znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 101/02-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej vo veci sťažnosti Ing. M. Š., bytom V. K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   P   84/95   o jeho návrhu z 21. decembra 2000 takto

  r o z h o d o l :

  1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. P 84/95   p o r u š e n é   b o l o.

  2. Ing. M. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

  3. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. M. Š. trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta JUDr. J. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. februára 2002   doručené   podanie   Ing.   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   V.   K.,   ktoré   bolo označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“.

Sťažovateľ je účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. P 84/95 v postavení navrhovateľa. Okresný súd vo veci sp. zn. P 84/95   rozhodol   rozsudkom   z 18.   júla   2000   tak,   že   návrh   sťažovateľa   na   zníženie výživného   a na   zrušenie   výživného   zamietol.   Rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným 22. augusta 2000.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že proti uvedenému rozsudku č. k. P 84/95-221 nepodal odvolanie z dôvodu, že mu ho advokát nedoručil a že nemal možnosť odvolať sa v 15-dňovej   lehote.   Preto   20.   novembra   2000   podal   nový   návrh   na   úpravu   výživného (doručený okresnému súdu 21. decembra 2000).

Sťažovateľ ďalej upravil petit svojho návrhu podaním zo 16. februára 2001 a tiež podal 14. marca 2001 sťažnosť na prieťahy v konaní a návrh na vylúčenie sudcov v jeho veci spolu s návrhom na „prenesenie príslušnosti na iný okresný súd“ predsedovi Krajského súdu v Prešove. V odpovedi z 28. marca 2001 podpredseda tohto súdu uviedol, že jeho sťažnosť zasiela na vybavenie okresnému súdu. Sťažovateľ ďalej listom zo 7. júna 2001 žiadal   o vysvetlenie   predsedu   okresného   súdu.   V odpovedi   na   jeho   podanie podpredsedníčka   okresného   súdu   uviedla: „Vaše   predchádzajúce   podanie   zo   dňa

14. 3. 2001 bolo posudzované ako námietka zaujatosti sudcov Okresného súdu v Prešove. Z toho dôvodu bolo podanie postúpené do spisu P 84/95 na ďalší procesný postup,   pre ktorý nie je stanovená žiadna lehota.“

K podaniu zo 7. júna 2001 uviedla, že ku skutkovým okolnostiam v ňom uvedeným „nie   je   možné   zaujať   žiadne   stanovisko,   keďže   by   to   bolo   zásahom   do   sudcovskej nezávislosti   sudcu,   ktorý   vec   prejednáva“. Okrem   toho   sťažovateľa   poučila   o tom,   že „o zaujatosti alebo nezaujatosti príslušného sudcu rozhoduje nadriadený súd, teda Krajský súd v Prešove a nie je v právomoci vedenia súdu prideliť vec inému sudcovi“.

Sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd,   aby   vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv upravených v čl. 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.

Keďže k návrhu sťažovateľa nebolo pripojené splnomocnenie sťažovateľa udelené advokátovi alebo komerčnému právnikovi na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd ho 25. februára 2002 vyzval, aby takéto splnomocnenie v určenej lehote predložil.

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu na doplnenie návrhu doručenej ústavnému súdu 12. marca 2002 uviedol, že vzhľadom na svoj čistý mesačný príjem 4 800 Sk nemá „... inú možnosť,   ako požiadať predsedu senátu o ustanovenie zástupcu na základe rozhodnutia v konaní pred ústavným súdom...“ podľa § 30 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa   a ustanovil   mu   za   právneho   zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K., ktorý so zastupovaním sťažovateľa súhlasil.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí 5. júna 2002 a po zistení, že táto v časti namietajúcej porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy spĺňa náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a že   nie   sú dôvody na jej odmietnutie, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

  Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 24. júna 2002 požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Rovnakú výzvu na vyjadrenie zaslal aj navrhovateľovi.

  Vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa bolo ústavnému súdu doručené 9. júla 2002 a z jeho obsahu vyplynulo:

„Sťažovateľ   Ing.   M.   Š.   sa   sťažuje   na   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom nášho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. P 84/95. Už v podanej sťažnosti uvádza nepravdivé údaje, keďže návrh na zníženie výživného podal 21. 12. 2000 a nie 20. 11. 2000. Keďže spolu s návrhom na zníženie výživného podal aj námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu v Prešove, bolo potrebné najskôr vyporiadať sa s touto námietkou. Taktiež z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ doplnil svoj návrh dňa 16. 2. 2001.

Po   vyjadrení   sa   sudcov   bol   spis   predložený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti dňa 16. 11. 2001 a vrátený dňa 8. 1. 2002. Referátom z 5. 3. 2002 bol vytýčený   termín   pojednávania   na   27.   6.   2002,   ktoré   sa   však   neuskutočnilo   z dôvodu nezaslania spisu z Ústavného súdu včas. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu až 1. 7. 2002. Pri   rozhodovaní   o porušení   práva   sťažovateľa   prosím   zohľadniť   skutočnosť,   že sťažovateľ sa opakovane domáha zníženia výživného, hoci o jeho poslednom návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 18. 7. 2000 (právoplatným 22. 8. 2000) a toto rozhodnutie sa vzťahuje   z   časti   aj   na   obdobie,   za   ktoré   sťažovateľ   žiada   znížiť   výživné   opakovane. Prichádza preto do úvahy aj zastavenie konania v časti pre prekážku res iudicata, čo sa však zatiaľ nestalo.

Z pohľadu právnej a faktickej zložitosti veci môžem povedať, že ide skôr o faktickú zložitosť.

Správanie sa sťažovateľa ako účastníka konania je možné hodnotiť ako správanie, ktoré prispelo k dĺžke konania. Sťažovateľ totižto vzniesol nedôvodnú námietku zaujatosti sudcov, čo predĺžilo konanie.

Súd v konaní sp. zn. P 84/95 postupoval správne, teda v súlade so zákonom a za účelom čo najrýchlejšieho rozhodnutia. Dovolím si poukázať na skutočnosť, že pracovná vyťaženosť sudcov tunajšieho súdu je maximálna a v snahe zachovania rovnosti účastníkov sa vybavujú veci PaNc podľa poradia nápadu, čo znamená s odstupom asi jedného roka od nápadu.

Na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky dávam aj skutočnosť, či svojou sťažnosťou   nezneužíva   svoje právo zaručené   Ústavou v čl.   48   ods.   2,   keďže od   úpravy výživného v roku 1994 podal návrhy na zníženie výživného dňa 7. 12. 1995, 14. 6. 1999, 31. 3. 2000 a 21. 12. 2000, pričom zatiaľ prvé tri návrhy boli zamietnuté ako nedôvodné. Aj táto neúspešnosť viedla pravdepodobne sťažovateľa k podaniu sťažnosti na Ústavný súd SR. S poukazom   na   uvedené   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   vyslovil,   že   postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. P 84/95 nebolo porušené základné právo sťažovateľa Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy.“

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu z 31. júla 2002 doručenú ústavnému súdu 1. augusta 2002 oznámil, že „...netrváme na ústnom pojednávaní uvedenej veci, a to z dôvodu, že by to neprinieslo nič nové pre rozhodnutie súdu. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia vyčíslim v lehote do 5 dní“.

Sťažovateľ ďalej vo svojom vyjadrení zo 6. augusta 2002 oznámil ústavnému súdu tieto skutočnosti:

„V   zmysle   môjho   listu   zo   dňa   31.   7.   2002   Vám   určujem   výšku   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000,00 Sk.“

Okrem   odôvodnenia   tohto   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ upravil aj petit sťažnosti a navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2, Ústavy SR na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktorým je SR viazaná postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod č. k.: P 84/95 bolo porušené.

Priznáva sa Ing. M. Š. primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000,00 Sk, ktorú sumu je povinný Okresný súd v Prešove zaplatiť menovanému do 60 dní od doručenia rozhodnutia s 17,6 % - tným ročným úrokom od 1. dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto rozhodnutia.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   ďalej   podaním   zo   6.   decembra   2002   doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2002 uplatnil trovy konania v označenej veci a uviedol:„V uvedenej veci som sa vo veci vyjadril podaním zo dňa 6. 8. 2002. Nedopatrením som opomenul vyúčtovať trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uplatňujem   si   náhradu   za   2   úkony   právnej   pomoci,   a to   prevzatie   a príprava zastúpenia a písomné podanie na súd vo veci samej takto: 5.150 Sk x 2 = 10.300 Sk, r. paušál 100 Sk x 2 = 200 Sk, spolu 10.500 Sk, pričom vychádzam z uplatňovanej sumy.“

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadnil   tri   základné   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. P 84/95 (návrh z 21. decembra 2000) zistil nasledovné skutočnosti.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. 84/95 je návrh sťažovateľa na zníženie výživného vzhľadom na zmenu jeho majetkových pomerov. Podľa názoru ústavného súdu nejde o konanie, ktoré je právne   zložité,   pretože   metodika   postupu   všeobecných   súdov   vo   veciach   starostlivosti o maloletých   je   dostatočne   jasná   a podporená   stabilizovanou   judikatúrou.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred okresným súdom išlo o konanie, ktoré nebolo možné považovať za právne a fakticky zložité, takže pri sústredenom postupe súdu bolo v ňom možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľa   poukázal   na   faktickú zložitosť veci. Faktickú zložitosť síce nemožno vylúčiť, avšak v danom prípade ju ústavný súd nezhodnotil ako takú, ktorá by v danom prípade mohla mať podstatný vplyv na dĺžku konania predmetného sporu, ktorá je reprezentovaná doterajším trvaním konania.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd konštatoval, že pokiaľ ide o správanie účastníka konania, tento neprispel k celkovej dĺžke rozhodovania okresného súdu. Vznesenie námietky zaujatosti sudkyne okresného súdu je procesným právom sťažovateľa a nemalo výrazný vplyv na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Sťažovateľ   podal   žalobu   okresnému   súdu   20.   novembra   2000   (doručená 21. decembra   2000).   Po   doručení   návrhu   sťažovateľa   okresný   súd   v tejto   veci   neurobil nijaký   úkon   ani   po   doplnení   návrhu   sťažovateľa   podaním   doručeným   okresnému   súdu 16. februára   2001.   Sťažovateľ   ďalej   podal   14.   marca   2001   Krajskému   súdu   v Prešove sťažnosť   na prieťahy   v konaní okresného   súdu   v označenej   veci   (doručená   označenému súdu   26.   marca   2001)   a súčasne   opätovne požiadal   o vylúčenie   sudcov   okresného   súdu z rozhodovania v jeho veci.

Hoci ide o rutinný úkon, sudcovia okresného súdu boli požiadaní o „vyjadrenie sa k námietke zaujatosti, ktorú vzniesol otec vo svojich podaniach zo dňa 21. 12. 2000 a 26. 3. 2001“ (pozn.: spis okresného súdu sp. zn. P 84/95, č. l. 236) až 22. októbra 2001 a spis bol na   vyjadrenie   Krajskému   súdu   v   Prešove   postúpený   14.   novembra   2001   (doručený 16. novembra 2001). Krajský súd rozhodol 30. novembra 2001 (č. k. 1 Nc 69/01-240) tak, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. P 84/95 (rozhodnutie doručené okresnému súdu 8. januára 2002).

Ústavný   súd   uzavrel,   že   postup   okresného   súdu   v uvedenom   období   (od 20. decembra 2000 do 14. novembra 2001) vykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní. Po vrátení spisu predseda okresného súdu napriek rozhodnutiu nadriadeného súdu o nezaujatosti všetkých sudcov (t. j. aj pojednávajúcej sudkyne Mgr. S. S.) okresného súdu pridelil 2. januára 2002 vec sp. zn. P 84/95 „podľa § 2 Spravovacieho poriadku“ Mgr. D. V. Okresný súd začal vo veci konať 5. marca 2002, keď nariadil pojednávanie na 27. jún 2002. V apríli, máji a júni 2002 zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre prípravu rozhodnutia vo veci samej   (potvrdenie   o vedení   sťažovateľa   a jeho   manželky   -   odporkyne   v konaní   pred okresným súdom - v evidencii nezamestnaných, potvrdenie o príjme odporkyne, dožiadanie o výsluch sťažovateľa na Okresný súd vo Veľkom Krtíši). Pojednávanie 27. júna 2002 bolo odročené na 12. september 2002. Na tomto pojednávaní konanom bez účasti sťažovateľa okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   o znížení   výživného   sťažovateľa   (právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku 23. októbra 2002). Ústavný súd uzavrel, že postup okresného súdu   po   vrátení   spisu   z Krajského   súdu   v Prešove   nemal   znaky   zbytočných   prieťahov v konaní.

Z uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky   konania   pred okresným súdom vo veci sp. zn. P 84/95, ktorá bola 21 mesiacov, tento súd približne 11 mesiacov nekonal plynulo z dôvodov, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa.

Vychádzajúc z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní   sp.   zn.   P   84/95   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, pričom svoju požiadavku jeho právny zástupca odôvodnil nasledovne:

„Poukazujem hlavne na to, že prieťahmi v konaní sa môj mandant ocitol v sociálnej tiesni,   má   finančné   záväzky   voči   svojej   rodine,   ktoré   nemôže   v žiadnom   prípade   plniť, spláca   pôžičku   na   družstevný   byt,   spláca   poskytnutú   sociálnu   podporu   a vzhľadom k uvedeným skutočnostiam narástla dlžná suma z omeškaného výživného na 65 000,00 Sk, ktoré nevie zrejme zaplatiť.

Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že si nemôže zariadiť svoj súkromný život, čo má negatívne dopady na jeho psychický stav.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov (pozn. konanie medzitým právoplatne skončilo 23. októbra 2002), ale vzhľadom na vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. P 84/95, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby v zásade nijako nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných   práv človeka, ústavný súd   považoval priznanie sumy   8 000   Sk   za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   priznal   sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (§ 1 ods. 3, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2002,   ktorá   bola 11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 3 900 Sk a po 100 Sk režijný paušál.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003