znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 100/07-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Juraja Horvátha o návrhu Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., na preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií sp. zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. apríla 2007 faxom a 3. mája 2007 poštou doručený návrh Ing. J. M., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006.

Z návrhu   vyplýva,   že   navrhovateľ   bol   predsedom   predstavenstva   akciovej spoločnosti L. M. – A., a. s..

Rozhodnutím   výboru   sp.   zn.   VP   120/06-K zo   4.   decembra   2006   (vyhotovené 28. marca 2007) bolo navrhovateľovi v nadväznosti na konštatovanie nesplnenia povinnosti podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení ústavného zákona   č.   545/2005   Z.   z. (ďalej   len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu“   alebo   „ústavný   zákon“) ako verejnému funkcionárovi uložená pokuta v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zodpovedajúca trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára v sume 150 000 Sk.

Podľa   navrhovateľa   sporné «je   však   právne   posúdenie   toho,   či   takáto   povinnosť navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vznikla, alebo inými slovami povedané, či toto „nekonanie (resp. opomenutie) verejného funkcionára“, a teda aj nepodanie oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je zlučiteľné s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. alebo ho je možné kvalifikovať ako porušenie ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (tak ako to uzavrel Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií).

Navrhovateľ má za to,   že konal v súlade s ústavným zákonom č.   357/2004 Z. z., a teda, že skutok uvedený v napadnutom rozhodnutí nie je možné kvalifikovať ako porušenie tohto ústavného zákona, a to konkrétne čl. 8 ods. 5.

Právne   posúdenie   tejto   otázky,   t.   j.   či   konanie   navrhovateľa   ako   verejného funkcionára možno kvalifikovať ako porušenie povinnosti verejného funkcionára alebo nie, prináleží v plnom rozsahu ústavnému súdu, a to aj napriek jeho obmedzenej pôsobnosti vyplývajúcej mu z čl. 73b ods. 3 zákona o organizácii ústavného súdu.

Výbor   zastáva   názor,   že   navrhovateľovi   ako   verejnému   funkcionárovi   vznikla povinnosť podať oznámenie v lehote do 30 dní od skončenia jeho funkcie ako verejného funkcionára.

Navrhovateľ v konaní pred Výborom Národnej rady pre nezlučiteľnosť funkcií tvrdil, že mal za to, že uvedený zákon sa na neho nevzťahuje, pričom svoje tvrdenie uviedol ako vyjadrenie na výzvu výboru k začatému konaniu, v ktorom bol aj vymedzený skutok a jeho právna kvalifikácia, a teda jeho vyjadrenie bolo bezprostredne dané vo vzťahu k skutku a jeho právnej kvalifikácii.

Napadnutým rozhodnutím sa kladie navrhovateľovi za vinu porušenie čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (...)

Vychádzajúc z ustanovení citovaného čl. 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004, máme za to, že navrhovateľ ako verejný funkcionár povinnosť podať vyhlásenie podľa čl. 8 ods.   5   nemal,   pričom   vychádzame   z gramatického   výkladu   čl.   8   ods.   5  ,   ktorý   takúto povinnosť výslovne ustanovuje len verejnému funkcionárovi podľa čl. 8 ods. 1.

Z uvedeného teda vyplýva, že nie každý verejný funkcionár (tak ako je definovaný ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. - čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 1) má povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Takúto   povinnosť   napr.   nemá   sudca   ústavného   súdu,   člen   bankovej   rady   alebo verejný ochranca práv, keďže títo verejní funkcionári nie sú taxatívne uvedení v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Máme však za to (a uvedené podporuje gramatický ale aj logický výklad a výklad teleologický),   že   verejný   funkcionár   podľa   čl.   8   ods.   1   nie   je   vymedzený   len   typom vykonávanej   verejnej   funkcie,   resp.   verejnou   funkciou,   ktorú   zastáva,   ale   aj   ďalšou okolnosťou a to, že tento verejný funkcionár v posledných dvoch rokoch pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo o povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám alebo právnickým osobám.

Máme teda za to, že nie každý verejný funkcionár uvedený v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. má povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného ústavného zákona, ale musí   sa   jednať   aj   o funkcionára,   ktorý   v období   dvoch   rokov   pred   skončením   funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej podpory, pomoci, úľave a pod., a teda len ten funkcionár, ktorý sa spôsobom ustanoveným ústavným zákonom podieľal na rozhodovaní a nakladaní s verejnými financiami.

Uvedené jednoznačne vyplýva nielen z gramatického (slovného) výkladu čl. 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorý v danom prípade nepripúšťa iný výklad. Keďže slovným spôsobom sa zreteľne vymedzuje (identifikuje) verejný funkcionár nielen svojou funkciou,   ale aj   svojim podielom   na rozhodovacej   činnosti   (a   to obdobím   2 roky   pred skončením   funkcie   a nakladaním   s verejnými   financiami),   ale   aj   logickým   výkladom uvedenej právnej normy ako i výkladom teleologickým.

Účelom celého ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (nielen čl. 8 ods. 1) je zamedzenie konfliktu záujmov pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Článok 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nie je možné vykladať izolovane, ale práve v spojitosti s čl. 8 ods. 5 uvedeného ústavného zákona.

Pokiaľ čl. 8 ods. 1 ustanovuje vymedzeným verejným funkcionárom určité zákazy (napr.   zákaz   byť   členom   riadiacich   alebo   kontrolných   orgánov   osôb,   ktorým   predtým verejný   funkcionár   poskytol   úľavu,   dotácie   alebo   inú   výhodu   v súvislosti   s nakladaním s verejnými   financiami),   a to   práve   v rozhodnom   období   1   rok   od   skončenia   funkcie verejného   funkcionára,   tak   práve   s ohľadom   na   tento   článok   je   potrebné   vnímať aj povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, a to práve v lehote do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejného funkcionára. Účelom povinnosti ustanovenej čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorou sa ukladá verejnému funkcionárovi podať oznámenie v lehote do 30 dní po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie,   je umožniť výboru vykonávať jeho kontrolnú pôsobnosť, t. j. určiť a posúdiť, či osoba – verejný funkcionár uvedený v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dodržiava obmedzenia vyplývajúce mu z čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) uvedeného ústavného zákona.

Z uvedeného   dôvodu   preto   aj   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z. stanovuje   aj   lehotu,   v ktorej   je   verejný   funkcionár   povinný   podať   oznámenie   výboru, a to 30 dní po uplynutí jedného roku odo dňa skončenia funkcie verejného funkcionára, keďže práve ustanovenie čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) uvedeného ústavného zákona ustanovuje obmedzenia v lehote jedného roka odo dňa skončenia funkcie, ktoré má verejný funkcionár dodržiavať.

Ak z obsahu údajov, ktoré mal verejný funkcionár oznámiť výboru v zmysle čl. 8 ods. 5 písm. a) až d) uvedeného ústavného zákona, a je zrejmé, že tieto oznámenia sa vzťahujú výlučne na splnenie povinností vyplývajúcich verejnému funkcionárovi z čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) uvedeného ústavného zákona.

Bolo by nelogické, aby verejný funkcionár síce uvedený v čl. 8 ods. 1 (v taxatívnom výpočte), ale ktorý spôsobom ustanoveným ústavným zákonom v posledných dvoch rokoch nenakladal (resp. nepodieľal) sa na rozhodovacom procese s verejnými financiami, by bol povinný   podávať   oznámenia   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona.   Keďže   na   takého funkcionára sa nevzťahuje zákaz (resp. obmedzenia) ustanovené čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona, tak je logické, že taký funkcionár potom nemá povinnosť podľa čl. 8 ods. 5   ústavného   zákona   podávať   výboru   oznámenia,   ktoré   práve   slúžia   na   kontrolu dodržiavania   ústavného zákona,   a to   konkrétne   čl.   8   ods.   1.   Účelom ústavného   zákona je zamedzenie   rozporu   záujmov   a konfliktu   záujmov   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov, a nie zhromažďovanie údajov o verejných funkcionároch zo strany výboru, ktoré   sú pre   výbor   nadbytočné,   a ktoré   mu   nemôžu   slúžiť za účelom vykonávania jeho kontrolnej pôsobnosti.

Majúc na zreteli uvedené skutočnosti uzavierame, že povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona sa vzťahuje na verejného funkcionára, ktorý

a) je taxatívne vymenovaný v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a súčasne

b) v posledných dvoch rokoch rozhodoval o nakladaní v oblasti verejných financií spôsobom ustanoveným v čl. 8 ods. 1 (napr. rozhodoval o daňových úľavách, poskytnutí štátnej pomoci a pod).

Tieto podmienky musia byť splnené súčasne. V našom prípade navrhovateľ ako verejný funkcionár však ani jedným spôsobom uvedeným   v   čl. 8   ods. 1   ústavného   zákona   nenakladal   s verejnými   financiami (t. j. v posledných dvoch rokoch pred skončením funkcie neposkytoval úľavy, štátne pomoci a pod.), a preto mu nevznikla povinnosť ustanovená čl. 8 ods. 5 ústavného zákona podať oznámenie výboru, a preto je jeho konanie v súlade s ústavným zákonom, a teda nespĺňa druhú podmienku.

Poukazujeme najmä na to, že práve u tých funkcionárov, ktorí nakladajú s verejnými financiami, je väčší predpoklad konfliktu záujmov, čo sa prejavuje aj vo výške sankcie za nesplnenie oznamovacích povinností (v danom prípade trojnásobok priemernej mesačnej mzdy   oproti   napr.   jednonásobku   za   nesplnenie   oznamovacej   povinnosti   o majetkových pomeroch verejného funkcionára).

Napadnuté rozhodnutie preto považujeme za vecne nesprávne a podľa nášho názoru aj nepreskúmateľné, keďže z jeho výrokovej časti ani z odôvodnenia nevyplýva, na základe akých skutočností dospel výbor k záveru, že verejný funkcionár spôsobom ustanoveným čl. 8 ods. 1 ústavného zákona nakladal s verejnými financiami v posledných dvoch rokoch, a teda na   základe   akých   skutkových   záverov   dospel   výbor   k tomu,   že   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi vznikla povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.».

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   zistil,   že   návrh   navrhovateľa   spĺňa   ústavné   a zákonné   predpoklady na prijatie na ďalšie konanie, a preto rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 100/07-36 z 24. mája 2007 o jeho prijatí na ďalšie konanie.

Po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   11. júna 2007   predsedu výboru, aby sa vyjadril k návrhu. Predseda výboru doručil 3. septembra 2007 ústavnému súdu vyjadrenie, z ktorého vyplynulo:

«Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia namieta hlavne skutočnosť, že mu povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nevznikla a teda sa ani nemohol dopustiť porušenia takejto povinnosti.

Vychádza   pritom   z tvrdenia,   že   verejný   funkcionár,   ktorý   má   podať   takéto oznámenie nie je vymedzený podľa čl. 8 ods. 1 len typom vykonávanej verejnej funkcie, ale aj skutočnosťou,   či   tento   verejný   funkcionár   „v   posledných   dvoch   rokoch   pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných   právnych   predpisov   alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám alebo právnickým osobám“. Uvedené podmienky musia byť splnené podľa navrhovateľa súčasne.

Navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že výbor neskúmal splnenie druhej podmienky a preto považuje predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné a túto skutočnosť považuje za zásadný   nedostatok   v konaní   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.

Navrhovateľ ďalej namieta skutočnosť, že „opis v napadnutom rozhodnutí, ktorý bol výborom kvalifikovaný ako porušenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nie je individualizovaný miestom, časom a spôsobom jeho spáchania“, čo považuje navrhovateľ za neústavné a nezákonné. Za rozporné považuje aj samotné rozhodnutie, keďže v úvode sa uvádza dátum 4. 12. 2006 a v texte sa uvádza, že rozhodnutie bolo schválené výborom 19. marca 2007 ako uznesenie č. 304.

Ďalej   navrhovateľ   namieta   skutočnosť,   že   vydaním   daného   rozhodnutia   došlo k porušeniu základných práv a slobôd, keďže nebolo náležite odôvodnené a že bol porušený princíp   kontradiktórnosti,   keďže   verejný   funkcionár   nemohol   reagovať   na   stanovisko výboru,   nemohol   uplatňovať   návrhy   dokazovania   a   vo   veci   nebolo ústne   pojednávanie, ku ktorému by bol navrhovateľ prizvaný.

Súčasne   navrhovateľ   poukazuje   všeobecne   na   viaceré   vady   konania   podľa   čl.   9 ústavného zákona v kontexte s čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Listiny základných ľudských   práv,   ktoré   považuje   za   protiústavné   a navrhuje   i z tohto   dôvodu   napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zrušiť, pričom avizuje uplatnenie osobitnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. II.

S uvedeným   názorom   ako   účastník   konania   nesúhlasíme   a tvrdíme,   že   Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a to z týchto dôvodov:

1. K výhrade navrhovateľa o tom, že nespĺňa kritériá pre podanie oznámenia podľa čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   uvedené   v čl.   8   ods.   8   ústavného   zákona   poukazujeme na skutočnosť,   že   navrhovateľ   túto   skutočnosť   vôbec   v konaní   nenamietal.   Po   doručení uznesenia o začatí konania č. 69 listom z 30. 10. 2006 sa navrhovateľ podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona vyjadril, že si je vedomý skutočnosti, že takéto oznámenie mal podať, pričom   ho   dňa   30.   10.   2006   skutočne   podal   (avšak   po   lehote   uvedenej   v čl.   8   ods.   1 ústavného   zákona).   Z tohto   dôvodu   nemal   výbor   pochybnosti   o tom,   že   spĺňa   kritériá uvedené v čl. 8 ods. 1 a túto skutočnosť osobitne preto nešetril. Poukazujeme i na fakt, že navrhovateľ túto skutočnosť ani nenamieta vo svojom návrhu a ani nenavrhuje vo veci osobitné dokazovanie, ktoré by skutočnosť, že je verejným funkcionárom podľa čl. 8 ods. 1 vyvracala. Dôkaz: vyjadrenie navrhovateľa z 30. 10. 2006

2. Pokiaľ sa týka výhrady, že opis skutku vo výroku rozhodnutia nie je dostatočne individualizovaný poukazujeme na tú skutočnosť, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. v znení ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov je osobitná právna úprava, na ktorú sa zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších   predpisov   v správnom   konaní   nevzťahuje.   Náležitosti   rozhodnutia   v konaní podľa čl. 9 ústavného zákona sú uvedené v ods. 6 cit. čl. 9 ústavného zákona. Podľa tohto ustanovenia   má   výrok   obsahovať   „v   čom   je   konanie   alebo   opomenutie   verejného funkcionára   v rozpore   s týmto   ústavným   zákonom“.   Domnievame   sa,   že   výrok,   podľa ktorého sa „konštatuje, že verejný funkcionár Ing. J. M., bývalý predseda predstavenstva M. B., a. s. tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v lehote stanovenej v tomto článku porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.“ a že výbor „ukladá verejnému funkcionárovi Ing. J. M., bývalému predsedovi predstavenstva M., a. s., bytom B. v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona č. č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. pokutu v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára   a to   vo   výške   150 000,-   Sk,   ktorú   je   povinný   uhradiť   do   30   dní od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   príjmový   účet   Kancelárie   Národnej   rady   SR vedeného   v Štátnej   pokladnici   č.  .....“   je   dostatočne   individualizovaný   a nie je   dôvod spochybňovať   jeho   preskúmateľnosť,   pretože   plne   vyhovuje   požiadavkám   v čl.   9   ods.   6 ústavného zákona.

3. K   výhrade   navrhovateľa   o porušení   princípu   kontradiktórnosti   podľa   čl.   9 ústavného zákona poukazujeme na skutočnosť, že ústavný zákon ukladá v konaní výboru povinnosť umožniť verejnému funkcionárovi, aby sa vyjadril podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona,   čo   sa   aj   v danom   konaní   stalo.   Ústavný   zákon   neukladá   výboru   povinnosť ústneho pojednávania   veci   a neukladá   mu   ani   inú   povinnosť   umožniť   verejnému funkcionárovi vyjadrovať sa v konaní. Ide o konanie podľa osobitného ústavného zákona, na ktorý sa nevzťahujú   všeobecné   zásady   správneho   práva   a   preto   nie   je   dôvod na konštatovanie, že rozhodnutie výboru v tomto konaní je neústavné a nezákonné. Pokiaľ   sa   týka   údajných   nejasností   v dátume   rozhodnutia   na   jeho   prijatie   boli skutočne prijaté dve uznesenia. Prvé sa týkalo konštatovania o porušení cit. čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   a druhé   ustálenia   výšky   sankcie.   Išlo   o úkony   v konaní,   ktoré   boli urobené zo strany výboru pred vydaním rozhodnutia, ktoré boli písomne vyhotovené 28. marca 2007. Poukazujeme na skutočnosť, že spôsob vydania a vyhotovenia rozhodnutia v konaní podľa čl. 9 ústavného zákona je upravený „Podrobnejšími pravidlami konania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií,   ktoré sú vydané v súlade   s čl.   1   ods.   2   zákona   č.   350/1996   Z.   z.   o rokovacom   poriadku   Národnej   rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (schválené uznesením VNF č. 3 zo dňa 31. júla 2006).

4. K   výhrade   navrhovateľa   o   nesúlade   napadnutého   rozhodnutia   s   Ústavou Slovenskej republiky a súvisiacimi skutočnosťami sa nevyjadrujeme, lebo táto časť návrhu je   nad   rámec § 73b zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v znení neskorších   predpisov   a vyjadríme sa k nemu, ak bude predmetné konanie podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky začaté kvalifikovaným spôsobom. III.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/120/06-K zo 4. decembra   2006   s poukazom   na   §   73b   zákona   č.   38/1993   Z,   z.   v znení   neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.».

II.

Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a nasl.   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že tento návrh spĺňa podmienky na ďalšie konanie, a preto rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 100/07-36 z 24. mája 2007 o jeho prijatí na ďalšie konanie.

Napadnutým   rozhodnutím   výboru   sp zn.   VP 120/06-K   zo   4. decembra 2006, vyhotoveným 28. marca 2007, výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi v nadväznosti na konštatovanie nesplnenia povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokutu v zmysle čl. 9 ods. 10 písm. c) rovnakého ústavného zákona v sume 150 000 Sk.

V rozhodnutí   výboru   sa „konštatuje,   že   verejný   funkcionár   Ing.   J.   M.,   bývalý predseda predstavenstva M., a. s. tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.... v lehote stanovenej v tomto článku porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5...“.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že ústavný zákon «v čl. 8 ods. 5 stanovuje verejným funkcionárom (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30 dní od uplynutia jedného   roka   odo   dňa   skončenia   výkonu   verejnej   funkcie   podať   písomné   oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie skutočnosti vymenované v čl. 8 ods. 5 písm. a) až d) a ods. 6 ústavného zákona.

Verejní   funkcionári   v pôsobnosti   Výboru...   sú   povinní   podať   toto   oznámenie uvedenému výboru... (...)

Napriek   tomu   verejný   funkcionár   Ing.   J.   M...   nepodal   oznámenie   do   30   dní   po uplynutí jedného roka od skončenia verejnej funkcie (verejnú funkciu ukončil 25. 4. 2005, oznámenie podal 26. 10. 2006).

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 16. 10. 2006 pri rokovaní o Prehľade Výboru NR   SR   pre nezlučiteľnosť   funkcií   o došlých   oznámeniach   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových   pomerov   verejných   funkcionárov   za   mesiac   september - október   2006 a uznesením č. 69 zo 16. 10. 2006 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného   verejného   funkcionára   o stanovisko   pre   účely   konania   vo   veci   ochrany verejného záujmu.

Dotknutý   verejný   funkcionár   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa   30.   10.   2006   uvádza, že k omeškaniu   podania   došlo   „z   dôvodov   nesprávne   pochopených   súvislostí   spojených s funkciou zástupcu štátu v štatutárnych orgánoch, nakoľko mal za to, že sa na neho ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. nevzťahuje.“ (...)

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že je nesporné, že uvedený verejný funkcionár porušil ústavný zákon, a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanému... ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona...».

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v rozpore   s ústavným   zákonom   o ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Ústavný súd konštatuje, že základnou otázkou v danom prípade je otázka pôsobnosti ústavného   zákona   upravenej   v čl.   2   a   čl.   8   ústavného   zákona   a s ňou   súvisiaci   vznik, resp. existencia   povinnosti   navrhovateľa podať výboru   vyhlásenie v zmysle čl. 8 ods.   5 ústavného zákona.

Článok 8 ústavného zákona sa týka právnej úpravy obmedzení po skončení výkonu verejnej funkcie; na účely čl. 8 (ako to vyplýva z čl. 3 ods. 1 ústavného zákona v spojitosti s čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Z dikcie čl. 8 ods. 1 ústavného zákona   tiež   vyplýva,   že   okruh   verejných   funkcionárov   uvedených   v tomto   ustanovení nie je totožný   s okruhom   verejných   funkcionárov   uvedených   v čl.   2   ods.   1   ústavného zákona.

Ústavný súd ďalej uvádza, že verejný funkcionár podľa osobitného ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona je vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred   skončením   výkonu   verejnej   funkcie   rozhodol   o poskytnutí   alebo   povolení   inej podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám, t. j. aj podielom   na   taxatívne   uvedenej   rozhodovacej   činnosti.   So   zreteľom   na   túto skutočnosť sú koncipované aj zákazy formulované v čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona.

Účelom   povinnosti   uloženej   v čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   je umožniť výboru výkon   kontroly   (nad dodržiavaním   zákazov)   vo   vzťahu   k   takto   vymedzeným   verejným funkcionárom s ohľadom na uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky (uverejnený 18. júna 2004 a účinný od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov, ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov).

Výbor   vydal   uznesenie   podľa   označeného   ústavného   zákona   a   jeho   príslušných ustanovení voči osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára na účely čl. 8 ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až   3   ústavného   zákona   (t.   j.   že   v období   dvoch   rokov   nerozhodovala   o skutočnostiach taxatívne   vymedzených   v tomto   odseku),   alebo   by   podľa   čl.   8   ods.   5   písm.   a)   až   d) deklarovala   úroveň   dodržiavania   zákazov   uložených   čl.   8   ods.   1,   písm.   a)   až e)   spolu s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   nesplnil povinnosť,   ktorá mu vyplynula z čl. 8 ústavného zákona, v dôsledku čoho výbor ďalej postupoval podľa čl. 9 a čl. 10 ústavného zákona a uložil mu pokutu za nesplnenie tejto povinnosti, a preto na základe uvedených dôvodov označené rozhodnutie výboru potvrdil tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008