znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 101/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2008 doručená sťažnosť E. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako právna nástupkyňa po jej zosnulom   manželovi   sa   v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   na   základe   žaloby z 21. februára   1994   domáhala   od   žalovanej   náhrady   škody   z dôvodu   nekalosúťažného konania.   Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   13   Cb   3530/95-99 z 30. októbra 2003, ktorým sčasti (o zaplatenie 500 000 Sk s prísl.) žalobu sťažovateľky zamietol a vo zvyšnej časti z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby konanie zastavil. Podľa tvrdení   sťažovateľky   krajský   súd   konal   v jej   veci   so   zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa odďaľovalo skončenie sporu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Vzhľadom k tomu, že nečinnosťou Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. boli porušené moje základné práva, iniciujem podanie tejto sťažnosti na Ústavný súd SR za účelom   zjednania   nápravy.   Je   dôležité   zdôrazniť,   že   konanie   vo   veci   trvalo   10 rokov. Tomuto rozsudku predchádzali len tri pojednávania. Súd konal neúmerne dlho. Právna neistota   ohľadne   toho,   či   sa   žalovaná   v   tomto   konaní   dopustila   konania   v   rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, trvala neúmerne dlho. Takisto je dôležité poznamenať, že ako účastníčka konania som neprispela svojím správaním k vzniknutým prieťahom, naopak rozhodujúcim faktorom sa stal postup Krajského súdu v Košiciach v danej veci. Z dôvodu dlhotrvajúcej   právnej   neistoty,   keďže   súd   rozhodol   až   po   10   rokoch,   bola   som   nútená ukončiť podnikateľskú činnosť, keďže som sa dostala do zlej finančnej situácii.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Moje základné právo, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 13 Cb 3530/95, porušené bolo.

2. Priznáva mi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,-Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95 bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom ústavný súd zistil, že porušenie tohto sťažovateľkou označeného základného práva ústavy   v   súvislosti   s postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní   bolo   už   ústavným súdom preskúmané v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 131/04.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom spisu vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 131/04 a zistil, že uznesením č.   k.   I.   ÚS   131/04-8   z 9.   júla   2004   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako oneskorene podanú, pričom predmetné uznesenie ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2004.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03) rozhodnutie o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   oneskorené   podanie   je   rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   rovnaké   konanie,   aké   bolo   napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný. Lehotu dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti, ktorú na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ustanovuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemožno odpustiť ani predĺžiť.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky je neprípustná a na predbežnom prerokovaní ju podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   jej   nespokojnosti   s rozhodnutím a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   odvolacieho,   ústavný   súd poznamenáva,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom sťažovateľky. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 48   ods.   2   ústavy)   a v súvislosti   s tým   konaním   (postup   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   Cb   3530/95),   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení práv v iných konaniach (postup odvolacieho súdu), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky   (§   127   ods.   2   prvá   vety   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008