Krajskému   súdu   v   Košiciach, rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Krajský súd v Košiciach svojim rozsudkom sp. zn. 2 Co/23/2011 zo dňa 20. 10. 2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľov zaplatiť navrhovateľovi trovy konania. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol právnej zástupkyni sťažovateľov doručený dňa 29. 11. 2011.“

3. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli: «Sťažovatelia sa v konaní bránili tým, že pokiaľ navrhovateľ uhradil S., a. s. sumu nad 133 000 Sk, plnil tak bez právneho dôvodu, keďže zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by S., a. s. využila svoje právo zakotvené v článku II ods. 4 úverovej zmluvy, podľa ktorej bola oprávnená žiadať splatenie celého úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti, ak je dlžník v omeškaní so splatením viac než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace.

Túto   obranu   súd   prvého   stupňa   neakceptoval,   pričom   vo   vzťahu   k   odôvodneniu svojho skutkového a právneho názoru o tejto otázke uviedol, že v čase keď S., a.s. vyzvala žalobcu   na   splnenie   ručiteľského   záväzku,   bolo   „viac   než   zrejmé“,   že   sťažovatelia   - žalovaní svoj záväzok nesplnia, a to jednak preto, že ich dlh na úvere predstavoval sumu 133 000 Sk, ako aj z dôvodu „že záložné právo v prospech S. bolo oslabené záložným právom   žalobcu“.   V   tejto   súvislosti   túto   situáciu   podriadil   pod   ustanovenie   §   306 Obchodného zákonníka, podľa ktorého nie je potrebné vyzývať dlžníka na splatenie celého dlhu, ak je nepochybne, že dlžník svoj záväzok nesplní ani v primeranej lehote.

Súd prvého stupňa v rámci citácie ustanovenia § 306 Obchodného zákonníka vložil svoj vlastný doplnok za slovo nepochybne v znení: „vzhľadom na opakované neplnenie“. Sťažovatelia namietali v podanom odvolaní predovšetkým skutočnosť, že v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že by žalobca bol veriteľom vyzvaný na zaplatenie celého dlhu. Z tohto dôvodu nemožno jeho plnenie nad sumu 133 000 Sk považovať   za   plnenie   ručiteľského   záväzku.   Poukazovali   na   ustanovenia   právnych predpisov, ktoré neumožňovali právny a skutkový záver urobený súdom prvého stupňa, že v predmetnej veci nebola potrebná výzva veriteľa S., a.s. na zaplatenie celého dlhu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, zrekapituloval priebeh konania, stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a k odvolacím   námietkam   sťažovateľov   uviedol,   že   aj   pri   ustanovení   §   548   Občianskeho zákonníka platí výkladové pravidlo, podľa ktorého výzva ručiteľovi nie je potrebná, ak by bola nemožná, alebo celkom zbytočná...

Podľa ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom od 1. 9. 2005, teda v čase keď žalobca uhradil S. celý dlh, platilo: „Exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ, alebo záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.“ Z   citovaného   ustanovenia   Exekučného   poriadku   vyplýva   nepochybne,   že   záložný veriteľ S., a. s. svoje exekučné právo nemohol mať žiadnym spôsobom oslabené, keďže exekučné konanie na predmet zálohu nehnuteľnosť - rodinný dom v k. ú. K., sa mohlo viesť len   s   jeho   súhlasom.   Súd,   ktorý   rozhoduje   v   občianskom   súdnom   konaní   o   nárokoch účastníkov konania, nie je oprávnený neaplikovať na ne právne predpisy, ktoré tieto právne vzťahy   upravujú,   alebo   si   vyberať,   ktoré   ustanovenia   právnych   predpisov   zoberie   pri právnom posudzovaní tej ktorej veci do úvahy, a ktoré nie. Ak súd prvého stupňa odmietol obranu sťažovateľov poukazujúc na „oslabenie záložného práva S., a. s.“ tento svoj záver nijako nezdôvodnil a navyše nijakým spôsobom právne nezdôvodnil akým spôsobom sa vyrovnal s ustanovením § 61a ods. 2 Exekučného poriadku...

Naopak,   ustanovenie § 306 ods.   1 stanovuje,   že písomná výzva veriteľovi nie je potrebná, ak je nepochybne, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. Súd prvého stupňa však uvedenú časť citovaného zákonného ustanovenia, „najmä pri vyhlásení   konkurzu“   nespomína,   namiesto   toho   ju   nahrádza   svojim   vlastným   slovným spojením „vzhľadom na opakované neplnenie“.»

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Právo sťažovateľov - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/23/2011 zo dňa 20. 10. 2011, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2 Co/23/2011 zo dňa 20. 10. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   23/2011 z 20. októbra   2011.   Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol   potvrdený   rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 177/2009 z 8. novembra 2010. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 30. novembra 2011.

Predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi   bola   žaloba   o   zaplatenie   sumy 1 273 481 Sk s prísl., ktorú podal žalobca proti sťažovateľom z titulu, že ako ručiteľ splatil úver sťažovateľov, ktorí boli v omeškaní s jeho plnením. Sťažovatelia predovšetkým tvrdia, že   všeobecné   súdy   nesprávne interpretovali   ustanovenia   týkajúce   sa   povinnosti   ručiteľa splniť   dlh   dlžníka   podľa   §   306   Obchodného   zákonníka,   ako   aj   ustanovenie   §   548 Občianskeho zákonníka, a namietajú, že v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že by žalobca bol veriteľom vyzvaný na zaplatenie celého dlhu. Sťažovatelia tiež tvrdia, že všeobecné súdy pri rozhodovaní nevzali do úvahy ustanovenie § 61a ods. 2 Exekučného poriadku.

14. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 41 C 177/2009 z 8. novembra 2010 vyplýva:„Súčasťou   zmluvy   o   úvere   bola   aj   zmluva   o   zriadení   záložného   práva   na nehnuteľnosť žalovaných - rodinný dom... Z tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaní nespochybnili a   je   podložené   aj   dokladmi   nachádzajúcimi   sa   v   spise,   je   nepochybné,   že   na   rovnakú nehnuteľnosť žalovaných bolo zriadené záložné právo v prospech žalobcu a to zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 17. 12. 2004..., ktorá bola uzavretá spolu s exekučnou notárskou zápisnicou... Jej obsahom bola i zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobcom ako veriteľom a Ing. J. G. spolu so S. s. r. o. ako dlžníkom. Na základe tohto exekučného titulu vzniklo na rodinnom dome exekučným príkazom sp. zn. Ex 296/07 AM, Z 5403/09, pol. vz... v prospech žalobcu aj exekučné záložné právo na nehnuteľnosť. Pre vymáhanú pohľadávku sa nehnuteľnosť exekvuje a bolo tomu tak aj v čase, keď S. a. s. vyzvala žalobcu na splnenie ručiteľského záväzku. V období roku 2006 bolo viac než zrejmé, že žalovaní svoj záväzok nesplnia a to jednak z dôvodu, že ich dlh na úvere predstavoval sumu 133.000,- Sk ako aj z dôvodu, že záložné právo v prospech S. a. s. bolo oslabené záložným právom žalobcu. Danú situáciu možno subsumovať pod § 306 Obchodného zákonníka; kedy nie je potrebné vyzývať dlžníka   na   splatenie   celého   záväzku   pretože   je   nepochybné   (vzhľadom   na   opakované neplnenie), že dlžník svoj záväzok nesplní ani v primeranej lehote. Mimo to je potrebné uviesť, že z článku IV uzavretej zmluvy vyplýva, že banka môže požadovať splatenie celého úveru, ak je dlžník v omeškaní so splatením viac než dvoch splátok, alebo jednej splátky, viac   než   3   mesiace,   čo   bolo   v   prejednávanej   veci   nepochybne   dané,   keďže   výška nezaplateného úveru predstavovala sumu 133.000,- Sk, keď jedna splátka bola 19.000,- Sk. Priamym právnym následkom tohto skutkového stavu bola povinnosť žalobcu zaplatiť sumu záväzku, ktorého obsah je daný jeho ručiteľským vyhlásením obsiahnutým v zmluve o úvere. Ak teda zaplatil sumu 1.273.481.,- Sk, splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy a   zákona;   preto   toto   jeho   konanie   nemôže   byť   plnením   bez   právneho   dôvodu,   ako naznačovali žalovaní vo svojich vyjadreniach.“

15. Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   2   Co   23/2011 z 20. októbra 2011 konštatoval:

„Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a k odvolacím námietkam žalovaných dodáva:

Aj pri ust. § 548 OZ platí výkladové pravidlo, že písomná výzva veriteľa dlžníkovi nie je potrebná, ak by bola nemožná alebo celkom zbytočná.

Z obsahu úverovej zmluvy II. bod 4 vyplýva, že splatnosť celého úveru nastáva, ak je dlžník v omeškaní s platením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Z výzvy zo 7. 6. 2006 vyplýva, že výška omeškanej čiastky je 133.000,- Sk, pričom mesačné splátky boli 19.000,- Sk teda je nesporné, že v čase výzvy žalovaní ako dlžníci boli v omeškaní s platením viac než dvoch splátok, takže boli splnené podmienky na to, aby veriteľ mohol požadovať splnenie celého, dlhu, inak povedané nastala splatnosť celého dlhu. Tým že boli splnené podmienky preto, aby s. bola oprávnená žiadať splatenie celého úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti naraz, odvolací súd mal za to, že jej konanie spočívajúce v prijatí celého dlhu, nielen dlžných splátok, od ručiteľa, je potrebné hodnotiť ako prejav jej vôle v súlade s bodom 4 článku II úverovej zmluvy uzavretej medzi S. a žalovanými. Navyše žalobcom zaplatená suma bola zúčtovaná na úver žalovaných titulom jeho ručiteľského záväzku, preto v žiadnom prípade jeho plnenie nemožno hodnotiť ako bezdôvodné obohatenie.

Nebolo možné prihliadať ani na ďalšiu odvolaciu námietku, z ktorej vyplynulo, že v konaní navrhovali vypočuť zamestnankyňu S. a preukázanie tvrdenia, že s pracovníkom viedli rokovanie o možnosť splatenia omeškaných splátok, príp. inej forme usporiadania ich vzťahov, pretože ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,   výsluch   uvedenej   svedkyne   nebol   rozhodujúci   pre   posúdenie   dôvodnosti uplatneného   nároku,   t.   j.,   či   v   danom   prípade   zo   strany   žalobcu   došlo   k   splneniu ručiteľského záväzku za žalovaných ako priamych dlžníkov a v akej výške toto plnenie bolo poskytnuté.

Z uvedených dôvodov ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

16.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

17.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

18. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

19. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania prvostupňového   súdu.   V   napadnutom   rozsudku   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   veci a odôvodnené   závery   týkajúce   sa   právneho   posúdenia   veci.   Krajský   súd   sa   stotožnil s interpretáciou   dotknutých   právnych   predpisov   (predovšetkým   §   306   Obchodného zákonníka) uskutočnenou v rozsudku okresného súdu sp. zn. 41 C 177/2009 z 8. novembra 2010 a interpretáciou obsahu uzatvorenej úverovej zmluvy a konštatoval, že veriteľ bol jednak oprávnený žiadať splatenie celého úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti naraz, a navyše, že konanie veriteľa spočívajúce v prijatí celého dlhu od ručiteľa bolo potrebné hodnotiť ako prejav vôle veriteľa v súlade s podmienkami úverovej zmluvy. Krajský súd tiež   v   závere   uviedol,   že   prijatie   plnenia   veriteľom   vzhľadom   na   jeho   právny   dôvod (splatenie   úveru   sťažovateľov,   ktorí   boli   v   omeškaní   s   plnením)   z   titulu   ručiteľského záväzku žalobcu nemožno hodnotiť ako bezdôvodné obohatenie.

Krajský súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov   boli   vykonané   ústavne   súladným   spôsobom.   Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti s namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne konanie nie sú ústavne neudržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   na   námietky   sťažovateľov   a   vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné.

20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   neboli   zistené   také   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   vysloviť   porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 23/2011 z 20. októbra 2011. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľov ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012