znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 101/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., bytom M. Ď., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., so sídlom v K., ktorou namietala porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   z   8.   októbra   2003   sp.   zn.   16   Co   129/03   vo   výroku   o   náhrade   trov konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2004 doručená sťažnosť A. K., bytom M. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   8.   októbra   2003   sp. zn. 16 Co 129/03   vo   výroku o náhrade trov konania.

Podstatou dôvodov sťažnosti je to, že odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania   nestanovil   cenu   sporu   a   rozhodol   o   náhrade   trov   bez   objasnenia   potrebných záverov, s prvkami náhodilosti a ľubovôle, a preto sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušiť uznesenie krajského súdu v napadnutej časti a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

3.   Sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   porušenie   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom o náhrade trov celého konania, ktorý vyniesol krajský súd ako odvolací súd bez toho, aby súčasne napadla sťažnosťou aj výrok   o zastavení   celého   konania,   ktorý   bol   zákonným   dôsledkom   späťvzatia   žaloby v konaní pred krajským súdom.

Vychádzajúc   z   §   224   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) v spojení s § 146 a § 150 OSP krajský súd ako odvolací súd po zastavení konania rozhodol o náhrade trov konania v rozsahu 20 % a v prospech žalovaných. Ústavný súd pripomína, že krajský súd bol podľa Občianskeho súdneho poriadku povinný rozhodnúť o náhrade trov celého konania (podľa   §   151   ods.   1   OSP v spojení s §   224   ods.   1   OSP o povinnosti na náhradu trov konania rozhoduje súd bez návrhu, a to spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí).

Výrok   o   náhrade   trov   konania   bol   v posudzovanom   prípade   procesne   závislý od úkonu sťažovateľky, ktorým vzala celkom späť žalobu, a od jeho dôsledku, ktorým bolo zastavenie konania. Existencia výroku o zastavení konania ako dôsledku procesného úkonu sťažovateľky   však   sťažovateľkou   nebola   napadnutá   a   jeho   existencia   je   už   právne nespochybniteľná.

Závislosť   výroku   o náhrade   trov   konania   od   výroku   o   zastavení   celého   konania po späťvzatí žaloby v odvolacom konaní však vylučuje záver, že by mohla reálne existovať príčinná súvislosť medzi právom sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a výrokom o náhrade trov konania. Tento výrok nemožno preskúmať bez skúmania dôvodu, pre ktorý bolo konanie zastavené, a tieto dôvody ústavný súd nemôže skúmať, pretože uznesenie krajského súdu v tejto časti nebolo sťažnosťou napadnuté.

4. Ďalším dôvodom na záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti je to, že krajský súd   po   zastavení   celého   konania   rozhodol   o   náhrade   trov   v   súlade   s   procesnými možnosťami ustanovenými Občianskym súdnym poriadkom (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Krajský súd nepoužil iné než dovolené náhradové ustanovenia a ich aplikáciu odôvodnil   v rozsahu,   ktorý   vylučuje,   že   výrok   o   náhrade   trov   konania   bol   vynesený v zrejmom   omyle   alebo   v   rozpore   so   zákonnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku.   V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nepatrí   do   sústavy všeobecného súdnictva. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti,   pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom.

5. Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).