znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 101/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval návrh Ing. V. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/99/06-K z 29. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. V. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. mája 2007 doručený návrh Ing. V. S., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H.,   B.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/99/06-K z 29. januára 2007. V návrhu navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie výboru preskúmal a následne zrušil.

V rámci odôvodnenia svojho návrhu navrhovateľ uviedol nasledovné: «Do funkcie člena V.(- v skratke aj V.) som bol rozhodnutím P. vymenovaný (bez mojej prítomnosti) dňa 18. 08. 2006.

Avšak vymenovanie do funkcie orgánom na to príslušným nebolo a nemohlo byť totožné   s   ujatím   sa   výkonu   funkcie   samotným   nominantom,   bolo   len   jeho   zákonným (objektívnym dispozičným) predpokladom, ktorý založil možný začiatok funkčného obdobia nominanta, pričom na riadne „ujatie sa výkonu funkcie“ mali byť splnené ďalšie zákonné podmienky (o tom ďalej v texte).

O svojom vymenovaní do funkcie som sa riadne dozvedel dňa 21. 08. 2006. kedy sa uskutočnilo z organizačného podnetu viceprezidenta Prezídia a predsedu V. Ing.   A. H. zvolané   stretnutie   nominantov,   na   ktorom   som   si   prevzal   menovací   list   Prezídia   F.   - oznámenie o menovaní do funkcie člena V.

Po prevzatí menovacích listín aj ďalšími kolegami, predseda V. Ing. H. následne konštatoval, že všetci prítomní desiati nominanti za členov V. prevzali svoje menovacie dekréty,   čím   vyjadrili   súhlas   zo   svojim   menovaním   a V.   sa   týmto   konštituoval   a stal uznášaniaschopným. Následne a bezprostredne po tom, toho istého dňa 21. 08. 2006 na návrh predsedu zasadol V. (evidovaný ako na 39. riadne zasadnutie V.) prvý krát v tomto novom zložení a ako prvý akt rozhodovania si zvolil zo svojich radov dvoch podpredsedov do svojho štatutárneho orgánu. Účelom tohto aktu bolo dokončenie kreovania funkcionárov V.   pre   úplne   konštituovanie   výboru   a   tiež   sformulovanie   návrhu   na   zápis   zmien v štatutárnom   orgáne   F.   v   Obchodnom   registri   (predseda   zvolený   v   NR   SR,   dvaja podpredsedovia zvolení v samotnom VV, spolu 11 členov VV).

V   bode   rôzne   programu   rokovania   V.   dňa   21.   08.   2006   (bez   zápisu   uznesenia) viceprezident prezídia a predseda V. Ing. A. H. a zvolený podpredseda V. JUDr. D. L. informovali, že členovia V. sa majú stať zamestnancami F. a tiež sa neformálne dohodlo, že deň nástupu do práce so vznikom pracovného pomeru a uzavretím príslušnej pracovnej zmluvy   s F.,   ktorý   mal   byť   aj   dňom   riadneho   ujatia   sa   výkonu   menovanej   funkcie   bol dohodnutý na neskorší termín, a to na deň 01. 09. 2006.

Kvôli úplnosti k veci ešte poznamenávam ďalšiu skutočnosť, ktorá sa stala následne. Ešte v ten istý deň 21. 08. 2006 Ing. A. H. sa funkcie viceprezidenta P. vzdal listom, ktorý bol doručený predsedovi Národnej rady SR dňa 23. 08. 2008. Nástupca, nový viceprezident P. Ing. V. K. bol zvolený v NR SR dňa 05. 09. 2006. Až následne po jeho zvolení a fyzickom ujatí sa vykonávania funkcie viceprezidenta Prezídia a predsedu V. boli neskôr dňa 11. 09. 2006 podpísané pracovné zmluvy s nominantami na členov V.».

Navrhovateľ argumentuje ďalej tým, že:«Štatút F., schválený v Národnej rade SR dňa 8. 6. 1994 a platný aj v súčasnosti, vychádzajúc z uvedeného zákona č. 92/1991 Zb., takisto v svojom čl. 11 ods. 4 v druhej vete určuje: „Všetci členovia Výkonného výboru sú zamestnancami fondu“. (...)

V   tejto   súvislosti   Pracovná   zmluva   medzi   F.   ako   zamestnávateľom   a   mnou   ako nominovanou osobou do „verejnej funkcie“ člena výkonného výboru bola podpísaná dňa 11. 09. 2006, pričom vznik pracovného pomeru bol v zmluve dohodnutý a určený v jej čl. 1, na deň 01. septembra 2006, takto:

(...) V úvode Pracovnej zmluvy sa zmieňuje, že bola uzavretá v súlade so Zákonníkom práce. Zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (- v skratke aj Zákonník práce), v § 42 ods. 2 ustanovuje smerodatnú súvislosť medzi vymenovaním, vznikom pracovného pomeru a následným ujatím sa funkcie:

„Ak   osobitný   predpis   ustanovuje   voľbu   alebo   vymenovanie   ako   predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu..., pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní.“

V zmysle čl. III. Pracovnej zmluvy som zaviazaný a povinný dňom, kedy mi vznikol pracovný pomer (t. j. s účinnosťou odo dňa 01. 09. 2006) riadne vykonávať práce, ktoré sú pre danú funkciu stanovené zákonom, vnútroorganizačnými predpismi a pracovnoprávnymi predpismi.

Ďalej presne, výstižne a systémovo túto právnu premisu a konštitučnú previazanosť vyjadruje aj platný PRACOVNÝ PORIADOK F. - zo dňa 30. 05. 2006, kde je stanovené:

a) v jeho článku VII ods. 3 špecificky takto: „Pracovný pomer členov výkonného výboru vznikne na základe pracovnej zmluvy až po ich vymenovaní Prezídiom fondu - zákon č. 92/1991 Zb., § 32, ods. 1., v znení neskorších predpisov a čl. 9 Štatútu fondu...“

b) v jeho čl. VII ods. 1 vo všeobecnosti takto: „Pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce“. (...)

Na to, aby sa členovia V. mohli riadne ujať výkonu svojej funkcie, museli splniť dve (súbežne stanovené) podmienky, a to:

(1) byť menovaní Prezídiom F. do funkcie člena V. a zároveň (2) sa stať zamestnancom fondu, čiže uzavrieť pracovnú zmluvu, znejúcu na danú funkciu s dohodnutým určitým dátumom nástupu do práce,

t. j. so stanovením dňa začatia vykonávania určenej funkcie, čo je rovné aj ujatiu sa výkonu verejnej funkcie.

Tieto dve podmienky vyplývajú priamo zo zákona č. 92/191 Zb. a takisto zo Štatútu F. Menovaný člen Výkonného výboru F. bez vzniku pracovného pomeru s F. nemôže riadne vykonávať svoju funkciu a teda sa jej ani inak „ujať“.

Hoci   ústavný   zákon   nerozlišuje   a   priamo   nepodmieňuje   výkon   funkcie   výkonom pracovného pomeru, z dikcie jeho čl. 2 - Pôsobnosť zákona, však vzchádza predvídanie mnohopočetnej   možnej   odlišnosti   podmienok,   za   akých   veľké   množstvo   funkcionárov taxatívne menovaných v ods. 1, písm. a) až zk), začnú vykonávať svoju verejnú funkciu (v rôznych pracovných pomeroch - ako zamestnanci štátnych organizácií, úradov, súdov, verejno-právnych   organizácii,   štátnych   podnikov,   obchodných   spoločností   alebo   aj bez zamestnaneckého pomeru v orgánoch verejnoprávnych organizácii, štátnych podnikov, obchodných spoločností, atď.)

Z veľkého množstva rôznoobrazností osobitných podmienok, kde a ako sa ujímajú verejní funkcionári svojich funkcií je zrejmé, že vždy v každom jednotlivom prípade u každej organizácie sa musí posudzovať osobitný (odlišný) spôsob ujatia sa výkonu funkcie. Z   toho   ale   vyplýva,   že   veci   a   pomery,   ktoré   ak   nerieši   samotný   ústavný   zákon č. 357/2004 Z. z., a riešia iné zákony, napr. zákon č. 92/1991 Z., alebo Zákonník práce, majú sa ďalej riadiť týmito zákonmi v právnej súvislosti s daným ústavným zákonom. Špecifikom pomerov F. v zmysle § 35 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov, je, že člen F. musí byť najprv menovaný P. do uvedenej funkcie a zároveň (t. j. následne) sa musí stať zamestnancom fondu,   čiže   uzavrieť   s   fondom   pracovnú   zmluvu   podľa   Zákonníka   práce.   Až   vznikom pracovného pomeru dňom 01. 09. 2006 kandidáti (nominanti) na členov V. splnili uvedené dve (súbežné) podmienky a nadobudli právnu istotu (a kompetenciu), že sa stali riadnymi a plnoprávnymi členmi výboru so všetkými právami a povinnosťami, ktoré im z ich funkcie vyplývajú.

Z   Rozhodnutia   Výboru   NR   pre   nezlúčiteľnosť   funkcií   nevyplýva,   že   by   Výbor   sa vysporiadal s týmto špecifikom ujatia sa výkonu funkcie u členov V.. Vnímať vymenovanie do funkcie ako zároveň ujatie sa výkonu funkcie, keď ďalšie formálno-právne podmienky zo zákona (ešte) a tiež de-facto neboli splnené, a preukázateľne boli splnené neskôr,   je nielen   nemiestnym   zjednodušovaním   ale   možno   aj obchádzaním   ďalších   právnych skutočností, čo nie je dosť dobre možné ani náležité.».

Navrhovateľ je preto toho názoru, že zákonom ustanovenú 30-dňovú lehotu dodržal. Poukázal však na to, že rozhodnutie výboru sp. zn. VP/99-06-K z 29. januára 2007 nebolo prijaté v zákonom ustanovenej 60-dňovej lehote, t. j. výbor sám nerešpektoval procesnú lehotu toho istého zákona ustanovenú pre jeho vlastné rozhodnutie vo veci.

II.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a nasl.   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) sa na toto   konanie   vzťahuje   §   25   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sa   každý   návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o návrhu   koná   a rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10 tohto ústavného zákona, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   rozhodne   o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravuje ústavný zákon o ochrane verejného záujmu a zákon o ústavnom súde. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z priloženej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že   20.   októbra   2006   bolo navrhovateľovi doručené oznámenie výboru o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov,   a to   na   základe   uznesenia   výboru   č.   49 zo 16. októbra 2006. K tomuto uzneseniu výboru navrhovateľ v liste z 23. novembra 2006 uviedol, že vzhľadom na už uvedené skutočnosti je toho názoru, že svoju povinnosť si splnil včas, argumentujúc potrebou súčasného splnenia dvoch podmienok ako predpokladu ujatia sa   funkcie:   menovaním   do   funkcie   a uzavretím   pracovnej   zmluvy,   čo   dokladoval príslušnými internými aktmi riadenia F.

Po zistení relevantných skutočností vydal výbor 28. marca 2007 rozhodnutie sp. zn. VP/99/06-K   z   29.   januára   2007,   v ktorom   konštatoval,   že   konaním   navrhovateľa   došlo k porušeniu čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume 47 500 Sk. V odôvodnení rozhodnutia výbor uviedol, že obrana navrhovateľa nie je relevantná, pretože ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu   nepodmieňuje   výkon   funkcie   výkonom pracovného   pomeru   a nemožno   počítať   začatie   plynutia   lehoty   inak,   ako   je   uvedené v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu. V rozhodnutí výbor okrem konštatovania porušenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložil navrhovateľovi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, t. j. v sume 47 500 Sk.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa pri jeho predbežnom prerokovaní konštatoval, že navrhovateľ ako verejný funkcionár (člen   V.) bol   v zmysle citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinný predložiť výboru   oznámenie   do   30   dní   odo   dňa   ujatia   sa   funkcie.   Navrhovateľ   bol   do   funkcie vymenovaný   18.   augusta   2006.   Pretože   ústavné   právo   nemá   všeobecné   ustanovenie o počítaní   lehôt,   v danom   prípade   je   potrebné aplikovať ustanovenie   generálnej právnej normy civilného procesu, a teda § 57 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Z uvedeného   vyplýva,   že   navrhovateľovi   začala   plynúť   30-dňová   lehota   na   splnenie povinnosti uloženej ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu nasledujúci deň po ustanovení do funkcie, teda 19. augusta 2006. Požadované oznámenie však navrhovateľ podal výboru až 30. septembra 2006, z čoho je zrejmé, že ho podal po ústavným zákonom ustanovenej   30-dňovej   lehote,   čím   porušil   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu.

Ako   dôsledok   týchto   skutočností   začal   výbor   proti   navrhovateľovi   konanie, výsledkom   ktorého   bolo   jeho   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/99/06-K   z 29.   januára   2007. V rozhodnutí   výbor   konštatoval   porušenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu   a za   porušenie   tejto   povinnosti   uložil   navrhovateľovi   v súlade   s čl.   9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Pochybenia, ktoré navrhovateľ vytýkal rozhodnutiu výboru a ktoré možno považovať za   ospravedlnenie   vlastného   konania   navrhovateľa,   v danom   prípade   podľa   názoru ústavného súdu   neobstoja, a to ani s prihliadnutím na jednu zo základných zásad práva „ignorantia legis non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), teda navrhovateľ mal poznať obsah ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa názoru ústavného súdu je dostatočne odôvodnený právny názor výboru, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrh navrhovateľa po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007