SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 100/2015-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska kancelária,Budatínska 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 8 Co 290/2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 290/2013 p o r u š e n é b o l o.
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e, aby v konaní vedenompod sp. zn. 8 Co 290/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovomtisícpäťsto eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyricentov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Miroslava Goliana, Advokátska kancelária,Budatínska 16, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátskakancelária, Budatínska 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy postupomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 8 Co290/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľ sa svojím návrhom zo dňa 15. 02. 2001, pôvodne doručeným na Krajský súd Bratislava ako miestne nepríslušnému súdu, domáhal ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1.500.000,00 Sk spolu s navrhovateľom v rade 2., ktorým bolo/je Hnutie za slobodu prejavu v likvidácii, s požiadavkou vyplatenia nemajetkovej ujmy aj navrhovateľovi v 2. rade, peňazí vo výške 1.500.000,00 Sk ako aj odstránenie nepriaznivých následkov do práv zasahujúcich nezákonných postupov odporcu. Krajský súd návrh sťažovateľa ako aj navrhovateľa v rade 2. postúpil na Okresný súd Bratislava IV ako vecne a miestne príslušný súd. Sťažovateľ svoj návrh odôvodňoval spôsobenou ujmou v dôsledku podaného trestného oznámenia na jeho osobu a manželku pre podvod v spolupáchateľstve zo strany odporcu a teda SLSP, a. s., na základe ktorého trestného oznámenia začalo voči navrhovateľovi trestné stíhanie, ktoré nebolo dôvodné a bolo zastavené, nakoľko trestné oznámenie sa nezakladalo na pravde, bolo vymyslené. V dôsledku trestného oznámenia bol však sťažovateľ štyri roky perzekvovaný zo strany orgánov činných v trestnom konaní čím mu bola spôsobená škoda, ohrozená jeho dôstojnosť a neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho súkromia až do takej miery, že nemohol dodržať uzatvorené obchodné kontrakty a dohody s jeho obchodnými partnermi ako aj v dôsledku krivého obvinenia sťažovateľa ako predsedu navrhovateľa v 2. rade, a teda politického hnutia, ktoré sa zúčastnilo politickej súťaže do parlamentu, v dôsledku vzneseného obvinenia a vedenia niekoľko ročného trestného stíhania sťažovateľa, došlo k rozpadu politického hnitia, v konaní vystupujúceho ako navrhovateľ v 2. rade.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ spolu s navrhovateľom v 2. rade boli vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu vo výške 152.000,00 Sk. V dôsledku jeho nezaplatenia bolo konanie Uznesením OS BA IV zastavené, ktoré aj nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 12. 2001. OS BA IV však vydal Uznesenie zo dňa 22. 11. 2010, ktorým navrhovateľom v 1. a 2. rade odpustil zmeškania lehoty na podanie odvolania voči Uzneseniu zo dňa 28. 11. 2001, ktorým bolo konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, nakoľko sťažovateľ sa niekoľko rokov nezdržiaval na území SR a využíval politický azyl v zahraničí. Následne bolo navrhovateľom 1., a teda sťažovateľovi a navrhovateľovi 2. zaplatenie súdneho poplatku odpustené.
Na návrh sťažovateľa, súd Uznesením na pojednávaní zo dňa 10. 11. 2011 pripustil zmenu petitu návrhu tak, že odporca mal byť zaviazaný navrhovateľovi 1. zaplatiť 100.000,00 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a navrhovateľovi v 2. rade rovnakú sumu v tej istej lehote ako aj rozhodnúť, že právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR bolo porušené vo vzťahu ku sťažovateľovi ako navrhovateľovi v 1. rade.
Odporca sa voči návrhu bránil procesnými úkonmi a to poukázaním na premlčanie práva navrhovateľov ako dôsledku nedodržania zásady vigilantibus iura scripta sunt (bdelým patrí právo) ako z dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci, poukazovaním na iné, právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, spis. zn. 7 C/33/2007, v totožnej právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa a odporcu v rade 1. SLSP, a. s., v rade 2. Slovenská konsolidačná a. s., a odporcovi v 3. rade Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s. o ochranu osobnosti, odstránenie následkov a primerané zadosťučinenie a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý návrh navrhovateľa bol v plnom rozsahu zamietnutý aj v súčinnosti s rozhodnutím KS BA...
Okresný súd Bratislava IV svojím rozhodnutím, vydaným rozsudkom spis. zn. 19 C/85/2001-296 zo dňa 07. 02. 2013, konanie voči navrhovateľovi v 1. rade proti odporcovi zastavil a návrh navrhovateľa II. rade proti odporcovi zamietol a zároveň rozhodol, že odporcovi nepriznal trovy konania.
Okresný súd Bratislava IV svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že jednak vyhovel odporcom vznesenej námietke premlčania, ako aj si osvojil tvrdenie odporcu že vo veci už bolo už raz právoplatne rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, „len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova“. Okresný súd síce konštatoval, že navrhovatelia požadovali vyššiu finančnú náhradu ako navrhovatelia požadovali v prebiehajúcom konaní, avšak všetky ostatné skutočnosti preukazujú, že sa jedná o totožnú vec.
Navrhovateľ v 1. rade sa proti vydanému rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV odvolal zo dňa 15. 03. 2013 a navrhovateľ v 2. rade zo dňa 20. 03. 2013. Keďže odvolací súd do toho času nerozhodol, podal sťažovateľ na Krajský súd sťažnosť na prieťahy v konaní, a to dňa 24. 07. 2014, ktorá sťažnosť bola vybavená podpredsedom Krajského súdu dňa 23. 09. 2014 a to z dôvodu zabezpečenia všetkých podkladov na riadne vybavenie sťažnosti sťažovateľa, keď lehota na vybavenie sťažnosti zo strany súdu bola predĺžená do 26. 09. 2014, o čom bol sťažovateľ informovaný.
Podpredseda Krajského súdu po prešetrení konaní, na ktoré sa sťažovateľ sťažoval, v intenciách zákona prešetril postup súdu aj z hľadiska nevyhnutných pre náležité vybavenie veci a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa bola opodstatnená.
V odôvodnení odpovede sťažnosti podpredseda Krajského súdu zároveň uvádza: Samotná vec, bola tunajšiemu Krajskému súdu predložená dňa 07. 05. 2013. Z vyjadrenia JUDr. Moniky Holickej, referujúcej sudkyne vyplýva, že postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym stavom v senáte 8 Co, ktorý (okrem agendy 8 Co) vybavuje aj agendu súdnych oddelení 8 CoD, 8 CoPr, kde stav nevybavených vecí ku koncu augusta 2014 je celkom 570 vecí, u referujúcej sudkyni je to 329 vecí a vzhľadom na prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia, v akom napadli.
V čase nápadu predmetnej veci, t. j. v máji roku 2013, bolo v súdnom oddelení 8 Co celkom 409 nevybavených vecí, u referujúcej sudkyni 174 vecí. Okrem uvedeného, v poslednom období výrazne vzrástol nápad vecí na tunajší súd (za jún 2014 bol nápad na senát 82 vecí, za júl 2014 to bolo 104 vecí a za august 2014 celkom 72 vecí), z čoho veľký počet podlieha režimu prednostného vybavovania a zákonom stanoveným lehotám na vybavenie (predbežné opatrenia a námietky zaujatosti). Podľa informácie poskytnutej referujúcou sudkyňou, je predpoklad, že vec bude prejednaná a rozhodnutá v druhom štvrťroku 2015.»
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšiekonanie a nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Bratislava v konaní o zaplatenie 100.000,00 € a určenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR..., vedenom pod spis. zn. 8 Co/290/2013 porušené bolo.
2. Krajskému súdu Bratislava sa prikazuje, aby v konaní vedenom veci pod spis. zn. 8 Co/290/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,00 € (slovom: sedemtisíc/EUR), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom: dvestoosemdesiatštyri/08 EUR) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Miroslava Goliana, advokáta, Budatínska 16, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľa v časti,ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, uznesenímč. k. II. ÚS 100/2015-9 z 12. februára 2015 na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
Ústavný súd 24. februára 2015 vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrilk otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k prijatejsťažnosti.
Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3126/15 zo 16. marca 2015doručenom ústavnému súdu 19. marca 2015 uviedol:
«Vec Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 19 C/85/2001 v spore žalobcu v I. rade: a v druhom rade: Hnutie za slobodu prejavu v likvidácii proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s. o ochranu osobnosti, bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie dňa 07. 05. 2013 a je vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 8 Co/290/2013. JUDr. Janka Gažovičová, predsedníčka senátu 8 Co (ďalej len „predsedníčka senátu“) k ústavnej sťažnosti poznamenala, že k namietaným prieťahom v súdnom konaní sa podrobne vyjadrovala už aj členka senátu, JUDr. Monika Holická, ktorá je zároveň referujúcou sudkyňou v predmetnom konaní (ďalej len „referujúca sudkyňa“), a to v súvislosti s podanou sťažnosťou žalobcom v I. rade zo dňa 24. 07. 2014, vedenom v správnom denníku tunajšieho súdu pod Spr. 2232/14, a ktorá bola vyhodnotená ako dôvodná. Ďalej predsedníčka senátu uviedla, že obsah vyjadrenia referujúcej sudkyne si plne osvojuje.
V tomto vyjadrení referujúca sudkyňa uviedla, že postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym stavom v senáte 8 Co, ktorý (okrem agendy 8 Co) vybavuje aj agendu súdnych oddelení 8 CoD, 8 CoPr, kde stav nevybavených vecí ku koncu augusta 2014 bol celkom 570 vecí, u referujúcej sudkyne to bolo 329 vecí, a to vzhľadom na prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia v akom napadli.
V čase nápadu predmetnej veci, t. j. v máji roku 2013, bolo v súdnom oddelení 8 Co celkom 409 nevybavených vecí, u referujúcej sudkyne 174 vecí. Okrem uvedeného, v poslednom období výrazne vzrástol nápad vecí na tunajší súd. Za jún bol nápad na senát 82 vecí (správne má byť 92 vecí), za júl 2014 to bolo 104 vecí a za august 2014 celkom 72 vecí, z čoho veľký počet podlieha režimu prednostného vybavovania a zákonom stanoveným lehotám na vybavenie (predbežné opatrenia a námietky zaujatosti). Zároveň uviedla predpoklad, že vec bude prejednaná a rozhodnutá v druhom štvrťroku 2015. Podľa informácie poskytnutej aj predsedníčkou senátu, senát vyvinie maximálne úsilie na splnenie predpokladu prejednania a rozhodnutia tejto veci v druhom štvrťroku 2015...»
Predseda krajského súdu súčasne ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým,aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti, pretože od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd vyzval 18. marca 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrilk stanovisku krajského súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právnyzástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 1. apríla 2015 (doručenom ústavnému súdu 8.apríla 2015) okrem iného uviedol, že „aj zo samotného vyjadrenia sa Krajského súdu Bratislava vyplýva, že svojím konaním súd porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto mám za to, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná“.
Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústnehopojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcejsa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotnéhosúdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom napadnutého konania vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn.8 Co 290/2013 je rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súduBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 85/2001-296 zo 7. februára 2013 (ďalejaj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ktorým tento súd konanie o návrhu sťažovateľaako žalobcu v 1. a 2. rade proti žalovanej − Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, zamietol.Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnostikrajských súdov ako odvolacích súdov a nie je právne zložitá. Pokiaľ ide o faktickú zložitosťveci, táto sa v doterajšom postupe krajského súdu ani nemohla prejaviť, pretože krajský súdbol dosiaľ v zásade nečinný.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočnýchprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka namietanéhosúdneho konania v procesnom postavení žalobcu. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľsvojím správaním neprispel k prieťahom v napadnutom konaní.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlok zbytočným prieťahom, bol postup samotného krajského súdu.
Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 85/2001 a krajského súdu,zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu ústavný súd zistil, že krajskémusúdu bolo 7. mája 2013 doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu,ktoré je vedené pod sp. zn. 8 Co 290/2013.
Keďže krajský súd po dlhšiu dobu neurobil v označenom konaní žiadny úkon,sťažovateľ podal 24. júla 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola krajskému súdudoručená 28. júla 2014.
Podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa v prípiseč. Spr. 2232/14 z 23. septembra 2014 uviedol, že „v konaní vedenom na tunajšom súde... pod sp. zn. 8 Co 290/2013 zistil prieťahy, ktorých príčiny sú dané okolnosťami objektívnej povahy so zreteľom na množstvo pridelených vecí do senátu... 8 Co...“. V zmysle informáciezákonnej sudkyne ďalej uviedol, že odvolanie sťažovateľa v označenej veci krajského súdubude prerokované a bude o ňom rozhodnuté v druhom štvrťroku 2015, pričom vyhodnotilpodanú sťažnosť ako dôvodnú.
Ústavný súd nemohol v tejto súvislosti akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrenípodpredsedu krajského súdu, ktorý cituje referujúcu sudkyňu v tejto veci, že „postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym stavom v senáte 8 Co, ktorý (okrem agendy 8 Co) vybavuje aj agendu súdnych oddelení 8 CoD, 8 CoPr, kde stav nevybavených vecí ku koncu augusta bol celkom 570 vecí, u referujúcej sudkyne to bolo 329 vecí, a to vzhľadom na prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú podľa poradia, v akom napadli...“. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika neviealebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší početpracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnejneistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti zapomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Sťažovateľ doručil 3. februára 2015 okresnému súdu elektronické podanieso žiadosťou o prerušenie konania zo zdravotných dôvodov, ktoré okresný súd postúpil6. februára 2015 krajskému súdu.
Ústavný súd dospel k záveru, že so zreteľom na doterajší priebeh napadnutéhokonania, v ktorom krajský súd dosiaľ nerozhodol o podanom odvolaní sťažovateľaproti rozsudku okresného súdu, a s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania predvšeobecnými súdmi (t. j. od začatia konania na okresnom súde v roku 2001) došlo v konaníkrajského súdu sp. zn. 8 Co 290/2013 jeho nečinnosťou v období dvoch rokov (od mája2013 do apríla 2015) k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 290/2013 konal bez zbytočnýchprieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodovsa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume7 000 €, pričom uviedol:
„Sťažovateľ má právo na primeranú finančnú náhradu minimálne vo výške škody, spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu Bratislava vo veci samej zodpovedajúcej výške, ktorá sa dá len veľmi ťažko vyčísliť. Konanie hoci aj pred Krajským súdom možno predĺžiť len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno prípadne vykonať dôkazy a teda procesných dôvodov ak prichádza do úvahy vykonanie dokazovania pred Krajským súdom. V takom prípade aj Krajský súd začne vykonávať úkony na vykonanie dokazovania pred Krajským súdom. Aj keď mám za to, že škoda spôsobená nečinnosťou súdu sa dá len ťažko vyčísliť, sťažovateľ má za to, že takou náhradou by malo byť priznanie finančného zadosťučinenia minimálne vo výške 7 000,00 €, ktoré ako finančnú náhradu požaduje.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedenéhopod sp. zn. 8 Co 290/2013 (takmer dva roky), berúc do úvahy konkrétne okolnosti danéhoprípadu, keď krajský súd zatiaľ vo veci odvolania proti napadnutému rozsudku okresnéhosúdu nerozhodol a ani nenariadil konkrétny termín pojednávania, s prihliadnutím na povahuveci ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančnézadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom Mgr.Miroslavom Golianom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžev odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.
Sťažovateľovi priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravazastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“) vykonané v roku 2014, a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavujecelkovú sumu 275,94 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, pretožepodľa jeho názoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015