znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 100/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   Z.,   t. č. vo väzbe   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 55/07 a jeho uznesením z 9. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2007   doručená   sťažnosť   M.   D.,   Z.,   t.   č.   vo   väzbe   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v   čl.   17   ods. 1   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Tpo 55/07 a jeho uznesením z 9. mája 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 0 Tp 202/2006   z 12.   novembra   2006   bol   sťažovateľ   podľa   §   72   ods.   2   zákona č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) sudcom pre prípravné konanie vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Začiatok   plynutia   lehoty   väzby   bol   určený   na 10. november 2006 o 04:10 h.

Sťažovateľ podaním zo 6. marca 2007 požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň navrhol nahradiť jeho väzbu písomným sľubom z 8. marca 2007.

Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) 12. apríla 2007   podala   okresnému   súdu   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa do 10. septembra 2007.

O návrhu   sťažovateľa   a   o   návrhu   krajskej   prokuratúry   okresný   súd   rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 202/2006 z 19. apríla 2007 tak, že podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm.   b)   Trestného   poriadku   písomný   sľub   sťažovateľa   neprijal   a podľa   §   76   ods.   2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľa predĺžil do 10. septembra 2007.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   9.   mája   2007   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   55/07 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   5   Tpo   55/07   a uznesením   z 9.   mája   2007   porušil   základné   právo   sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol bez jeho osobného vypočutia.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a   predstavuje   výrazný   zásah   do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto   zásahu   musí   byť   právo   dotknutej   osoby   „osobne   sa   vyjadriť“   teda   musí   byť vypočutá   súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   ďalšieho   zotrvania   vo   väzbe.   Nový   trestný poriadok v prípade rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ponecháva priestor   na   úvahu   všeobecného   súdu   o   tom,   či   obvineného   osobne   vypočuje,   alebo   ho nevypočuje. Z ustanovenia čl. 154c ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonom ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru vzhľadom na jeho výklad zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu zabezpečuje väčší rozsah ochrany základného práva na osobnú slobodu v súvislosti s právom obvineného byť vypočutý súdom pri jeho žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   Preto   má   byť   povinnosťou   všeobecného   súdu   v   takejto situácii aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru na miesto ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. poriadku. Pretože krajský súd takto nepostupoval a rozhodol o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bez jeho vypočutia, porušil tým jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V zmysle §§ 71 a nasl. Tr. poriadku, keďže sa jedná o vážny zásah do osobnej slobody majú súdy vo veci rozhodovať   plynulo   a bez prieťahov   v konaní.   Krajský   súd o sťažnosti rozhodol dňa 9. 5. 2007, podľa podacieho razítka rozhodnutie bolo doručené na okresný   súd   dňa   17. 5. 2007,   avšak   ani   mne,   ani   môjmu   klientovi   nebolo   doručené. Rozhodnutie   som   si   osobne   prevzal   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   až   po   dvoch mesiacoch   potom,   ako   bolo   na   tento   súd   doručené   z   krajského   súdu.   Môjmu   klientovi rozhodnutie do tejto doby doručené nebolo. V tomto postupe vidíme porušenie osobných práv obvineného, pretože tomuto bola zmarená možnosť domáhať sa opätovne prepustenia z väzby.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tpo   55/07 a uznesením zo dňa 9. 5. 2007 porušil základné právo M. D. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí jeho sťažnosti voči uzneseniu o ponechaní vo väzbe bez jeho vypočutia.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Banská Bystrica, aby bez zbytočného odkladu prepustil M. D. z väzby na slobodu z dôvodov prieťahov v konaní.

M.   D.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   8.682,-   Sk,   ktorú   je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru) a v súvislosti s tým konaním (postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 55/07), vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení   práv   iným   konaním   a iným   orgánom   verejnej   moci   (doručovanie, resp. nedoručenie rozhodnutia krajského súdu okresným súdom), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy (I. ÚS 115/07).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie,   v ktorom   môžu   spochybniť   zákonnosť   pozbavenia   slobody.   Samotné   konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne rovnaké   ako   procesné   garancie   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   týkajúceho   sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť   vypočutá.   Vždy   musia   byť   zaručené   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však   musí   mať   osoba   vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe.

Aj   keď   predmet   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom   bol   sťažovateľom vymedzený   iba   na   posúdenie,   či   krajský   súd   postupom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Tpo 55/07   a uznesením   z 9.   mája   2007   porušil   jeho   základné   práva   zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd vzhľadom na povahu veci prerokúvanej všeobecnými súdmi (rozhodovanie o väzbe) preskúmal ich konanie   ako   celok,   teda   aj   postup   okresného   súdu,   ktorý   predchádzal   rozhodovaniu krajského súdu.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 202/2006 z 19. apríla 2007 vyplýva, že: „Sudca pre prípravné konanie výsluchom konaným dňa 19. 04. 2007 vypočul obvineného k žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj k návrhu na predĺženie lehoty väzby. Obvinený, resp. jeho obhajca poukázal na dôvody uvedené v žiadosti o prepustenie z väzby, ktorých   sa   pridržiava   a žiadal   nahradiť   väzbu   písomným   sľubom.   Zaviazal   sa,   že   po prepustení z väzby nebude páchať trestnú činnosť a bude dodržiavať povinnosti, ktoré mu budú   uložené.   Zároveň   bude   spolupracovať   s políciou   na   objasňovaní   trestnej   činnosti, z ktorej je obvinený. Ďalej poukázal na to, že má 3 maloleté deti, ako aj na priateľku, pričom po prepustení z väzby by sa zdržiaval u nej. Tiež poukázal na problémy s daňovým úradom z dôvodu, že si zrušil živnosť a že si tieto veci nevie dať do poriadku, pokiaľ je vo väzbe. (...)

Po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   a výsluchu   obvineného   k podanému návrhu, sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby je nedôvodná a návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby je dôvodný.“

Zo   sťažnosti   sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   202/2006 z 19. apríla 2007 vyplýva:

„Napadnutým uznesením súd zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby, neprijal   písomný   sľub   obvineného   a   zároveň   predĺžil   u   neho   väzbu   do   10. 9. 2007. V odôvodnení súd poukázal na to, že trestná vec je komplikovaná, časovo náročná, ide o skupinovú   vec   a   prepustením   obvineného   by   mohlo   dôjsť   sťaženiu   účelu   trestného konania.

Nepopierame tú skutočnosť, že predmetná vec je komplikovaná, avšak tvrdíme, že prepustením   obvineného   z   väzby   by   nenastali   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   sťažovali vykonávanie   jednotlivých   dôkazov.   Obvinený   vo   svojom   sľube   sa   zaviazal,   že   bude dodržiavať všetky príkazy a obmedzenia, ktoré by mu boli uložené.

Obvinený má tri malol. deti o ktoré sa chce starať. S družkou, s ktorou má jedno malol. dieťa mieni uzavrieť manželstvo a ako bývalú manželku, tak aj družku s ktorou žil v čase zadržania finančne podporovať, čo v súčastnej dobe nie je možné.

Úkony, ktoré uviedol prokurátor v žiadosti o predĺženie väzby a ktoré majú byť ešte v konaní   vykonané,   obvinený   nemôže   nijako   ovplyvňovať,   pretože   sa   jedná   hlavne o znalecké dokazovania. Obvinený v čase zadržania podnikal ako živnostník a teda nebol so svojimi príjmami odkázaný na príjmy z trestnej činnosti.

K žiadosti o predĺženie väzby sa obvinený nemohol vyjadriť, pretože táto žiadosť mu nebola doručená a teda nebola mu poskytnutá možnosť riadnej obrany. K veci chcem ešte uviesť, že od zadržania prešlo takmer 6 mesiacov a za celú túto dobu nebol k veci vypočutý, v čom vidíme porušenie práv obvineného, ktorý je vo väzbe na konanie bez prieťahov. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   žiadame,   aby   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   v celom rozsahu zrušil a žiadosti o prepustenie z väzby vyhovel.“

Z citovaného   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol 19. apríla 2007 v konaní pred okresným súdom vypočutý za prítomnosti svojho obhajcu tak k žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ako   aj   k návrhu   krajskej   prokuratúry   na predĺženie lehoty trvania väzby.

Nemožno   teda   spochybniť,   že   sťažovateľ   mal   možnosť,   jednak   v   žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   pri   svojom   výsluchu   pred   okresným   súdom,   ale   aj v opravnom prostriedku – sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, predložiť argumenty a dôvody proti ponechaniu jeho osoby vo väzbe, a túto možnosť aj využil.

Ústavný súd   v súvislostiach   daného prípadu   ďalej skúmal, či sťažovateľ (obhajca sťažovateľa) využil možnosť, ktorú poskytuje Trestný poriadok v ustanovení § 72 ods. 2, podľa ktorého o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Uvedená   právna   norma   umožnila   sťažovateľovi   žiadať   o jeho   výsluch   pred rozhodovaním krajského súdu o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Podľa zistenia ústavného súdu v sťažnosti a ani v inej žiadosti o vykonanie výsluchu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku však takáto požiadavka vznesená sťažovateľom nebola uplatnená.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť požiadať krajský súd, aby pred jeho rozhodnutím mohol byť osobne vypočutý, no takúto možnosť nevyužil. Zároveň kvalifikovane (súc zastúpený obhajcom) argumentoval proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom   namietal   závery   okresného   súdu.   Neuviedol   však   nové   skutočnosti   súdu   skôr neznáme,   ktoré   by   boli   významné na   rozhodnutie.   Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu skutočnosť, že krajský súd konal na neverejnom zasadnutí bez jeho vypočutia, sama osebe neznamená porušenie   základného práva   zaručeného v   čl.   17   ods.   1 a 5   ústavy   (postup krajského súdu bol v súlade so zákonom - Trestným poriadkom, čo signalizuje zachovanie požadovanej zákonnosti rozhodovania o väzbe) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru (umožnenie predloženia argumentov a dôvodov proti ponechaniu vo väzbe ako predpoklad zabezpečenia kontradiktórnosti a rovnosti zbraní).

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadne argumenty, z ktorých by vyplývala odôvodnená pochybnosť o dodržaní princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v označenom konaní tak, ako ich uplatnenie vyplýva z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sťažovateľ ani nežiadal, aby bol v konaní o sťažnosti vypočutý, nemôže rozhodnutie krajského súdu na neverejnom zasadnutí založiť príčinnú súvislosť s porušením jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008