znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 100/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   B.,   I.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E.   S.,   D., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   personálnym   rozkazom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č. 556 z 21. novembra 2005 a rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p.: KM-185/PK-2005 z 24. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2010 doručená sťažnosť Ľ. B., I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a porušenie   základných   práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy personálnym rozkazom Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   č. 556 z   21.   novembra   2005   a rozhodnutím ministerstva vnútra č. p.: KM-185/PK-2005 z 24. januára 2006.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   personálnym   rozkazom ministerstva   vnútra   č.   556   z   21.   novembra   2005   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   štátnej   službe   príslušníkov   PZ“) prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   z   dôvodu   porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom.

Proti   personálnemu   rozkazu   podal   sťažovateľ   rozklad,   ktorý   ministerstvo   vnútra svojím rozhodnutím č. p.: KM-185/PK-2005 z 24. januára 2006 ako nedôvodný zamietlo. Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   domáhal   preskúmania   a   napokon   aj   zrušenia   rozhodnutia   ministerstva   vnútra č. p.: KM-185/PK-2005 z 24. januára 2006. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 114/2006-33 zo   7.   novembra   2008   žalobu   sťažovateľa   zamietol   s   odôvodnením,   že   rozhodnutie ministerstva vnútra je v medziach dôvodov uvedených v žalobe v súlade so zákonom. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   posúdil   ako   nedôvodné   a   rozsudkom   sp. zn. 2 Sžo 5/2009 z 18. novembra 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol: «Domnievam sa, že personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č. 556 z 21. 11. 2005 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. p. KM-185/PK-2005 z 24. 1. 2006 boli   porušené   moje   základné   práva   alebo   slobody   zaručené   Ústavou   Slovenskej republiky....

V   napádaných   rozhodnutiach   som   označený   ako   človek   a   naviac   ako   príslušník Policajného zboru,   ktorý zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti, lebo som prijal 5.000,- Sk ako úplatok, narušil som tým vážnosť Policajného zboru SR a ohrozil som jeho dôveru. Takéto zásadné závery boli vykonané bez riadneho a úplne zisteného skutkového stavu, teda bez toho, aby boli konštatované a posudzované všetky   významné   skutočnosti,   ktoré   predchádzali   skutku   z   27.   9.   2005   a   o   ktorých Ministerstvo vnútra SR vedelo, resp. vedieť muselo.

Ja som úplatok neprijal. Ak by bol tento záver správny, musel by som byť odsúdený za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. a tiež   aj   za   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1, písm. a) Tr. zák. Práve z týchto trestných činov (a z totožného skutku) ma špeciálny súd v plnom rozsahu oslobodil....

... Nie je prípustné, a to ani z hľadiska základných ľudských práv a slobôd, aby aj teda   v   záujme   boja   proti   porušovaniu   zákonov   a   morálnych   hodnôt   spoločnosti   bolo zasahované do   základných   ľudských práv a   slobôd   – nezákonným spôsobom.   V   danom prípade s vopred pripraveným scenárom – uskutočniť trestný čin vytypovaným páchateľom z vlastných   radov,   naviac,   paradoxne   takým,   u   ktorých   žiadne   konkrétne   dôvody   alebo predpoklady indikované neboli.

Na základe týchto záverov rozhodol aj Špeciálny súd v Pezinku. Postupom   Ministerstva   vnútra   SR   bol   som   dotknutý   v   slobode,   v   rovnosti, v dôstojnosti a i vo svojich právach (článok 12 odst. 1 Ústavy SR), ako aj na svojom práve na zachovaní ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti (článok 19 odst. 1 Ústavy SR) a v neposlednom rade aj na mojom práve zachovať si povolanie, pre ktoré som sa rozhodol a ktoré som poctivo vykonával 17 rokov (článok 35 ods. 1 Ústavy SR). Moje ponechanie v služobnom   pomere nebolo   na ujmu   dôležitých   záujmov   štátnej   služby (bez ohľadu   na trestnoprávnu zodpovednosť). Skôr naopak, postup policajného zboru, ktorý riadil agenta, bol   protiprávny   a   protiústavný   a   nebol   v   záujme   dôležitých   právnych   záujmov   štátnej služby. Na týchto záveroch nemení ani neskoršia konštatácia môjho pochybenia v tom, že som   neodkladne   neoznámil   konanie   A.   M.   nadriadeným,   čím   sa   vytvorilo   „zdanie“ korupčného   konania.   Moja   povinnosť   v   tomto   ohľade   v   žiadnom   prípade,   v   súvislosti s konaním policajného zboru, nemala viesť k tomu, že som hrubo porušil služobnú prísahu či služobnú povinnosť.

Protiprávnosť a protiústavnosť konania policajného zboru v mojom prípade platí aj mimo trestného konania....»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR a tým aj skončením služobného pomeru, vykonaným personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č. 556 z 21. 11. 2005 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. p. KM- 185/PK-2005 z 24. 1. 2006 boli porušené základné práva sťažovateľa Ľ. B...., podľa článku 12 odst. 1, článku 19 odst. 1, článku 35 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Personálny rozkaz Ministerstva vnútra SR č. 556 z 21. 11. 2005 a rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. p. KM-185/PK-2005 z 24. 1. 2006 sa zrušujú.

4. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinné zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B. 25.000,-   €   ako   primerané   zadosťučinenie   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Sťažovateľovi Ľ. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia – 854,30 €, ktoré je povinné Ministerstvo vnútra SR zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané náležitosti, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

V zmysle uvedeného je predmetom skúmania ústavného súdu namietané porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť personálnym rozkazom ministerstva vnútra   č.   556   z   21.   novembra   2005,   ktorým   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a rozhodnutím ministerstva vnútra č. p.: KM-185/PK-2005 z 24. januára 2006, ktorým bol rozklad sťažovateľa proti rozkazu z 21. novembra 2005 zamietnutý.

S   prihliadnutím   na   citovaný   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   v   ňom   zakotvený   princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným (všeobecným) súdom.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Uvedené platí v plnom rozsahu   aj   pre   konanie   v   správnom   súdnictve   (obdobne   II.   ÚS   60/01,   II.   ÚS   142/02, II. ÚS 199/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.V zmysle ustanovenia § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto zákona postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

K   preskúmaniu   namietaného   personálneho   rozkazu   ministerstva   vnútra   č.   556 z 21. novembra   2005   došlo   na   základe   rozkladu   sťažovateľa   v   konaní   vedenom ministerstvom vnútra pod č. p.: KM-185/PK-2005 a jeho rozhodnutím z 24. januára 2006.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ bol oprávnený   podať   podľa   §   244   v   spojení   s   §   247   OSP   žalobu   o   preskúmanie   jednak zákonnosti postupu ministerstva vnútra v konaní vedenom č. p.: KM-185/PK-2005, ako aj zákonnosti jeho rozhodnutia z 24. januára 2006. V konečnom dôsledku sťažovateľ túto možnosť   aj   využil   a   žalobu   skutočne   podal.   O   nej   rozhodoval   krajský   súd   a   následne najvyšší súd. V prípade, že by všeobecné súdy, konajúce v rámci správneho súdnictva, zistili   pri   svojej   prieskumnej   činnosti,   že   zo   strany   ministerstva   vnútra   došlo k neprípustnému zásahu do označených základných práv sťažovateľa, boli povinné týmto základným právam poskytnúť ochranu.

Pretože ústavný súd môže, vzhľadom na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy), zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorými sa rozhodlo o zákonnosti postupu orgánu verejnej správy, v okolnostiach daného prípadu by do   úvahy prichádzalo iba preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý   rozhodol   vo   veci   v   poslednom   stupni,   t. j.   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžo 5/2009 z 18. novembra 2009. Sťažovateľ však toto rozhodnutie vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal, a v petite, ktorým je ústavný súd viazaný, nežiadal vyslovenie porušenia jeho základných práv týmto rozsudkom a taktiež nežiadal ani jeho zrušenie. Preto sa týmto rozhodnutím ústavný súd zaoberať nemohol.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   právomoc správneho   súdnictva   v   danej   veci   vo   vzťahu   k   namietaným   rozhodnutiam   ministerstva vnútra   (tak   voči   personálnemu   rozkazu   z   21.   novembra   2005,   ako aj   voči   rozhodnutiu z 24. januára   2006)   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať   o jeho   ďalších   požiadavkách   (zrušiť   personálny   rozkaz   a   rozhodnutie ministerstva   vnútra   a   priznať   mu   finančné   zadosťučinenia   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v prípade sťažovateľa nedošlo.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj ako oneskorene podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   namietané   rozhodnutia,   t. j.   personálny   rozkaz ministerstva vnútra č. 556 bol vydaný 21. novembra 2005 a rozhodnutie ministerstva vnútra č.   p.:   KM-185/PK-2005,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o rozklade   sťažovateľa,   bolo   vydané 24. januára 2006. V tento deň, t. j. 24. januára 2006 podal sťažovateľ krajskému súdu návrh na   preskúmanie   a zrušenie   rozhodnutia   ministerstva   vnútra.   Sťažnosť   bola   doručená ústavnému súdu 12. februára 2010.

Podľa ústavného súdu od 24. januára 2006, keď sťažovateľ podal krajskému súdu návrh na preskúmanie a zrušenie napadnutého rozhodnutia ministerstva vnútra z 24. januára 2006, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 12. februára 2006, bez akýchkoľvek pochybností   uplynula   sťažovateľovi   lehota   na   podanie   sťažnosti   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov mohol ústavný súd sťažnosť odmietnuť aj ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010