znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 100/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. U., sudkyne Okresného súdu Žilina, bytom Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. E. K., P., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodovaním a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 229 z 3. novembra 2003 o jej preložení na Krajský súd v Žiline a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. decembra 2003 doručené podanie JUDr. J. U. (ďalej len „sťažovateľka“), sudkyne Okresného súdu Žilina, bytom Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. E. K., P., označené ako „Ústavná sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy SR podľa § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Ja, sťažovateľka pôsobím vo funkcii sudkyne na Okresnom súde v Žiline od 2. 10. 1995. Po tom ako minister spravodlivosti SR vytvoril dve miesta sudcu pre Krajský súd v Žiline, bolo jej predsedom vyhlásené výberové konanie pre sudcov   na   civilný   úsek   (správne   súdnictvo).   Dňa   12.   12.   2002   som   sa   prihlásila   do výberového konania. Prieskum rozhodnutých vecí v mojom senáte, výkonnosť, hodnotenie odvolacích senátov, ako aj ústne preskúšanie výberovou komisiou boli realizované v súlade s platnou právnou úpravou ako aj dohodou o „Zásadách výberového konania, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyšších sudcovských funkcií“ podpísanou   dňa   19.   4.   2001   predsedom   Rady   sudcov   SR   Š.   H.   a vtedajším   ministrom spravodlivosti SR J. Č.

Napriek tomu, že som dňa 3. 6. 2003 výberové konanie úspešne (v prvom poradí) absolvovala, Súdna rada SR po viacerých odkladoch na svojom zasadnutí dňa 3. 11. 2003 uznesením č. 229 rozhodla o tom, že ma neprekladá na Krajský súd v Žiline. Vzhľadom na to, že som splnila všetky predpoklady na preloženie sudcu na súd vyššieho stupňa stanovené v ust. § 14 ods. 1 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom znení, nemyslím si, že bol dôvod, aby Súdna rada SR len v mojom prípade a v prípade Mgr. F. D. rozhodla   o tom,   že   ma   na   krajský   súd   neprekladá.   Súdna   rada   v ostatných   prípadoch prekladania sudcov na súd vyššieho stupňa doposiaľ vždy rešpektovala výsledky výberového konania realizovaného v súlade so zásadami funkčného postupu sudcov.   Bolo   tomu tak dokonca aj v prípade preloženia sudkyne JUDr. G. K., ktorá bola Súdnou radou preložená z Okresného súdu v Poprade na Krajský súd v Prešove dňa 3. 11. 2003 jej uznesením č. 230.   Súdna   rada   teda   rozhodovala   v mnohých   iných   (teda   totožných)   prípadoch   pri prekladaní   sudcov   okresných   súdov   na   krajské   súdy,   tak   že   rešpektovala   výsledky výberového konania a sudcov okresných súdov, ktorí úspešne absolvovali výberové konanie preložila na súd vyššieho stupňa. Iné hľadiská Súdna rada pri tomto rozhodovaní (logicky) nebrala do úvahy. Je preto nepochopiteľné, prečo sa Súdna rada (podľa mojich informácií získaných od niektorých jej členov) práve v mojom prípade a v prípade Mgr. D. zaoberala údajne zlou situáciou na Okresnom súde v Žiline prezentovanou (nie celkom objektívne) JUDr. D. H. Skutočnosť akými sa Súdna rada zaoberala pri rozhodovaní o mojom preložení a preložení Mgr. D. na krajský súd a dôvody jej negatívneho rozhodnutia nevyplývajú ani zo zápisnica z jej 18. zasadnutia zo dňa 3. 11. 2003, ktoré mi bolo doručené dňa 26. 11. 2003. Rovnako toto hľadisko súdna rada nebrala do úvahy, keď v tomto roku z nášho súdu preložila 3 sudcov s veľmi krátkou praxou na základe ich žiadosti na iné okresné súdy, konkrétne Mgr. D. W. (prax od 18. 5. 2000 do 31. 1. 2003), JUDr. M. B. (prax od 18. 5. 2000 do 28. 2. 2003) na Okresný súd do Martina a JUDr. J. Č. (prax od 18 5. 2000 do 31. 5. 2003) na Okresný súd vo Zvolene. Pritom treba zdôrazniť, že išlo len o preloženia na základe ich vlastnej žiadosti bez splnenia akýchkoľvek kritérií a bez súčasného zohľadnenia situácie na Okresnom súde v Žiline.»

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo JUDr. J. U. na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa   článku 30 ods.   4 v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky pri rozhodovaní o jej preložení na Krajský súd v Žiline a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 229 zo dňa 3. 11. 2003 porušené bolo.

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 229 zo dňa 3. 11. 2003 zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Navrhovateľke   priznáva   náhradu   trov   konania   voči   porušovateľovi   podľa špecifikácie a vyčíslenia jej splnomocnenej zástupkyne.

4. JUDr. J. U. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk (slovom jeden milión korún), ktoré je Súdna rada Slovenskej republiky povinná jej vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta, že bolo porušené jej základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení   s čl.   12 ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého občania majú za rovnakých   podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Obsahom   čl.   30   ods.   4   ústavy   je   základné   právo   na   prístup   k voleným   a iným verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   vrátane   prístupu   k funkcii   sudcu,   ktorej podstata však nespočíva v jej formálnom výkone, ani vymenovaní v technickom zmysle, ale v nezávislom a vecnom rozhodovaní bez ohľadu na inštanciu súdu, na ktorom sudca pôsobí.

Funkcia sudcu síce zahŕňa okrem prvého zamestnania v justičnej službe (rozhodnutie o   „definitíve“   v jeho   povolaní,   t.   j   vymenovanie   bez   časového   obmedzenia)   aj   každý funkčný postup a každé pridelenie (preloženie) na iné sudcovské miesto, avšak už nie ako súčasť základného práva na prístup k volenej a inej verejnej funkcii upraveného v čl. 30 ods. 4   ústavy.   V zmysle   uvedeného   funkčný   postup   sudcu   je   síce   súčasťou   sudcovskej funkcie, nemožno ho oddeliť od „sudcovského statusu“, avšak nie je súčasťou základného práva   na   prístup   k tejto   funkcii.   Znamená   to   v konkrétnom   prípade,   že   súčasťou   tohto základného práva nie je „právo sudcu byť preložený na súd vyššieho stupňa“ a ani „právo sudcu na prístup k funkcii sudcu vyššieho súdu“.

Ak   sťažovateľka,   ktorá   je   sudkyňou   Slovenskej   republiky,   namieta   porušenie   jej základného práva na prístup k verejnej funkcii z dôvodu jej nepreloženia na súd vyššieho stupňa, aj keď po   úspešnom   absolvovaní konkurzu   na toto   miesto,   ústavný súd   dospel k záveru,   že   k porušeniu   jej   základného   práva   rozhodovaním   a   uznesením   Súdnej   rady Slovenskej   republiky   č.   229   z   3.   novembra   2003,   ktoré   vo   svojej   sťažnosti   uvádza, vzhľadom na uvedené nemohlo dôjsť, a preto ústavný súd odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

K odôvodneniu tohto rozhodnutia sa pripája odlišné stanovisko sudcu Jána Mazáka (§ 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde).