SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 100/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušeniačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 16 Co 15/2013zo7. júla 2014(Rvp 1623/2015),sp. zn. 4 Co 542/2013z 24. júla 2014 (Rvp 1624/2015) a sp. zn. 19 Co 469/2013 z 30. júla 2014 (Rvp 1625/2015)a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 1623/2015, Rvp 1624/2015 a Rvp 1625/2015 s p á j a na spoločné konanie,ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1623/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli11. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv právnych veciach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), ktorýchpredmetom je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle podmienokvyplývajúcich zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 514/2003 Z. z.“), ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom okresnéhosúdu v exekučných konaniach, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnenáa v ktorých je okresný súd zároveň tým orgánom súdnej moci, ktorý sťažovateľke ňoupožadovanú náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobil. Skutočnosti deklarovanésťažovateľkou v jej jednotlivých žalobných návrhoch doručených okresnému súdua vychádzajúce z jej nesúhlasu spočívajúceho predovšetkým v tom, že súd, ktorý škoduspôsobil, by mal rozhodovať o jej náhrade, tieto vyhodnotil ako námietky zaujatosti podanéproti jednotlivým sudcom zaradeným na tento súd a v ďalšom postupe rozhodol o uloženípovinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesené námietkyzaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohuzákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov. Podľa názoru sťažovateľky napadnutérozhodnutia krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení jej návrhovpredostretých v podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania nebolidostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v zmysle dikcieustanovenia § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“).
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmirozhodnutiami krajského súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší, veci vrátikrajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSPv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 1623/2015, Rvp 1624/2015 a Rvp 1625/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností týkajúcich sa napadnutýchrozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitáargumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnouargumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súduž zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdovrozhodujúcich v okolnostiach jej predmetných právnych vecí o posúdení jej návrhovpredostretých v žalobách podaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z. [v súvislostis oneskoreným postupom všeobecných súdov predovšetkým pri postupe podľa § 44 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov], ako aj námietok zaujatosti a táto skutočnosť bola podstatná prenásledné vyrubenie súdneho poplatku vo výške 66 € za podanú námietku/námietkyzaujatosti. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovanýchústavným súdom, pozn.), dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľke sú nepochybneznáme dôvody odmietnutia sťažností v rovnakých prípadoch, ako aj vyslovený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitejzásadnej/kľúčovej argumentácie sťažovateľky voči napadnutým rozhodnutiam krajskéhosúdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je ajv prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi svojich predchádzajúcichrozhodnutí (I. ÚS 307/2014, I. ÚS 308/2014,I. ÚS 309/2014,I. ÚS 310/2014,I. ÚS 435/2014,I. ÚS 439/2014,I. ÚS 441/2014,I. ÚS 516/2014,I. ÚS 744/2014,I. ÚS 800/2014,II. ÚS 61/2014,II. ÚS 273/2014,II. ÚS 295/2014, II. ÚS 461/2014, II. ÚS 462/2014, II. ÚS 463/2014, II. ÚS 467/2014,II. ÚS 468/2014, II. ÚS 488/2014, II. ÚS 646/2014, II. ÚS 700/2014, II. ÚS 732/2014,II. ÚS 882/2014, III. ÚS 496/2014, III. ÚS 497/2014, IV. ÚS 498/2014, III. ÚS 482/2014,III ÚS 483/2014, III. ÚS 484/2014, III. ÚS 506/2014, III. ÚS 508/2014, III. ÚS 509/2014,III. ÚS 604/2014, IV. ÚS 219/2014, IV. ÚS 220/2014, IV. ÚS 236/2014, IV. ÚS 237/2014,IV. ÚS 239/2014, IV. ÚS 240/2014, IV. ÚS 241/2014, IV. ÚS 242/2014, IV. ÚS 243/2014,IV. ÚS 244/2014, IV. ÚS 245/2014...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažnostísťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemádôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na užcitované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažnostíz dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec už uvedeného a v kontexte s prílohami každej podanej ústavnej sťažnosti,ktoré obsahujú rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) a iných všeobecných súdov a ktorými sťažovateľka mieni presvedčivo preukázaťnesprávny výklad zákona vo veci konajúcim krajským súdom, ústavný súd zhodnes Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecnesprávne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, bod 61, správa Európskejkomisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecouústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosťspôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Z rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, žerozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenousúčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie jezaložený na precedensoch ako prameňoch práva). Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemusúdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímaťstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 18/08,II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdusú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody. Navyše nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu,ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07,II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecnýchsúdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajskéhosúdu, vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného brániústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získaniemateriálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje a jeto porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016