znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 101/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 399/09 z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2010 doručená sťažnosť Z., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústavy“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 4 Co 399/09 z 29. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou z 25. augusta 2008 podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 212/08 domáhal proti žalovanému S., B. (ďalej len „žalovaný“), určenia obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy podľa § 49 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve   a   právach   súvisiacich   s   autorským   právom   (autorský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „autorský   zákon“),   resp.,   aby   okresný   súd   nahradil   prejav   vôle žalovaného s uzavretím kolektívnej licenčnej zmluvy v petite žaloby uvedenom znení.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 212/08 z 9. septembra 2009 žalobu sťažovateľa proti   žalovanému zamietol   s odôvodnením,   že so   sťažovateľom   navrhovaným obsahom kolektívnej   licenčnej   zmluvy,   a   to   v   jej   podstatnej   časti   –   o   odmene   za   používanie hudobných diel prostredníctvom hudobných skríň v sume 2,32 € za jeden kus hudobnej skrine   mesačne, by žalovaný porušil   svoju   zákonnú povinnosť podľa   ustanovenia § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona.

Žalovaný je totiž podľa ustanovenia § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona povinný uzatvárať   s   používateľmi   alebo   s   osobami   oprávnenými   obhajovať   záujmy   v   nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona „za primeraných a rovnakých podmienok“ zmluvy,   ktorými   sa   medzi   inými   dohodne   s   používateľom   alebo   s   povinnou   osobou aj odmena,   primeraná   odmena   alebo   náhrada   odmeny   a   spôsob   jej   uhradenia.   Podľa zistenia okresného   súdu   mal   žalovaný   uzavreté   platné   hromadné   licenčné   zmluvy so 14 používateľmi   hudobných   diel   prostredníctvom   hudobných   skríň,   ktorí   sú   členmi sťažovateľa,   a   zároveň   s   ďalšími   viac   ako   150   používateľmi   hudobných   diel prostredníctvom hudobných skríň, ktorí nie sú členmi sťažovateľa a v ktorých je podľa platného sadzobníka autorských odmien žalovaného dohodnutá za používanie autorských – hudobných diel podstatne vyššia odmena, než akú navrhoval sťažovateľ.

Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku o zamietnutí žaloby podal sťažovateľ riadne a včas odvolanie, pričom v odvolaní okrem iného namietal, že podľa § 82 ods. 1 autorského zákona sa ktorýkoľvek z kontrahentov má právo obrátiť na súd so žiadosťou o určenie jednej alebo oboch častí obsahu dohody, pričom poznámka pri tomto ustanovení neodkazuje na Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), ale na Obchodný zákonník. Sťažovateľ   považoval   za   neprijateľný   názor,   že   návrh   je   v   podstatnej   časti   v   rozpore so zákonom, pričom podľa sťažovateľa zdôvodnením nemôže byť tvrdenie, že žalovaný má uzatvorené zmluvy s iným obsahom, pretože ani o jednej z nich nerozhodoval súd. Je toho názoru, že súd nie je povinný prihliadať na svojvoľný sadzobník žalovaného o odmenách za používanie hudobných diel.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   sťažnosťou   napádaným   rozsudkom sp. zn. 4 Co 399/09 z 29. septembra 2010, ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny   potvrdil,   pričom   sťažovateľ   porušenie   ním   označeného   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy týmto rozsudkom krajského súdu odôvodňuje najmä takto: «... Príslušné ustanovenie AZ - § 81 ods. 1/ - počíta s tým, že sa kontrahenti na obsahu   zamýšľanej   zmluvy   nedohodnú   v   dvoch   náležitostiach:   na   udelení   súhlasu   na použitie predmetov ochrany, alebo na primeranej odmene za ich použitie. Pritom treba prihliadnuť na zákonnú povinnosť organizácie kolektívnej správy zmluvy uzatvárať! (§ 81 ods. 1/ písm. h) AZ). Ratio legis v tejto časti AZ je v zaistení objektívnych kritérií pri formulácii a obsahu tých bodov zmluvy, ktoré sa týkajú nielen právomoci, ale povinnosti súdu stanovenej citovanou normou (arg. „... súd pri určení obsahu zmluvy... prihliadne...“.) Nikde v AZ, resp. v príslušných jeho ustanoveniach sa nehovorí o povinnosti súdu, alebo dokonca organizácie kolektívnej správy prihliadať na zmluvy s inými subjektami... Naviac, argument súdu o 150 zmluvách jednak nie je pravdivý a jednak samotný AZ ráta s tým (v uvedených §), že sa žiadny „platný sadzobník“ nemusí rešpektovať. Inak by ich do svojho obsahu nevtelil....

Sťažovateľ   sa   domáha   konštatovania   porušenia   jeho   základného   práva   na „domáhanie sa svojho práva“ na súde podľa či. 46 ods. 1/ Ústavy SR. Postup krajského súdu v napadnutej veci je v rozpore so zákazom odmietnutia spravodlivosti v zmysle, ako ho uvedený článok prezentuje.... AZ ako špeciálny hmotnoprávny predpis sa do rozporu s O. s. p. dostať nemôže. A to ani vtedy nie, keď súd /ako ústavný súd zistí z obsahu spisu/ nevie,   či   ide   určovaciu   žalobu,   alebo   inú.   Krajský   súd   potvrdením   napadnutého prvostupňového   rozsudku   odmietol   meritórne   prejednať   pre   chybnú   (v   okolnostiach prípadu) interpretáciu procesného ustanovenia (§ 161 ods. 3 O. s. p.). Tým sa dostal do rozporu s namietnutým základným právom. Keď že ide o otázku principiálnu, odpadá dôvod ústavnému súdu zaoberať sa detailami základného sporu.

I   keď   je   pravdou,   že v   prípade   úspechu   dosiahne   sťažovateľ   rešpektovania   jeho práva,   je   žiadosť   o   priznanie   zadosťučinenia   dôvodná.   Rozsudok   totiž   nadobudol právoplatnosť.   Predstavitelia   sťažovateľa   a   jeho   členovia   boli   a   sú   následkom   toho vystavovaní pri opakovaných jednaniach výsmechu, diskreditácii a stupňovanému nátlaku zo strany SOZA. Pritom ukončiť čoraz menej výnosné podnikanie nemôžu pre obrovské náklady, vložené do prístrojov.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1/ Krajský súd Bratislava porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 399/2009-201 a rozsudkom vo veci, vynesenom 29. septembra 2020 základné právo sťažovateľa obrátiť sa so svojím právom na súd, chránené čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republika.

2/ Uvedený rozsudok sa zrušuje. 3/ Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania. 4/ Priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia 1.500,- Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   základného   práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   399/09 z 29. septembra 2010, k porušeniu ktorého malo dôjsť podľa sťažovateľa v dôsledku jeho nesprávneho,   resp.   nezákonného   (arbitrárneho)   odôvodnenia,   a to   tým,   že   krajský   súd s poukazom na ustanovenie § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona prihliadol na obsah hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi žalovaným a ďalšími inými používateľmi tých istých hudobných diel prostredníctvom hudobných skríň, najmä v časti odmeny za používanie   hudobných   diel,   ktorá   bola   podstatne   vyššia   ako   sťažovateľom   navrhovaná odmena   za   používanie   hudobných   diel   prostredníctvom   hudobných   skríň   v   kolektívnej licenčnej   zmluve,   ktorej   uzavretia   so   žalovaným   sa   v   tomto   konaní   domáhal.   Podľa sťažovateľa mu v dôsledku uvedeného bolo odmietnuté poskytnutie spravodlivosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   4   Co   399/09 z 29. septembra 2010 sa s kľúčovou argumentáciou sťažovateľa vyjadrenou v jeho odvolaní a tiež v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vysporiadal takto:

„... Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na návrh niektorého zo subjektov oprávneného   na   podanie   návrhu   je   súd   povinný   určiť   obsah   zmluvy,   či   už   licenčnej, hromadnej licenčnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy, pričom v tomto konaní bol súd povinný určiť obsah celej zmluvy, najmä spôsob použitia diel, rozsah použitia diel, čas, v ktorom bude prichádzať k použitiu diel a autorskú odmenu, pričom pri určovaní obsahu zmluvy bol povinný prihliadnuť na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/ AZ. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že poznámka k § 82 ods. 1 AZ odkazuje na ust. § 161 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého súd nemôže pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle nič na podstatných náležitostiach   zmluvy   meniť,   doplňovať,   či   upresňovať   a   nemôže   podstatné   náležitosti zmluvy upravovať, resp. nahrádzať výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy. V danej veci súd prvého stupňa správne konštatoval, že nahradením vyhlásenia vôle odporcu uzavrieť s navrhovateľom   navrhnutú   kolektívnu   licenčnú   zmluvu   s   jej   podstatnou   náležitosťou navrhnutej odmeny za používanie hudobných diel prostredníctvom hudobných automatov 2,32 € mesačne za jeden kus hudobnej skrine mesačne by odporca porušil svoju zákonnú povinnosť uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi alebo osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmet ochrany za primeraných a rovnakých   podmienok   a   to   vzhľadom   na   skutočnosť   existujúcich   platných   hromadných licenčných   zmlúv   uzavretých   s   ďalšími   vyše   150-timi   používateľmi   hudobných   diel,   s ktorými má odporca dohodnutú rovnakú neporovnateľne vyššiu odmenu podľa platného sadzobníka   autorských   odmien,   než   akú   navrhoval   navrhovateľ   a   vzhľadom   na   to,   že navrhovateľom formulovaný návrh na nahradenie vôle bol v podstatnej časti v rozpore so zákonom, návrh zamietol...“

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd bol toho názoru, že nahradenie prejavu   vôle   žalovaného   s uzavretím   kolektívnej   licenčnej   zmluvy,   ktorej   uzavretia so žalovaným sa sťažovateľ domáhal, by kvôli sťažovateľom navrhovanej podstatne nižšej odmene   za   používanie   hudobných   diel   v   porovnaní   s   odmenou   dohodnutou   podľa sadzobníka autorských odmien žalovaného za používanie hudobných diel v hromadných licenčných   zmluvách   uzavretých   medzi   žalovaným   a   ďalšími   inými   používateľmi hudobných   diel   bolo v rozpore so   zákonom. Podľa   názoru   ústavného   súdu   tento záver krajského   súdu   nemožno   v   žiadnom   prípade   považovať   za   arbitrárny,   či   zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že systematický a logický výklad súvisiacej právnej normy nepredstavujú bezobsažné pojmy právno-aplikačnej teórie.

Podľa ustanovenia § 81 ods. 1 písm. h) autorského zákona organizácia kolektívnej správy   je   povinná   riadne,   s   náležitou   odbornou   starostlivosťou   a   v   rozsahu   udeleného oprávnenia   uzatvárať   s   používateľmi   alebo   s   osobami   oprávnenými   obhajovať   záujmy v nich   združených   používateľov,   ktorí   používajú   predmety   ochrany,   alebo   s   osobami povinnými uhrádzať náhradu   odmeny   podľa   tohto   zákona   za   primeraných   a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa

1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje,

2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmena, primeraná odmena alebo náhrada odmeny a spôsob jej uhradenia.

Podľa   ustanovenia   §   82   ods.   1   autorského   zákona   ak sa   organizácia   kolektívnej správy nedohodne s používateľom na uzavretí... kolektívnej licenčnej zmluvy s právnickou osobou združujúcou používateľov, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona... používateľ alebo právnická osoba združujúca používateľov predmetov ochrany môže požadovať, aby obsah takejto zmluvy alebo dohody určil súd; súd pri určení obsahu zmluvy alebo dohody prihliadne na druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob a rozsah jeho použitia, čas v ktorom bude prechádzať k použitiu spravovaného predmetu ochrany, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h).

Vzhľadom na citované ustanovenia autorského zákona možno plne prisvedčiť názoru krajského   súdu,   podľa   ktorého,   ak   organizácia   kolektívnej   správy   (v   danom   prípade žalovaný) „je   povinná“ uzavrieť   kolektívnu   licenčnú   zmluvu   s   právnickou   osobou združujúcou používateľov predmetov ochrany (v danom prípade sťažovateľ) za „rovnakých a primeraných podmienok“, aj v prípade, že k uzavretiu kolektívnej licenčnej zmluvy na základe   vzájomného   konsenzu   zmluvných   strán   nedôjde   a   právnická   osoba   združujúca používateľov predmetov ochrany si svoje právo na uzavretie takejto zmluvy uplatní na súde žalobou, je súd pri rozhodovaní o uložení povinnosti organizácii kolektívnej správy uzavrieť kolektívnu licenčnú zmluvu, resp. pri nahradení jej prejavu vôle s touto zmluvou, tak isto povinný rešpektovať toto zákonom ustanovené kritérium, a teda žalobe môže vyhovieť iba za predpokladu, že kolektívna licenčná zmluva bude uzavretá za „rovnakých a primeraných podmienok“.

Pokiaľ   teda   krajský   súd   pre   účely   posúdenia   toho,   či   sťažovateľom   navrhovaná kolektívna licenčná zmluva, ktorej uzavretia so žalovaným sa sťažovateľ domáhal, medzi inými   najmä   v   podstatnej   časti   –   odmeny   za   používanie   hudobných   diel   zodpovedá zákonodarcom vymedzenému kritériu „rovnakých a primeraných podmienok“, vychádzal z obsahu   hromadných   licenčných   zmlúv uzavretých   medzi   žalovaným   ako organizáciou kolektívnej správy s ďalšími inými používateľmi, čo sa týka tých istých hudobných diel, ktoré   ako   predmet   ochrany   užíval   aj   sťažovateľ,   v   žiadnom   prípade   nemožno   v   tomto postupe vidieť znaky arbitrárnosti. Práve naopak, ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo,   najmä   pokiaľ   ide   o   určovanie   výšky   odmien   za   používanie   autorských   – hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že „... argument súdu o 150 zmluvách jednak nie je pravdivý...“, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom ako ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci samej žiadne námietky, čo sa týka vierohodnosti,   platnosti   a   tiež   počtu   hromadných   licenčných   zmlúv   uzavretých   medzi žalovaným   a   ďalšími   150   používateľmi,   vzťahujúce   sa   na   ten   istý   predmet   ochrany, nevznášal,   ale   jeho   argumentácia   sa   obmedzovala   iba   na   tvrdenie,   že   ním   navrhovaná kolektívna   licenčná   zmluva, ktorej   uzavretia   so   žalovaným sa   domáhal,   je   v   súlade   so zákonom.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nevyužil možnosť   namietať   hodnovernosť,   platnosť,   ako   ani   počet   žalovaným   uzavretých hromadných licenčných zmlúv s ďalšími 150 používateľmi hudobných diel prostredníctvom hudobných skríň, ktoré sa vzťahujú na ten istý predmet ochrany, nie je možné, aby ústavný súd   túto   námietku   sťažovateľa   v   rámci   konania   o   sťažnosti   akýmkoľvek   spôsobom zohľadnil.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   zo   samotného   autorského   zákona   nijako nevyplýva, že by odmena za používanie autorských – hudobných diel mala byť určovaná podľa „svojvoľného sadzobníka“ žalovaného ako organizácie kolektívnej správy, ústavný súd   podotýka,   že   dohodnutie   podstatne   vyššej   odmeny   za   používanie   hudobných   diel v hromadných licenčných zmluvách dobrovoľne uzavretých medzi žalovaným a ďalšími 150   používateľmi   podľa   sadzobníka   odmien   žalovaného,   nehovoriac   o   hromadných licenčných   zmluvách   uzavretých   so   14   používateľmi   hudobných   diel,   ktorí   sú   dokonca členmi sťažovateľa, je iba dôkazom toho, že iní používatelia tých istých hudobných diel na rozdiel od sťažovateľa odmenu podľa sadzobníka žalovaného považovali za primeranú.

Ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť č.   10000/83,   H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny   súd   hodnotil   právne   a   faktické   okolnosti   konkrétneho   prípadu.   Právo   na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnych   noriem   za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Podľa ústavného súdu krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom, z ktorého je zrejmý postup, akým dospel ku svojim záverom, na základe   ktorých   odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel,   pričom   výklad ním   aplikovaných ustanovení § 81 ods. 1 písm. h) a § 82 ods. 1 autorského zákona nemožno považovať za svojvoľný.   Namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, pričom ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011