znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 100/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   a   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07 a takto rozhodol:

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2010 doručená sťažnosť E. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že žalobou podanou   okresnému súdu   10. októbra   2000 sa žalobca (spoločnosť M., s. r. o.) domáha od sťažovateľa zaplatenia sumy 50 324,27 € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mal sťažovateľ získať tým, že napriek jeho odvolaniu valným zhromaždením konaným 24. januára 2000 z pozície konateľa a riaditeľa spoločnosti G. – T., spol. s r. o., sťažovateľ po tomto odvolaní vybral neoprávnene z účtu tejto spoločnosti žalovanú sumu. Predmetný žalobný návrh bol z titulu vecnej a miestnej príslušnosti postúpený na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu, ktorý v danej veci konal pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07. Sťažovateľ v sťažnosti opisuje jednotlivé procesné úkony vykonané   v danej   veci   krajským   súdom,   ktorých   vykonávanie   bolo   podľa   sťažovateľa nesústredené a zdĺhavé. Krajský sud v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Cbsi 1/07   zo 16.   decembra   2009,   ktorým   žalobe   žalobcu   vyhovel.   O odvolaní   sťažovateľa z 30. decembra 2009 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý svojím rozhodnutím sp. zn. 1 Obo 79/2010 zo 6. októbra 2010 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd konali v jeho veci so   zbytočnými   prieťahmi,   v dôsledku   čoho   sa   predlžoval   stav   jeho   právnej   neistoty a odďaľovalo   sa   konečné   rozhodnutie,   pričom   sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   rozhodnutie krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sú   nesprávne   a sú   založené   na nesprávnom právnom posúdení veci.  

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:   „...   sťažovateľ   z   dôvodu   prieťahov   v   súdnom   konaní   pociťoval   neprávosť a nespravodlivosť   zo   strany   súdov   a   preto   sťažovateľ   požaduje   v   dôsledku   9   rokov trvajúceho   súdneho   konania   pričom   súd   rozhodol   len   na   prvom   stupni   a   na   základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s č. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 40.000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ako vyplýva z doterajšej judikatúry ÚS SR, ústavné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov sa naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv /II. ÚS/26/1995/).“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:  

„Základné právo sťažovateľa E. G.... na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   postupom Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn 8 Cbsi 1/2007 porušené bolo.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40.000,-   Eur   ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,   ktorú sú porušovatelia povinní zaplatiť podľa zavinenia prieťahov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   podľa   §   11   ods.   2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a to za nasledujúce 2 úkony právnej pomoci v celkovej výške 295,26 Eur vrátane DPH... ktoré je povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v danom   prípade   navyše zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a v súvislosti s tým konaním (postup okresného súdu a postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, a to porušenie práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že o identickej sťažnosti sťažovateľa vo veci namietaných prieťahov v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07 už ústavný súd konal a rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 142/2010-19 z 22. apríla 2010, ktorým   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   neprípustnú   z dôvodu,   že   sťažovateľ   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyužil   účinný   prostriedok   nápravy,   a to   sťažnosť predsedovi   krajského súdu. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. V danom prípade však neprichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti   sťažovateľa   ako   neprípustnej   z titulu   res   iudicata,   pretože   v skoršom   konaní ústavný súd rozhodol iba o podmienkach konania (veta za čiarkou citovaného ustanovenia), ktoré   už   boli   sťažovateľom   splnené,   preto   ústavný   súd   musel   v danom   prípade   vec meritórne posúdiť a rozhodnúť.  

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote ústavný súd poukazuje na to, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa   namieta taký postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06)   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07 krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 16. decembra 2009, ktorým žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Proti rozsudku podal 30. decembra 2009 sťažovateľ v procesnom postavení   žalovaného odvolanie,   v dôsledku   čoho   krajský   súd   podľa   zistenia   ústavného súdu predložil 27. mája 2010 spis najvyššiemu súdu na konanie o odvolaní sťažovateľa, ktorý o dovolaní konal pod sp. zn. 1 Obo 79/2010.

Sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 1/07 bola ústavnému súdu doručená 15. decembra 2010 (na poštovú prepravu podaná 11. decembra 2010),   teda potom,   ako   krajský   súd   vo   veci   vyhlásil   rozsudok   (16.   decembra   2009) a predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie najvyššiemu súdu. V čase podania sťažnosti   už   krajský   súd   nebol   oprávnený   vo   veci   konať,   nemohol   ovplyvniť   priebeh konania,   a teda   ani   porušiť   označené   práva   sťažovateľa,   pretože   vyhlásením   rozsudku vo veci   samej   a   jeho   doručením   krajský   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   krajského   súdu   pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011